Rambo: Posledná krv (Rambo V: Last Blood, r. Adrian Grunberg, USA, 2019, 89 min)

Sú filmy, ktoré by som veľmi rád videl, žiaľ, nenájde sa asi nikto, kto by ich napísal a zrežíroval a ja to určite robiť nebudem. Nechce sa mi, nemám čas a hlavne… neviem to, a tak mi neostáva nič iné, len o nich snívať, predstavovať si ich a premýšľať, o čom presne by boli, lebo takú tú všeobecnú predstavu mám, ale konkrétnosti som nikdy nedoriešil. Napríklad by som nesmierne rád videl film o afgánskom chlapcovi, mojom rovesníkovi, narodenom plus-mínus v polovici sedemdesiatych rokov, ktorý v takom tom formatívnom veku, keď má nejakých dvanásť-trinásť rokov, stretne u nich doma na afgánskom vidieku Američana. Je to cudzinec, len prechádza, má dlhé vlasy, je svalnatý, s nožiskom. Cudzinec a chlapec si padnú do oka, prelejú krv za spoločnú vec, zocelia svoj vzťah v boji. Američan potom odíde a nechá tam chlapca napospas sebe samému a pomerom, čo tam vládnu. Ten Američan prišiel zachrániť iného Američana zo sovietskeho zajatia a keď sa tak stalo, obaja Američania odišli preč, neobzreli sa a Sovieti sa pomstili na miestnych a tak ďalej. No a tento mladík vyrastal v tom prostredí. Na jednej strane k Amerike vzhliadal, spomínal na svojho priateľa, možno si aj chvíľu dopisovali, na druhej strane v ňom rástla frustrácia a nenávisť. Potom možno aj išiel na Západ do nejakých škôl, zase sa vrátil a keď sa konečne rozhodol do Ameriky ísť a pozdraviť svojho bývalého priateľa, neletel tam ako turista, ale ako jeden z tých ľudí, čo sa 11. septembra 2001 Amerike pripomenuli takým svojráznym spôsobom, že už na to nikto nikdy nezabudne.

Presne (a ak ste náhodou Ramba III nevideli, tak ten afgánsky chlapec v mojom veku, to je odtiaľ) film o tom – taká mystifikácia v rámci umeleckej licencie – ako sa práve chlapec z Ramba III stane islamským fundamentalistom. A ani by to nemuselo byť ďaleko od pravdy, jednoducho to má potenciál. Paralelný Rambo III, príbeh Rambovho chlapčenského priateľa, film, čo by som naozaj rád videl.

Toľko k incipitu, poďme na piateho Ramba, čo je zároveň len druhým Rambom, ktorého som videl v kine, lebo keď boli jednotka, dvojka a trojka aktuálne, u nás sa premietať nesmeli, lebo socializmus, cenzúra a tak ďalej, pričom Rambovo ukotvenie v minulosti je také silné, že si vôbec nedokážem predstaviť, aký film v Rambovi päťke videli ľudia, čo si ho nepamätajú z detstva či mladosti.

Rambo: Posledná krv je film bez autonómnej identity, mimoriadne banálny príbeh o starom pánovi, ktorý žije na americkom juhu v náhradnom rodinnom zväzku s postaršou pani a osirelou pubertiačkou. Tá mala ísť študovať, ale namiesto toho odišla do Mexika hľadať otca, čo ju v detstve opustil a dostane do područia obchodníkov s bielym mäsom. Dopadne zle a ten starý pán ich kvôli tomu všetkých pozabíja mimoriadne brutálnym spôsobom.

Toľko k filmu, ktorý je sám osebe, bez kontextov, taký slabý, že každé slovo o ňom napísané je stratou času.

Lenže Ramba mám rád a pokladám ho za dôležitú súčasť ani nie, že kinematografie, ale kultúrnych dejín, a tak jednoducho nechcem, aby jeho dosiaľ posledné filmové dobrodružstvo bolo až také zlé, ako som ho videl.

A preto prichádza na rad nadinterpretácia. Aby vniesla zmysel kamsi, kde ho niet, do filmu, ktorý Sylvester Stallone nakrútil iba preto, že nedokáže dôstojne odísť.

Akurát, že tentoraz žiadna nadinterpretácia nebude, niet dôvodu, áno, Ramba mám rád a vždy ho budem mať rád, je súčasťou presne tých filmových iniciačných rokov, ktorých sa nemôžem zbaviť bez toho, aby som neprišiel o definujúcu časť svojej diváckej identity, ale kinematografia sa od osemdesiatych rokov riadne posunula a niet dôvodu sofistikovať film, ktorý sa tak úporne snaží byť aj staromilským retrom, aj moderným akčným filmom s myšlienkou, že nakoniec nie je ani jedným, ani druhým.

Film o chlapovi, ktorý podkope celú farmu, na ktorej žije, labyrint podzemných chodieb. Prečo tak urobil, nevieme, môžeme sa ale domnievať, že sa mu cnie za Vietkongom, ktorý pravdepodobne v mladosti v podobných chodbách naháňal.

Film o mladom dievčati, ktoré je také hlúpe, že by sa pokojne mohlo stať laureátkou Darwinovej ceny.

Film troch emócií – hnevu, ľútosti a zadosťučinenia. Hnevu, lebo sa vedno s hlavným hrdinom hneváme za príkoria, čo sa dejú jeho chránenkyni, ľútosti, lebo je nám ľúto, že to nemá ani náznak happyendu a zadosťučinenia, lebo finálne akčné jatky sú presne takou pomstou, akú záporákom prajeme.

A to je celé, darmo bol prvý Rambo (1982, r. Ted Kotcheff) existenciálnym hrdinom, personifikáciou amerického krachu vo Vietname, druhý (1985, r. George P. Cosmatos) démonom svedomia, ktorý ukazoval, ako Vietnam mohol dopadnúť, ak by sa do vojny nemiešala politika, tretí (1988, r. Peter MacDonald) radostným bojovníkom za slobodu a štvrtý lakonickým starozákonným pomstiteľom (2008, r. Sylvester Stallone), keď v piatom dieli už sa stretáme len so starým mužom, ktorý hľadá svoje miesto vo svete, v ktorom vlastne nechce žiť, lebo si o ňom myslí to najhoršie.

Dalo by sa sofistikovať, lenže Rambo: Posledná krv naozaj nie je dosť dobrý film, aby sa fanúšikovi chcelo, a to je vlastne to najhoršie, čo sa o Rambovi dá napísať. Nebudem obhajovať film, že nie je len komerčným kalkulom, ak sa ani on sám nesnaží čo i len predstierať, že ním nie je.