Panel o filmovej vede otvoril zatuchnutú skriňu aspoň na vetračku
Eva Križková 17/4/2018

V rámci sprievodných podujatí Týždňa slovenského filmu prebehol v priestoroch Kina Lumière už tretí výročný Panel o slovenskej filmovej vede, tento rok zameraný na hodnotenie uplynulého roka 2017. Tvorili ho dva referáty pripravené filmovými vedcami, docentkou Katarínou Mišíkovou a docentom Martinom Cielom a moderovala ho filmová historička, profesorka Jelena Paštéková.

Prvým v poradí bol referát Kataríny Mišíkovej s názvom Pôdorys, vrstvy a limity slovenského filmologického pieskoviska, venovaný reflexii filmologických (Teda vedeckých a odborných publikácií) uplynulého roka. Hneď v úvode sa priznala, že už počas prípravy niekoľko krát oľutovala, že túto „zákazku“ prijala a ja sa jej vôbec nečudujem. Zhodnotiť prácu svojich kolegov, s ktorými kopeme za jedno družstvo, je veľkou výzvou a dovolím si povedať, že tak bez zábran, ako sa toho zhostila ona, to už veľmi dlho nikto neurobil. Svoj text rozčlenila do troch častí: reflexia dejín slovenského filmu, súčasnosti slovenského filmu a napokon pohľady na zahraničný film.

Prekvapila prísnosť s akou zhodnotila predovšetkým tri publikácie a vďaka tomu tiež zhovievavosť, s ktorou až kontrapunkticky nekriticky postavila na piedestál inú. Hádam najviac dostala na frak monografia Martina Palúcha s názvom Cenzúra a dokumentárny film po roku 1989, ktorej u nás nedávno venoval svoj pomerne pozitívny komentár režisér Eduard Grečner. Mišíková vypichla nasledovné kľúčové chyby publikácie (voľne parafrázujem): neoriginálnosť, vágne narábanie s pojmom cenzúra, nedôkladné narábanie s faktami a zdrojmi, pochybná metodológia ústiaca do heretických záverov. Veľmi nezaostala ani kritika Cielovej monografie Film a politika – Ideológia a propaganda v slovenskom filme 1939 – 1989, ktorej autorka referátu v podstate vytkla podobné nedostatky, ktoré však pramenia v iných príčinách. Ak je Ciel ako teoretik nedôsledný, je to pravdepodobne jeho snahou a väčšiu prístupnosť neodbornému čitateľovi, o akúsi príbehovosť, ktorú precízna faktografia okráda o šarm. Rozumiem. Mám totiž ten istý problém a počas tohto referátu som si niekoľko krát hovorila: ešte, že sa nehodnotia moje „odborné“ texty! Do tretice dostala zabrať prvotina čerstvého absolventa doktorandského štúdia Mareka Urbana, Identita autora. Narozdiel od predchádzajúcich dvoch, tejto publikácii Mišíková priznáva, že „jeho metodologické východiská (sú) v našom prostredí inovatívne, viaceré z jeho zistení aj nanajvýš relevantné.“ Avšak   „v rozpore s tým čo v prípade ´dobrej vedy´ vedie k transformujúcej skúsenosti, Urban ponúka oveľa viacej hotových právd, ako inšpiratívnych otázok, svoj kvalitatívny výskum zakladá na komparácii pomerne nesúrodých diskurzov a s výskumným materiálom narába nanajvýš selektívne.“

Naopak, jednoznačne pozitívne zhodnotila referentka prínos prvého dielu zredigovaných Dejín slovenskej kinematografie autorov Václava Maceka a Jeleny Paštékovej. Na to, že ide o najrozsiahlejšiu prácu z reflektovaných a zároveň o historiografickú aktivitu, ktorá v kontexte súčasných trendov vo filmovej vede otvára mnohé otázky a pochybnosti, bol jej analýze venovaný nie celkom prináležiaci priestor. Na jednej strane je to pochopiteľné, pretože diskusia by mohla ľahko skĺznuť a zostať iba pri tejto téme, na druhej strane nepokladám za úplne šťastné, že moderátorkou panelu bola práve autorka knihy, ktorá každý podnet z publika, týkajúci sa jej diela úspešne odvrátila do outu. Riešením by mohla byť samostatná diskusia na tému tohto knižného projektu.

Okrem spomínaných kontroverznejších titulov sa Katarína Mišíková vo svojom referáte dotkla nasledujúcich knižných publikácií: Neviditeľné dejiny dokumentaristov autora Rudolfa Urca a Zborník hodnotiacich príspevkov Týždňa slovenského filmu 2017 a zo sféry reflexie zahraničného filmu zborníka Nemecká jeseň (ed. Michal Michalovič) a knižky Dekalóg podľa Kieslowského od nefilmológa Daniela Pastirčáka. Na záver vytýčila hlavné limity nášho filmologického „pieskoviska“: preklady kľúčových zahraničných textov, nové metodologické možnosti, kontinuálna reflexia písania o filme.

Po veľmi krátkej diskusii nasledoval referát Martina Cieľa o súčasnej slovenskej filmovej kritike a publicistike. Ocitol sa tak v nezávideniahodnej situácii, kedy mal hodnotiť prácu kolegov chvíľu potom, čo bola jeho vlastná pomerne ostro skritizovaná a jeho referát v niektorých častiach ako keby ilustroval presne tie nedostatky, ktoré v súvislosti s jeho najnovšou publikáciou práve pomenovala Mišíková – teda skratkovité a síce vtipné, ale často zjednodušené a nepresné tvrdenia. Ako príklad spomeniem aspoň úplne vypustenie faktu, že v roku 2017 sa objavil nový mesačník s pomerne významným priestorom venovaným filmu, Kapitál. Na druhej strane sa mu však podarilo naozaj trefne pomenovať niektoré fenomény súčasnej filmovej publicistiky. Takým je napríklad sformovanie spriateleného denníkového tria Tóthová (Pravda) – Krekovič (Denník N) – Sotník (Aktuality.sk), ktoré dokonca vytvorilo vlastný brand 3 kritici so snahou publikovať online hĺbavé diskusie nad novými slovenskými filmami. Alebo na druhej strane plytkosť, slabá argumentácia a floskulovitosť súčasnej filmovej kritiky, či tendencia k PR, alebo a možno predovšetkým, nedostatok kvalitnej analýzy komerčného a žánrového filmu. Na tomto mieste využívam príležitosť, aby som sa opýtala: Martin Ciel, nechceli by ste písať o komerčnom filme pre Kinečko? Neviem, či vás dokážeme dostatočne oceniť, ale radi vám ponúkneme priestor!

Neproporčnosť, s akou sa táto reportáž venuje obom referátom je priamo úmerná ich vlastnej neproporčnosti. Organizátori, ktorých po skončení referátov čakal ešte krst zborníka zo semináru o Petrovi Mihálikovi neodhadli ani trvanie referátov ani záujem zúčastnených ďalej na otvorené témy diskutovať.  A tak Cielovi zostalo na jeho príspevok skromných 26 minút a nám všetkým chuť nazrieť hlbšie do problémov, ktoré otvorili na jednej strane panelisti a na druhej samozrejme tiež autori publikácií, ktorým patrí vďaka za to, že je o čom hovoriť. Zdá sa, že Slováci akosi začínajú upúšťať od svojej povesti hanblivých a mlčanlivých svedkov verejných diskusií a vyzerá to, že blízka budúcnosť je plná dôležitých debát. Stačí krátka registrácia a začať môžete hneď tu, online, pod týmto článkom.

Foto: SFTA © Miro Nôta/ Daniel Dluhý