Ráno 12. júla 1917 obkľúčil šerif a ďalších 2000 obyvateľov mesta Bisbee v Arizone 1200 svojich spoluobčanov a vyviezli ich do púšte. Išlo o baníkov a zväčša imigrantov, ktorí práve štrajkovali za zlepšenie pracovných podmienok. Medzinárodný odborový zväz Industrial Workers of the World (IWW), ktorý štrajk inicioval, zároveň veril, že ak dokáže zavrieť čo len niekoľko dôležitých baní, ako tie v Bisbee, ochromí to americký zbrojný priemysel natoľko, že krajina sa bude musieť stiahnuť z prvej svetovej vojny, do ktorej vstúpila iba tri mesiace predtým.

Bisbee ’17 (2018) sleduje snahu mesta vyrovnať sa so svojou hanebnou a do veľkej miery zabudnutou históriou prostredníctvom verejnej rekonštrukcie pri príležitosti stého výročia deportácie. Nie je to však film o minulosti, skôr o našom vzťahu k minulosti. Jeho protagonisti žijú v Bisbee dnes a tým či oným spôsobom sa k deportácii vzťahujú. Spája prvky dokumentu, inscenácie, westernu či muzikálu, aby vznikol mnohovrstevný film o pamäti, zabúdaní, odmietaní a mýtoch, no taktiež o kapitalizme, práci, propagande a samotnom meste.

Bisbee ’17 je šiesty celovečerný film Roberta Greena, ktorý je známy aj ako strihač (napríklad filmov Alexa Rossa Perryho). Opäť skúma sociálne roly a „hranie“ v každodennom živote, no tentoraz je všetko väčšie a politickejšie. Pri príležitosti uvedenia filmu na MFF Cinematik sme sa s Robertom Greenom rozprávali cez Skype.

TH: Takmer všetky vaše filmy sa zaoberajú hraním, predstieraním alebo performanciou. Prečo je to pre vás zaujímavá téma?

RG: Túto tému som objavil pri filme Kati with an I (2010). Keď sme osemnásťročnú Kati nakrúcali, predstierala, že je dospelá a mňa začalo zaujímať práve jej predstieranie, pretože hovorilo veľmi veľa o nej a o tínedžeroch v jej veku.

Nechcem však robiť dookola to isté, a tak som sa snažil tento záujem neustále posúvať inam. Fake It So Real (2011) je o profesionálnych wrestleroch, pri filme Actress (2014) som sa snažil zájsť najďalej, ako som si myslel, že je možné: Čo sa stane, keď robíte observačný dokument o herečke? Je to stále ešte dokument? Čo je to?

Pri Kate Plays Christine (2016) som sa pýtal: Ako môžem využiť to, čo som v predchádzajúcich filmoch objavil, a nasmerovať to k niečomu, čo presahuje môj vzťah k protagonistom? Na začiatku tohto filmu bola moja snaha nakrútiť film o niečom, o čom som mal pocit, že na to nemám právo, pretože Kate Plays Christine je vo svojej podstate o depresii a samovražde. A nakoniec sa zdalo, že som dosiahol bod, v ktorom som zničil všetko – koncept reprezentácie, koncept rozprávania. Nie pre celú kinematografiu, iba pre mňa osobne. Kľudne som mohol prestať nakrúcať a povedať si, že som skončil.

TH: Ako teda vznikol Bisbee ’17? V porovnaní s vašimi predchádzajúcimi, intímnejšími filmami je väčší a ambicióznejší.

RG: S Bisbee ’17 som sa vrátil k môjmu úplne prvému nápadu na celovečerný film. V roku 2003, keď som navštívil Bisbee prvýkrát – moja svokra si tam kúpila dom – som si toto mesto obľúbil a päť rokov predtým, ako som nakrútil svoj prvý celovečerný film, mi napadlo urobiť rekonštrukciu deportácie s miestnymi obyvateľmi. Vtedy som ešte nevedel, ako na to, ale keď sa blížilo sté výročie, povedal som si, že je ten správny čas. Ambícia a veľkosť je zjavný posun smerom od intímnosti. Hoci si myslím, že film je intímny – k mestu.

