Gordon Parks, ktorý sa do dejín kinematografie zapísal ako prvý afroamerický režisér štúdiového filmu či ako priekopník žánru blaxploitation s filmom Shaft, bol taktiež jedným z najvplyvnejších amerických fotografov 20. storočia. V roku 1957 strávil šesť týždňov s policajtmi v New Yorku, Chicagu, San Franciscu a Los Angeles, aby pre magazín Life vytvoril fotografickú esej, ktorá nabúrala vtedajšiu predstavu o kriminalite – zachytil brutalitu polície, zvýraznil sociálne prostredie, z ktorého zločin vyrastá a poľudštil „zločincov“, neraz Afroameričanov či príslušníkov iných etnických skupín. Približne 50 fotografií z tejto série (vrátane mnohých doteraz nepublikovaných) v júni knižne vydali Steidl a Gordon Parks Foundation v spolupráci s MoMA pod názvom The Atmosphere of Crime, 1957.

Parks sa narodil v roku 1912 a vyrastal v segregovanom a silne rasistickom Kansase. Fotografii sa začal venovať koncom 30. rokov a po druhej svetovej vojne sa stal prvým a na dlhý čas jediným afroamerickým fotografom v redakcii magazínu Life. Jeho prvou prácou pre Life bola séria Harlem Gang Leader z roku 1948. Parks predstavil prevažne bielym čitateľom magazínu násilie v Harleme prostredníctvom 17-ročného Reda, lídra jedného z miestnych gangov. Red na fotografiách však nie je násilným zločincom, ale mladým mužom vyrastajúcim v chudobnom prostredí, ktoré z neho urobilo člena gangu a prinútilo ho predčasne dospieť.

Už ranými fotografiami z Washingtonu, Harlemu, Pittsburghu či New Yorku Parks zdôrazňoval, v akých podmienkach Afroameričania žijú a pracujú – v portrétoch spájal intímnosť so sociálnou kritikou. Následne počas dvoch desaťročí v magazíne Life takýmto spôsobom ukazoval americkej strednej vrstve (vynútený) spôsob života Afroameričanov. V roku 1956, po začatí bojkotu v meste Montgomery, zachytil Parks rasové napätie v Alabame v sérii Segregation in the South a v roku 1963 zachytil rozmach černošského islamu v sérii Black Muslims, no vytvoril taktiež sériu inšpirovanú románom Ralpha Ellisona Neviditeľný (Invisible Man) či portréty Duka Ellingtona a Muhammada Aliho.

V podobnom duchu sa nesú aj fotografie zo série The Atmosphere of Crime. Parks sa v nej nezameriava na zločin samotný, ale na prácu polície, na komplexný systém dozoru a vynucovania noriem. Vidíme stráženie, zatýkanie, vypočúvanie či väzbu; „zločinci“ nie sú hrozbou, pôsobia skôr zraniteľne, a ak je na fotografiách niekto násilný, sú to policajti. Fotografia, ktorá zachytáva vykopnutie dverí, môže slúžiť ako príklad. Ide o moment, zväčša zobrazovaný z pohľadu polície, ktorý sme vďaka filmom a popkultúre videli mnohokrát. Aj pôvodný popis fotografie v časopise Life, ktorého autormi boli redaktori a nie Parks, obhajuje ráznosť policajného zákroku tým, že je to spôsob, akým sa policajti chránia pred zločincami („Prekvapenie znamená bezpečnosť.“). Parks nám však ukazuje, že ide o veľmi násilný moment a núti nás uvažovať, či sa za dverami odohráva niečo naozaj také závažné, aby šlo o adekvátny zásah. Ďalšie fotografie v sérii naznačujú, že odpoveď je jednoznačne negatívna. Na fotografii vidíme iba moment násilia, na ktorom nie je nič hrdinské. „Parks chcel ukázať, […] ako neopodstatnene ohrozujúca a násilná je polícia v očiach chudobných a marginalizovaných.“ (s. 15)

Zatknutí ostávajú na fotografiách neraz bez tváre, sú anonymizovaní (v rozpore s tradičnými policajnými portrétmi zločincov en face a z profilu). Niekedy ich vidíme od chrbta alebo neostrých, inokedy iba ich spútané ruky či odoberanie odtlačkov. Dôležitejším ako ich konkrétny príbeh a konkrétne zločiny sa stáva prostredie – od ulíc chudobných štvrtí a prázdnych izieb bytov až po vypočúvacie miestnosti a plynové komory. Vidíme, čo majú zatknutí na nočnom stolíku, známky po drogách či jazvy po násilí. „Kde redaktori Life videli nebezpečenstvo a hrozbu, Parks videl utrpenie, boj, zúfalstvo a strach. Chcel, aby Američania pochopili zraniteľnosť ľudí vo vypätých ekonomických a sociálnych situáciách…“ (s. 14)

