Gunda
r. Victor Kossakovsky, Nórsko / USA, 2020, 93 min.
Najnovší film ruského dokumentaristu Victora Kossakovského ponúka intímny pohľad na všedný život chovných prasiat, sliepok, kráv a býkov bez ľudskej prítomnosti. Dokument Gunda, rozprávaný bez príbehu a v krásnych monochromatických obrazoch, nám ukazuje zvieratá ako samostatné bytosti a spochybňuje naše predstavy o primárnosti človeka.
Gundu možno zaradiť k rastúcemu počtu filmov (a teoretických prác), ktoré myslením prekračujú hranice antropocentrizmu. Na zvieratá sa nepozerá cez človeka, jeho predstavy a potreby, ale ako na svojbytné jedince existujúce vedľa ľudí a do istej miery nezávisle od nich. Hlavnou protagonistkou Gundy je prasnica, ktorá na začiatku porodí asi tucet mladých. Sledujeme, ako sa snažia zorientovať v novom prostredí či prebojovať k materskému mlieku, neskôr sa naháňajú po lúke alebo iba spokojne ležia. Kossakovsky nachádza krásu v nedramatickej každodennosti, v existencii.
Kossakovsky sa v rámci filmových možností snaží potlačiť prítomnosť človeka. Vo filme nevystupujú žiadni ľudia, ako keby jestvovali iba skrz objekty ohraničujúce zvieratá ako drevená búda, klietka či ohrada. Nepoznáme ani tradičné ľudské kontexty – z filmu samotného nevieme, v akých krajinách sa odohráva, ani to, že Gunda je (ľuďmi dané) meno hlavnej protagonistky. Ostáva bez slovného komentára a potláča ľudskú perspektívu aj tým, že zábery sú zväčša snímané od zeme.
Dôležitým motívom filmu sa zdá byť objavovanie okolitého sveta, ktoré minimálne implikuje, že zvieratá sa inak pohybujú v pomerne uzavretom priestore. To vidíme ešte jasnejšie vo vedľajších „príbehoch“ jednonohej sliepky a stáda kráv a býkov. Oba sa začínajú vyslobodením: skupina sliepok neisto vychádza z malej klietky a začína skúmať nové prostredie voľnej prírody, analogicky, hoci výrazne živšie, vybieha v ďalšej časti stádo z maštale na pašu. V prvom prípade sa postupne do centra pozornosti dostane sliepka odvážne a majestátne skáčuca na jednej nohe, v druhom si kravy a býky v spomalených záberoch a protizáberoch vymieňajú zmyselné pohľady.
Film zobrazuje život týchto zvierat ako pomerne bezstarostný, nevidíme žiadne fyzické násilie ani kruté zaobchádzanie. Zmena príde až v poslednej scéne, keď sa zdá, že Gunda zažíva psychickú traumu spôsobenú ľuďmi. Film dlhé minúty sleduje, ako bezradne kráča dookola po dvore, je evidentne rozrušená, v jednom momente sa obviňujúco pozrie na zrejme jediného človeka v okolí, na kameramana, a teda zároveň do kamery. Kossakovsky tak zdôrazňuje psychickú, a nie fyzickú bolesť spojenú s priemyselným chovom zvierat.
Observácia je v tomto kontexte zaujímavou metódou, keďže medzi pozorovaním človeka a zvieraťa nerobí principiálny rozdiel. Vnútorné prežívanie zvierat čítame iba na základe ich správania v prirodzenom prostredí. Kossakovsky využíva predovšetkým užšie zábery, čím vytvára jednak pocit stiesnenosti, jednak upriamuje pozornosť na protagonistov, odrezáva okolitý (ľudský) svet a pracuje s tvárou, aby prenikol do ich vnútorného prežívania. Využíva podobné postupy ako pri snímaní človeka a aj tým nás navádza na to, aby sme na zvieratá hľadeli rovnocenne ako na ľudí.
Otázne je, či tým film paradoxne nesmeruje k antropomorfizácii Gundy, či vieme pochopiť jej prežívanie aj bez toho, aby sme do jej konania projektovali ľudskú skúsenosť. Nie vždy je možno jasné, čo zvieratá vo filme robia – to je pri pozorovaní z diaľky normálne –, a keď Gunda na začiatku filmu pristupí jedno zo svojich mláďat, musíme sa spoliehať na domnienky.
V konečnom dôsledku je Gunda stále ľudský pohľad na iné(ho), hoci vzácny. Núti nás uvažovať nielen o hodnote a kvalite života zvierat v kontexte súčasných ekologických hnutí, ale aj o limitoch ľudského poznania, o nástrojoch našej empatie a o možnostiach reprezentácie iného ako ľudského.
