Je neskorá jeseň a Heduš striehne na svojom obľúbenom mieste, odkiaľ chodí poľovať na autá.
Zdokonalená kamufláž jeho prestrojenia splývajúceho s okolím svedčí o pravidelne pestovanej činnosti. Šošovka hračkárskeho samopalu pomaly zaostrí na prichádzajúce auto – zásah. Ďalšie auto – a za volantom povedomá tvár. Po chvíli intenzívneho prehovárania vyrážajú dvaja neplnoletí chlapci na útek, hádam aj do Francúzska. Nikomu tu chýbať nebudú.
Olmo Omerzu reprezentuje v českej kinematografii sympatický prístup, ktorým vzbudil pozornosť už počas štúdia na FAMU. Predovšetkým tým, že z jeho filmov cítiť radosť z tvorby a koncepčne svieže riešenia. Efektne pracuje s naratívnymi elipsami, testuje a obmieňa psychologické portrétovanie postáv, jeho študentské príbehy spočívajú po vzore Pialata, Fassbindera či Cassavetesa v komorne ladených melodrámach.
Detstvo, dospievanie a univerzum rodiny neskúma Omerzu pred zapnutou kamerou ojedinele. Už v jednom z jeho prvých cvičení Masky (2005) si dieťa ako reakciu na konflikty svojich rodičov nasadí na hlavu veľkú masku zvieraťa. Magisterský film Príliš dlhá noc (2012) sleduje dvoch školopovinných chlapcov medzi silvestrovským zoskupením dospelých. („Fascinovalo ma, že tu nemusím o deťoch uvažovať ako o psychologických postavách, ale iba ako o tých, ktorí sú prítomní vo svete fungujúcom podľa morálnych štandardov dospelých.“[1]) V celovečernom debute Rodinný film (2015) je „hlavným hrdinom“ archetypálna rodina strednej triedy. Po odchode rodičov na dovolenku sú dospievajúci syn a dcéra konfrontovaní s neobmedzenou mierou slobody, ktorá po počiatočnej bujarej fáze začne byť tiesnivá, dusivá. Všetko bude (2018) je možno vyvrcholením pomyselnej prípadovej štúdie, v ktorej sa zlučujú všetky doposiaľ načrtnuté východiská. Zároveň však predstavuje prvý výraznejší odklon od Omerzuho interiérových psychologických variácií.
Hlavným dôvodom môže byť fakt, že si režisér prvýkrát nepísal scenár sám.[2] Road movie Petra Pýchu je nasiaknutá živými obrazmi, autentickým hovorovým prejavom a na pozadí nehostinného prostredia prvých mrazov aj poznačená ľahkosťou detskej imaginatívnosti, vynaliezavosti. Deti už nefigurujú len ako pozorovatelia sveta dospelých, naopak, to dospelí sa musia podriadiť zákonom hry a fabulácie (napr. policajný výsluch). Výsledkom je film omnoho otvorenejší divákovi než ktorýkoľvek z Omerzuho predošlých.
Pravdivosť vyššie ako autenticita
Najsilnejšou zbraňou filmu sú jeho hrdinovia. 14-ročný Mára a 12-ročný Heduš na ceste zažívajú dôverné chvíle, ponorkové momenty, konverzačné polemiky s daným vekom spojené, tiché aj hlučné platonické zaľúbenie do mladej stopárky a plánovanie prvých sexuálnych zážitkov. Realistické dialógy, motivácie a dávka improvizácie vo výsledku oslobodzujú postavy od papiera. Postavy nielen autentické, ale aj postavy pravdivé. „Režisér sa bežne snaží dosiahnuť autenticitu hereckého prejavu, aby ho divák vnímal, aby mu veril. No existuje aj iný level – pravdivosť – kedy ‘neherec’ naozaj v určitej chvíli niečo zažíva. Keď sa to spojí, tak je tam odrazu on, ten človek, a nielen on ako postava,“[3] popisuje výstižne Omerzu to, čo sa mu vo Všetko bude podarilo názorne demonštrovať.
Rámec príbehu je však nastavený konvenčnejšie než by film dokázal uniesť. Režisér so svojou dvornou strihačkou Janou Vlčkovou skúšajú rozbiť lineárne rozprávanie prelínaním dvoch časových línií. Výsluch na policajnej stanici a tomu predchádzajúca cesta naprieč českou krajinou sa často striedajú na základe voľných obrazových alebo slovných asociácií. Tento prístup má silnejšie aj slabšie miesta, v horších prípadoch pripomínajúce študentské cvičenia, v lepších prípadoch navodzujúce úsmev a pach hry (jedným z najkrajších premostení je snová pasáž príchodu k dedovi). V konečnom dôsledku však situácie z ciest pôsobia ako odstrihnuté historky bez priestoru odznieť alebo doznieť, čo je možno trochu škoda.
Film Všetko bude je nepopierateľne nasiaknutý slobodným prístupom s chuťou experimentovať s látkou. Ostatne, láskavosť k svetaznalým malým vodičom je cítiť aj v hudobných motívoch Moniky Midriakovej a Šimona Hollého, ktoré miestami slúžia ako kontrapunkt k vážnym situáciám (záchrana deda). Správne dobrodružstvo sa nezaobíde bez nebojácnych hrdinov – pri prespávaní v lese, záchrane psa či krásnej dámy nie je miesto na zaváhanie. Aj napriek koncepčne premyslenej scenáristickej výstavbe však film pár zaváhaní a opatrnosti pri riadení má, a to najmä v zmienenom striedaní línií, z ktorých ťahá policajná stanica jednoznačne za kratší koniec. Našťastie, ako je pre Omerzuho signifikantné, nadnesené metafory a moralizujúce poučky, ktoré z coming of age filmov často nepatrične trčia, budeme vo Všetko bude hľadať márne. Sú tu len zimné mušky povstávajúce z popola.
[1] Stejskal T.: Olmo Omerzu: Rodinný film není o nezodpovědných bohatých, které potrestal osud. In: art.ihned.cz, cit. 21.2.2016
[2] Na všetkých ostatných doposiaľ participoval buď ako hlavný scenárista alebo spoluscenárista.
[3] Z rozhovoru Evy Križkovej s Olmom Omerzu: O pravdivosti za hranicami autenticity
