Pohyblivý obraz na benátskom Bienále
Tomáš Hudák 18/11/2019

May You Live in Interesting Times, sčasti ironický, sčasti gýčový názov hlavnej časti tohtoročného benátskeho Bienále, naznačuje, že jej kurátor Ralph Rugoff sa rozhodol dať dôraz na súčasnosť. Po prvý raz vo vyše 120-ročnej histórii sa tak stalo, že všetci vystavujúci umelci a umelkyne (zastúpení rovnomerne) sú žijúci. Hlavnými témami, ktoré sa tiahli nielen kurátorskou výstavou, no neraz aj národnými pavilónmi, bola ekológia, umelá inteligencia, (sexuálna) identita alebo vojnové konflikty, naopak takmer absentovala utečenecká téma. Možno prekvapujúco však najvýraznejšou témou bol život a identita černochov.

Práve vzťahu medzi „bielymi“ a „čiernymi“ Spojenými štátmi americkými sa venuje 50-minútové video Arthura Jafu The White Album. Jafa, ocenený Zlatým levom, v tomto diele rozvíja svoju voľnú montáž prevzatých záberov, aj keď oproti svojim predchádzajúcim filmom nie je tentoraz až taký poetický a pracuje s dlhšími „scénami“. Kým v prípade krátkeho filmu Love Is the Message, the Message Is Death je dôraz na obrazoch černošstva, na emocionálnosti a rytme, The White Album stojí viac na výpovediach, ktoré tematizujú vzťah belochov k černochom, a je diskurzívnejší – hoci hudobné koláže sú stále prítomné. Jafovým zdrojom je hlavne internet a vlogy, vidíme rasistické prejavy i argumentáciu o „precitlivenosti“ menšín, no tieto časti sú zároveň prestrihávané zábermi z televízie (O. J. Simpson), z bezpečnostných kamier (Dylann Roof pokojne vchádzajúci do kostola, kde o pár sekúnd neskôr zabije deväť ľudí) či filmov ako Mechanický pomaranč alebo Good Time bratov Safdieovcov, ktorý hovorí o tom, že na americký sen nemá nárok každý.

Kým Arthur Jafa zachytáva široké spektrum toho, čo znamená byť černochom v USA, o generáciu mladší Kahlil Joseph je inšpirovaný konceptom black excellence. Joseph začínal ako autor hudobných filmov/videoklipov a spolupracoval so Shabazz Palaces, Flying Lotus, Kendrickom Lamarom alebo Beyoncé (Joseph bol pôvodným autorom filmu Lemonade, Beyoncé až neskôr prizvala ďalších umelcov). V Benátkach predstavil 2-kanálovú inštaláciu BLKNWS, kvázi spravodajský kanál s nepretržitým tokom obrazov, ktorú možno chápať ako oslavu černošskej kultúry. Spája pôvodný (najmä z „televízneho štúdia“) a nájdený materiál a podobne ako televízia prináša diskusie, rozhovory, hudobné vystúpenia, politické prejavy, no taktiež virálne videá obyčajných ľudí. Funguje ako implicitná reflexia spravodajstva, médií a vôbec kultúry, ktorej súčasťou je vymazávanie autentickej „inakosti“.

BLKNWS je jediné dielo, ktoré bolo vystavené dvakrát – raz v Arsenale, raz v Giardini. Rugoff totiž vytvoril pre obe hlavné dejiská Bienále akoby rôzne výstav, respektíve rôzne „návrhy“, ako sa oficiálne uvádza, pričom každý z umelcov a umelkýň má diela na oboch (čo bol tiež dôvod, prečo je tento rok umelcov výrazne menej, ako býva zvykom). Vznikli tak dve cesty súčasným umením a svetom, pričom neraz ukazujú jednotlivých umelcov v rôznych polohách. Napríklad Jafa vystavuje okrem The White Album dvojmetrové pneumatiky v reťaziach.

Rôzne prístupy k tvorbe prezentujú aj dvaja z najvýraznejších autorov pohyblivého obrazu súčasnosti. Apichatpong Weerasethakul vystavuje v Giardini fotografie z projektu Memoria z Kolumbie, kde momentálne nakrúca film, z ktorých možno odčítať záujem o krajinu a ľudí poznačených 50-ročnou občianskou vojnou, o traumy možno nie tak vzdialené jeho domácemu Thajsku. V Arsenale je zas možné vidieť inštaláciu Synchronicity, ktorú vytvoril spolu s Tsuyoshim Hisakadom, založenú na súhre projekcie, svetla a zvuku. Vypínaním projekcie (ide o Weerasethakulov film Blue), rozdelením miestnosti na dve časti a synchronizovaným rozsvecovaním svetla vznikajú snové reality a evokujú sa cesty pamäťou. Tvorba Christiana Marclaya, víťaza Zlatého leva spred ôsmych rokov, je postavená na preberaní a pretváraní „nájdených“ obrazov, zvukov a objektov. V Benátkach predstavil drevorezy, v ktorých preberá „munchovské“ scény kriku z komiksov a mangy, a videoinštaláciu 48 War Movies – 48 vojnových filmov premietaných zároveň. Obrazy filmov sú vrstvené jeden na druhom tak, že vždy je vidieť iba vonkajší rám (čo znamená, že filmy nie je možné rozoznať), zatiaľ čo zvuková stopa sa spája a vzniká kakofónia násilia. Keďže filmy majú rôznu dĺžku a vždy sa začínajú odznova, vzniká takmer nekonečné množstvo kombinácií obrazov a zvukov.