Súčasťou knihy je reprint časopisu Life zo septembra 1957 (aj so všetkými pôvodnými reklamami, čo predstavuje zaujímavý kontrast k Parksovým fotografiám), v ktorom sa The Atmosphere of Crime pôvodne objavila. Parksova esej sprevádzala prvú časť zo šesťdielnej série článkov o rozmáhajúcom sa zločine v USA. Text je zaujímavým čítaním aj dnes, mnohé je stále (ak nie ešte viac) aktuálne. Začína sa kritikou diskurzu a toho, ako noviny píšu o zločine, uvažuje, či vlna kriminality nie je iba dojem vytvorený senzáciechtivosťou. Následne spochybňuje štatistiky o zločine a na konkrétnych príkladoch ukazuje ich nedostatky – ponúka rôzne vysvetlenia, prečo nastal nárast zločinnosti (napríklad sa zlepšil systém hlásenia polície), alebo možnosti interpretácie policajných štatistík (približne polovica zadržaní je v podstate za neškodné opilstvo). A nakoniec vytvára súvislosť medzi zločinom a chudobou, pričom tvrdí, že snahy o tvrdé potlačovanie zločinu sa dlhodobo ukazujú ako nefunkčné.

Aj napriek v zásade progresívnemu pohľadu na problematiku zločinnosti nachádzame v texte aj rasistické uvažovanie (napríklad časť o tom, ako sa imigranti a Afroameričania prichádzajúci z juhu na sever nevedia prispôsobiť novým pravidlám, a preto páchajú viac zločinov). Sporná je i práca redaktorov s Parksovými fotografiami. Pôvodný výber 12 fotografií, ktoré sa ocitli v časopise, iba sčasti reflektuje Parksov dôraz na sociálne prostredie ako ho poznáme z jeho iných fotografických sérií a ako ho prezentuje aj táto kniha. Zdá sa, akoby redaktori viac zdôraznili noirovú atmosféru fotografií. Ešte problematickejšie sú niektoré popisy k fotografiám, ktoré podporujú čierno-biele videnie polície a „zločinu“ – hovoria o „známom zločincovi“ či „frustrácii“ muža vo väzbe, ktorý sa rukou drží mreže, kým práca polície je opisovaná pozitívne a neproblematicky. Výstižná je fotografia skupiny mužov hrajúcich na ulici poker. Ako pripomína popis, ide o ilegálnu hru a okoloidúci policajt túto skupinu o chvíľu rozpustí.

Parksove fotografie v knihe kontextualizujú tri eseje. Autorka a kurátorka Nicole R. Fleetwood sa venuje predovšetkým samotným fotografiám a pôvodnému textu v Life. Sarah Hermanson Meister, kurátorka fotografií v MoMA, načrtáva krátke dejiny fotografie a zločinu – využívanie fotografií na identifikáciu zločincov, pseudovedeckú taxonómiu tvárí či umelecké projekty. Najzaujímavejšou je však esej právnika a aktivistu Bryana Stevensona, ktorý sa venuje histórii násilia na Afroameričanoch od zrušenia otroctva až po 50. roky 20. storočia. Opisuje inštitucionalizovaný rasizmus, rozdielne zákony pre belochov a černochov, lynčovanie a ďalšie spôsoby, ktorými si biele obyvateľstvo udržiavalo status dominantnej majority. Zdôrazňuje, ako sú historicky zločiny voči pôvodným obyvateľom a Afroameričanom podceňované, a naopak ich zločiny v kultúre zveličované, vytvára vzťah medzi otrokárstvom a kriminalizáciou Afroameričanov: „Černosi, ktorí boli chápaní ako neplnohodnotné ľudské bytosti – otroci, boli teraz chápaní ako neplnohodnotné ľudské bytosti – zločinci.“ (s. 13) Stevenson dodáva Parksovým fotografiám dôležitý historický kontext a nepriamo tak ukazuje, že The Atmosphere of Crime nie je iba reflexiou 50. rokov 20. storočia, ale snahou zmeniť po vyše 300 rokoch naratív ohľadom života Afroameričanov v USA.

Mnohé z toho, čo Parks zachytil pred 63 rokmi, je problémom i dnes – policajné násilie, chudoba, zbytočná kriminalizácia za malé, nenásilné delikty, zveličovanie afroamerickej kriminality, neproporčné uväzňovanie Afroameričanov a príslušníkov iných, nebielych etník… To, že kniha vyšla práve v čase veľkých protestov proti policajnej brutalite, len zdôrazňuje, ako Parksove fotografie prehovárajú k súčasnosti.

Gordon Parks: The Atmosphere of Crime, 1957. Göttingen: Steidl, The Gordon Parks Foundation, 2020, 120 s.
www.steidl.de