TH: Áno, vo filme je veľa záberov na mesto samotné, iba na ulice, domy alebo na priľahlé miesta vrátane obrovskej jamy, ktorá tam ostala po baniach. Zdá sa mi to trochu netradičné pre dokumentárny film, ktorý sa zaoberá ľudskými životmi.

RG: Film bol pre mňa viac o meste ako o deportácii. Bol o tom, ako vidím toto mesto a ako vnímam vrstvy minulosti a prítomnosti. Keď v Bisbee idete po ulici, minulosť a prítomnosť sa vám spája v jedno, ide o silný pocit, ktorému neviete uniknúť. Všetka dráma, ktorá sa na tomto malom mieste odohrala, v baniach zomrelo množstvo ľudí, mnohí ostali zmrzačení…

Bisbee ’17 vznikol z poznania a lásky k tomuto miestu. Tak ako každé iné mesto, aj Bisbee má mnoho komplexných vrstiev, no tu ich môžete vidieť veľmi jasne. Jazvy histórie sú všadeprítomné.

TH: Film má veľmi veľa rovín – rozpráva dejiny a zároveň sleduje život v dnešnom Bisbee, obsahuje veľkú rekonštrukciu, no i napísané a inscenované časti a tak ďalej. Akým spôsobom ste pridávali jednu vrstvu na druhú?

RG: Nuž, ako môžete pokračovať po filme Kate Plays Christine, ktorým ste zničili všetko? Ďalší musí byť šialený! Bisbee ’17 je rekonštrukcia, western, muzikál – ihneď mi napríklad napadlo použiť piesne IWW… Spojili sme všetky tieto roviny a vtedy som si uvedomil, že presne také je aj Bisbee. Išli sme robiť komplexnú vec o komplexnosti.

Spolu s historickou poradkyňou Katie Benton-Cohen sme vybrali niekoľko scén na základe historických udalostí, ktoré sme mali ako kostru. Keď sme potom obsadzovali roly, mal som pravidlo, že skutočný život všetkých protagonistov a protagonistiek musí súvisieť s postavami, ktoré budú stvárňovať. Už aj tak komplexná vec tým získala ďalšiu vrstvu komplexnosti.

TH: Už ste spomenuli rôzne filmové žánre. Western sa zdá jasnou voľbou nielen pre to, kde sa film odohráva, ale aj pre to, ako mýtizuje americkú históriu. Prečo ste sa rozhodli pracovať so žánrami?

RG: To, že každá z hlavných postáv je akoby vo svojom vlastnom filme, sa vyvinulo postupne, nepočítali sme s tým od začiatku. Richard je vo westerne, Fernando v MTV muzikáli, Laurie so svojím umením je v sociálne realistickom filme… Zdalo sa mi, že viacero žánrov by mohlo odhaliť pravdu, ktorá je roztrieštená. Chcel som, aby na seba žánre narážali – napríklad western s muzikálom, alebo telenovela s westernom, alebo telenovela s dokumentom.

Nezabúdajme pritom, že IWW má tiež svoju mytológiu rovnako ako šerif, ktorý zas konal zo svojej mytológie, pretože sa veľmi túžil stať westernovým šerifom alebo kovbojom, skrátka hrdinom. Mohli by sme povedať, že to, čo sa v ten deň skutočne stalo, bol stret mytológií. My sme to chceli ukázať hlbším spôsobom, chceli sme vytvoriť mytológie a nechať ich na seba naraziť.

TH: Váš film však nie je o tom, čo sa v skutočnosti stalo pred sto rokmi, no skôr o tom, čo sa v Bisbee deje dnes – v súvislosti s minulosťou. Nie je o roku 1917, ale skôr o roku 2017…

RG: Názov Bisbee ’17 som ukradol Robertovi Houstonovi, autorovi rovnomennej knihy, avšak so zámerom posunúť ho a dať mu tú historickú iróniu, ktorá sa spája s rokom ’17. Túto historickú iróniu mám veľmi rád, napríklad aj moje meno na Twitteri je prewarcinema, ako keby sme mohli niekedy žiť v čase, ktorý je predvojnový. Prítomný čas názvu bol vždy súčasťou projektu, vždy išlo o rok 2017 a snažil som sa, aby ste si to uvedomovali iba pomaly.