Naopak Frida Orupabo alebo Haris Epaminonda vystavujú práce, ktoré spolu komunikujú. Orupabo sa zaoberá predovšetkým zobrazovaním ženského tela, pričom odhaľuje rasizmus, kolonializmus, sexualitu a vôbec moc nad telom. V jednom prípade má jej skúmanie podobu kolážových papierových výstrižkov tiel s ohybnými kĺbmi, neraz v nereálnych podobách alebo aspoň neprirodzených polohách, v druhom prípade ide o 9-kanálovú video inštaláciu s množstvom obrazových i textových archívnych materiálov o správaní sa k ženskému telu. Haris Epaminonda, ocenená Strieborným levom, predstavuje v Arsenale inštaláciu nájdených objektov s minimalistickým prístupom a dôrazom na priestor a architektúru a v Giardini približne 30-minútové video Chimera, akýsi vizuálny denník z ciest, veľmi atmosférický, miestami meditatívny, založený na asociatívnej montáži. V oboch prípadoch ide o osobné diela vytvárajúce voľné vzťahy medzi jednotlivými časťami, pričom Epaminonda pracuje s osobnou i kolektívnou pamäťou a neraz odkazuje na antické Grécko.

Chimera bola nakrútená na Super 8, no premieta sa z digitálneho formátu. Premietanie z filmu na Bienále úplne absentuje a ťažko usúdiť, či ide o preferenciu autorov, výber autorov, ktorí nepracujú s filmom, alebo skrátka pohodlnosť organizátorov. Ešte väčší problém je však spôsob prezentácie, ktorý, napríklad, Chimere veľmi škodí. Premieta sa síce v samostatnej miestnosti, no oddelená je iba závesom, pričom hneď vedľa sa nachádza dielo spectra III Ryojiho Ikedu pracujúce s prudkým, až dezorientujúcim svetlom. Prakticky to znamená, že každých pár sekúnd niekto pri vstupe alebo výstupe z miestnosti roztiahne záves a tmavú Chimeru zalieva svetlo, nehovoriac o tom, že za závesom sa zastavujú ľudia, ktorí práve prešli Ikedovým koridorom, a rozprávajú sa o svojom zážitku. Jafov The White Album sa zas premieta v relatívne rušnej priechodnej miestnosti, pričom hneď za stenou možno vidieť dystopické digitálne svety plné avatarov bez tvárí Jona Rafmana (Disasters Under the Sun). Ktorýkoľvek z týchto filmov pozeráte, z akýsi dôvodov je často viac počuť ten druhý.

Naopak pozitívnym príkladom umiestnenia diela môže byť Ocean II Ocean Cypriena Gaillarda. Film o morských fosíliách zapracovaných do mramorových stien staníc metra v bývalom Sovietskom zväze a o vozňoch newyorského metra hodených do oceánu sa premieta v starej maličkej budove na rohu ostrova v najodľahlejšej časti Arsenale ďaleko od hlavných výstavných priestorov. Walled Unwalled Lawrenca Abu Hamdana, film o zvuku a „priepustnosti“ stien nakrúcaný hlavne v rozhlasovom štúdiu, je zas vystavený konceptuálne – obraz sa nachádza na sklenenej stene, za ktorou je priechodná časť miestnosti.

Abu Hamdan je tento rok nominovaný na Turnerovu cenu aj za tento film. Ide o jeden z výstupov jeho zvukového vyšetrovania, ktoré sa začalo, keď pracoval so skupinou Forensic Architecture. Walled Unwalled je sériou Abu Hamdanových monológov o prípadoch, keď sa svedectvá o zvuku stali základom vyšetrovania a hľadania pravdy, vrátane neslávne známej sýrskej väznice Saydnaya alebo vraždy partnerky Oscara Pistoria. Analyticko-esejistický film je predovšetkým úvahou o múroch, o snahe a zároveň nemožnosti rozdeľovať priestor. Druhé Abu Hamdanovo vystavené dielo je koridor so štyrmi obrazovkami na oboch stranách, kde sa približne v 5-sekundovej slučke rytmicky opakujú zábery na skupinu utečencov snažiacu sa preraziť stráženú hranicu. Obrazovky sa vypínajú, každý obraz má iba pár sekúnd a pravidelne počujeme odvážny výkrik: „Run!“ Abu Hamdan vytvára intenzívny až dezorientujúci zážitok, zachytáva dynamiku krátkeho okamihu.