TH: Je to tiež dôvod, prečo sa nikdy nedozvieme, čo sa stalo s deportovanými?

RG: Od začiatku sme vedeli, že vlaky z Bisbee neodídu. Príbeh sa zastaví v momente, keď sa susedia obrátia proti sebe a jedna skupina naloží druhú do vagónov. Navyše to, čo sa udialo potom, je také komplexné, že by si to vyžadovalo samostatný projekt. Nejde totiž o jeden príbeh, príbehov je 1200.

Chceli sme sa pozrieť na to, čo sa s mestom deje v roku 2017, ako príbehy deportovaných ovplyvňujú život v meste dnes – ako ich mýtizujeme alebo na ne zabúdame, ako niektorí ľudia ignorujú aspekt etnickej čistky, zatiaľ čo iní ho zdôrazňujú… Väčšmi ako ukazovať 1200 individuálnych osudov sme chceli, aby film hovoril o tom, čo to kolektívne znamená pre mesto.

TH: Robili ste teda film o Bisbee v roku 2017 a počas jeho nakrúcania sa prezidentom stal Donald Trump. Zmenilo to nejako váš film?

RG: Vždy nám bolo jasné, že príbeh deportácie bude v skutočnosti reflexiou súčasnosti. Napríklad keď mi v roku 2003 napadla myšlienka urobiť tento film, tiež sme mali krízu na hraniciach. Je to niečo, s čím žijeme už veľmi dlho. Nehovoriac o tom, že vzťah tejto krajiny k imigrantom je hlboko znepokojujúci a bol taký od začiatku.

Nakrúcať sme začali v októbri 2016, teda mesiac pred voľbami. Myslím, že v tom čase pre film nebolo také dôležité, že baníci sú prisťahovalci, bol to skôr film o odboroch a práci. V momente, keď sa Trump stal prezidentom, príbeh začal ešte viac rezonovať. Keď sme v júli 2017, teda po šiestich mesiacoch jeho úradovania, organizovali rekonštrukciu, každému jednému človeku bez ohľadu na politické názory bolo jasné, ako to na fotografiách a záberoch bude vyzerať.

TH: Aký je to pre vás ako filmára pocit, že váš film je odrazu o niečom inom, a vy nad tým vlastne nemáte kontrolu?

RG: Skončíte so zlým pocitom, že váš film odrazu začal žiť iný život. Pocit nie je zlý kvôli tomu, že by to nemalo zmysel, pretože vidieť mesto, ako pracuje na svojich traumách, má zmysel. Nie je to však celkom to, čo ste chceli.

So svojimi študentmi sa zvyknem rozprávať o tom, čo nazývam dilemou rakoviny v dokumentárnom filme. Predstavte si, že robíte dokument o niekom, kto počas nakrúcania dostane rakovinu. Samozrejme, ste z toho smutní, no keď sa nikto nepozerá, zdvihnete ruky a hovoríte si: „Áno, môj film má konečne nejaký zmysel!“ Tento aspekt nakrúcania, keď má váš film odrazu zmysel vďaka tomu, ako nanič je tento svet, je naozaj na hovno.

TH: Jedným z hlavných protagonistov filmu je Fernando, mladý imigrant, ktorý v rekonštrukcii stvárňuje člena IWW. Ako film postupuje, zdá sa, že vo Fernandovi sa čoraz viac prebúdza sociálne vedomie – ako keby pod vplyvom postavy, ktorú má hrať. Vedeli by ste mi povedať o Fernandovi viac?

RG: Chcel som postavu Fernanda využiť na to, aby sme dramatizovali smerovanie príbehu k porážke, teda k deportácii. Na začiatku filmu hovorí, že ho politika nezaujíma, že o tomto príbehu nikdy nepočul a vlastne ani celkom nechce. A ako sa dozvedáme viac o jeho osobnom živote, pochopíme, že táto apolitickosť je pre neho akýsi obranný štít.

Keď neskôr hrá svoju postavu a kričí: „My sme IWW!“, je sám sebou. A potom zas kričí: „Spomeňte si na Butte!“, čo je odkaz na mesto Butte v Montane, kde len pár dní pred začatím štrajku v Bisbee zomrelo asi 160 baníkov. Ja som mu nehovoril, aby to povedal, no kým sme sa dostali k nakrúcaniu tejto scény, on sám už tento kontext poznal. Vidíme úžasnú premenu skutočného človeka, ktorá odráža premenu historickej postavy.

To všetko však súvisí s obyčajným rozhodnutím robiť non-fiction, kde nejde o moje myšlienky, ale o to, ako moje myšlienky interagujú so svetom. Postavy, ktoré môžem sám napísať, ma nezaujímajú. Zaujíma ma, ako skutoční ľudia a skutočné príbehy menia, vylepšujú a rozvíjajú moje myšlienky.

TH: Veľmi zaujímavý je tiež príbeh dvoch bratov, z ktorých jeden deportoval toho druhého. Na začiatku filmu hovorí vnučka toho, ktorý deportoval, niečo v tom zmysle, že jej starý otec to musel urobiť, aby chránil mesto pred socialistami. No na konci filmu, keď počas rekonštrukcie príde jeden brat so zbraňou v ruke do domu toho druhého, deportujúci brat hovorí: „Tvoj brat ťa chráni pred davom.“ Ide o dve úplne rozdielne interpretácie histórie, ktoré taktiež naznačujú, že je prakticky nemožné pochopiť, čo sa naozaj stalo.

RG: Keď Sue hovorí, že jej starý otec sa snaží ochrániť mesto pred socializmom alebo komunizmom, ide o mytológiu. Nachádzame sa v júli 1917, tri mesiace pred revolúciou v Rusku a som si istý, že jej starý otec nepoznal slovo komunizmus. To, čo hovorí, je spätná projekcia ženy, ktorá zažila studenú vojnu a Reagana. Prenáša mentalitu studenej vojny na historickú udalosť a obraňuje deportáciu jedného brata druhým bratom v podstate slovami, že išlo o dobrého reaganovského bojovníka.

Pre Mela, ktorý počas rekonštrukcie stvárňuje starého otca Sue, je zas dôležité, aby povedal, že v skutočnosti svojho brata chráni. To je zas jeho predstava, jeho mytológia. To neznamená, že starý otec Sue nebol protiľavicový, alebo že by dav neublížil jeho bratovi. Obe môžu byť pravdivé a tak, ako hovoríte, ide o chaos histórie, pretože existuje množstvo protirečivých motivácií.

Dôležitejšie však je, že toto je spôsob, ako si Sue a Mel projektujú do histórie svoje vlastné fantázie, aby podporili svoj postoj. To neneguje pravdu, fantázie sú iba ďalšou vrstvou pravdy.

TH: Taktiež to ukazuje, aké je dôležité, kto má možnosť rozprávať históriu. Pre dnešné Bisbee je dôležité uvedomiť si, že v meste ostala iba jedna verzia histórie, pretože ľudia s odlišným pohľadom boli deportovaní.

RG: Keď sa pozriete na fotografie, ktoré zachytávajú deportáciu, boli vytvorené tak, aby potvrdzovali perspektívu banskej spoločnosti. A ľudia, ktorí deportáciu obhajujú, ich využívajú ako dôkaz, že všetko sa odohralo bez násilia: „Pozrite, žiadna z fotografií neukazuje, že by niekto na niekoho mieril zbraňou.“

Áno, verzia pravdy deportujúcich ostala v meste. Zároveň je však pravda, že iba o pár rokov neskôr bola deportácia takou veľkou jazvou, takou čiernou škvrnou, že mesto sa rozhodlo radšej zabudnúť. Nie je to ako v Akte zabitia, keď sú páchatelia oslavovaní ako hrdinovia. Súčasťou toho, čo vidíme v dvoch verziách mýtizácie skutočnosti ohľadom motivácie starého otca deportovať strýka Archieho, je hanba. Deportujúci síce v Bisbee písali históriu, no to, čo vidíme, je taktiež hanba za to, čo sa v meste odohralo.