V národných pavilónoch sa predstavili napríklad Alexander Sokurov s multimediálnou inštaláciou o Ermitáži a Rembrandtovom ateliéri (Rusko), John Akomfrah s 3-kanálovou projekciou o historickom násilí a vzťahu medzi ľudstvom a prírodou (Ghana so svojím prvým benátskym pavilónom vôbec) či kolektív Isuma na čele so Zachariasom Kunukom o živote pôvodných obyvateľov (Kanada).

Škótsko zastupuje v Benátkach minuloročná víťazka Turnerovej ceny Charlotte Prodger 39-minútovým filmom SaF05. V tomto zavŕšení trilógie o queer identite (so Stoneymollan Trail a BRIDGIT) autorka spája epizódy zo svojho dospievania a objavovania sexuality so sledovaním levice menom SaF05 z Botswany, ktorej narástla hriva a ktorá vykazuje isté znaky správania samca. Intímne a autobiografické rozprávanie sa mieša s objektívnym vedeckým zápisom pozorovania levice, zachytáva materiálnosť a gestá, naznačuje prelínanie sa ľudského a zvieracieho. V obraze vidíme predovšetkým krajinu (deltu Okavango, Škótsku vysočinu a ďalšie) nakrúcanú opäť rôznymi spôsobmi – od telefónu cez malé kamery až po dron, pričom Prodger zároveň reflektuje samotné technológie a spôsoby vytvárania obrazu. Otázke rodu, non-binárnosti a sebareprezentácie sa venuje aj 2-kanálová inštalácia Swinguerra v brazílskom pavilóne. Tanečný film autorskej dvojice Bárbara Wagner a Benjamin de Burca sa odohráva na dvoch obrazovkách oproti sebe, pričom niekedy je obraz rovnaký, niekedy vidíme dva rôzne uhly pohľadu na rovnakú udalosť a niekedy sledujeme akoby dve rôzne reality.

Medzi najvýraznejšie diela celého Bienále určite patrí Deep See Blue Surrounding You / Vois ce bleu profond te fondre vo francúzskom pavilóne. Laure Prouvost, víťazka Turnerovej ceny z roku 2013, predstavuje mnohovrstevné multimediálne dielo, v ktorého centre je približne polhodinový film. Podľa kurátorského textu vytvorila „tekuté a chápadlovité prostredie“, čo možno chápať ako odkaz na baumanovskú tekutú modernitu i na Harawayovej tentacular thinking, no zároveň aj s istou doslovnosťou. Prouvostovej gesto sa začína už vstupom do pavilónu, keď sú návštevníci nútení budovu obísť cestičkou pomedzi stromy a dnu vojsť cez suterén s nahromadenou hlinou (Prouvost tvrdila, že chce vykopať tunel do neďalekého britského pavilónu, no to je len ďalšia z jej mystifikácií). Potom sa ocitajú v akomsi morskom svete plnom zničených predmetov (špeciálne starých mobilných telefónov), cigaretových ohorkov, rias, mušlí či sklenených chobotníc, v pokojnom svete koexistencie prírody s ľudskými výtvormi. Samotný film je surreálnou road movie s frenetickým sledom obrazov. Sleduje cestu multietnickej skupiny ľudí rôznych povolaní a talentov (tanec, kúzelníctvo a podobne) z parížskeho predmestia až k francúzskemu pavilónu. Sú takmer utečencami hľadajúcimi identitu a zároveň stelesňujú utopický svet. Zastavujú sa v Palais Idéal du Facteur Cheval, vidíme nahého cyklistu, množstvo rýb a dychovka hrá Cutugnovo L’italiano. Dve bočné miestnosti pavilónu potom rozvíjajú nastolené témy pomocou videí a bizarných „akvatických“ predmetov.

Hneď vedľa francúzskeho pavilónu stojí pavilón česko-slovenský a kontrast asi nemôže byť väčší. Českú republiku (organizácia pavilónu sa medzi krajinami strieda) totiž zastupuje Stanislav Kolíbal. Ide síce o jednu z najvýznamnejších postáv v českom umení druhej polovice 20. storočia, no kým väčšina krajín sa prezentuje umením, ktoré reaguje na súčasný svet s jeho problémami, v českom a slovenskom pavilóne sú vystavené geometrické objekty staré aj 50 rokov. Zrejme ide o snahu upriamiť pozornosť na umelca, ktorému autoritatívny režim nedovolil stať sa súčasťou európskeho moderného kánonu, no v kontexte ostatných diel na Bienále pôsobia Kolíbalove objekty neadekvátne. Pôsobí to, ako keby české a slovenské umenie nemalo súčasnosti čo ponúknuť.

Lawrence Abu Hamdan, "Walled Unwalled" trailer
eyelet 11097
array(1) { [0]=> string(0) "" }
Kahlil Joseph, "BLKNWS" Foto: La biennale
Cyprien Gaillard, "Ocean II Ocean" Foto: La biennale
Christian Marclay, "48 War Movies" Foto: La biennale
Apichatpong Weerasethakul, Tsuyoshi Hisakado, "Synchronicity" Foto: La biennale