Aj keby nič nebolo tak ako sme dúfali
Naše nádeje by sa nijako nezmenili
J.L. Godard (znelka Ji.hlava 2018)
Medzinárodného festivalu dokumentárnych filmov v Jihlave sa zúčastňujem viac než desaťročie. Ide o partnerstvo staršie ako Kinečko samo. A keďže tento ročník sa organizátori rozhodli zasvätiť téme pamäte, nebude hádam nemiestne zaspomínať si, čo mám na tomto festivale po celé tie roky najradšej. Verím, že nielen pre mňa je to okrem pestrosti programu a odvahy experimentovať progresívnosť v reflexii sveta okolo nás. Inými slovami, myslím, že v Jihlave som prvý raz v živote videla separovaný odpad a zároveň živú projekciu štrukturálneho filmu zo 16 mm filmového materiálu. Zvykla som si chodiť do tohto chladného a upršaného mesta na akýsi intelektuálny wellness.
Začnime od konca. Vo svojej reči na (pre Jihlavu netradične) slávnostnom ceremoniáli potiahnutom bielym súknom (slávila sa storočnica neexistujúceho Československa) zhodnotil riaditeľ festivalu Marek Hovorka, že dlhoročné snahy sa zúročili a tento rok naplnil kinosály rekordný počet divákov (5310 akreditovaných návštevníkov). V ôsmich kinosálach uzreli diváci 327 filmov a mali príležitosť absolvovať takmer 200 diskusií. Sám však najlepšie vie, že kvantita dobrý festival nerobí.
Počas siedmich dní, ktoré som strávila v kinosálach, som videla niekoľko naozaj zaujímavých titulov. Dominujú Svedkovia Putinovi. Režisér Vitaly Mansky vytvoril portrét ruského „diktátora“ výsostne filmovými prostriedkami ex post v strižni z pôvodne neutrálneho materiálu nakrúteného na účely Putinovej politickej kampane. Horšie to už bolo s Manského masterclass, na ktorej režisér komunikoval s publikom tak trochu ako učiteľ so žiakmi na skúške.
Do Ji.hlavy sa už tradične tiahne za experimentálnou sekciou Fascinace, ktorá je v našom regióne absolútne ojedinelá a každoročne predstavuje to najlepšie zo súčasnej experimentálnej tvorby rovnako ako profily (nielen) žijúcich legiend nenaratívneho filmu. Fascinovaná som bola aj tento rok, obzvlášť vďaka možnosti osobne stretnúť Gustava Deutscha. Ten v sekcii Zvláštne uvedenia predstavil svoje najnovšie found footage dielo How we are – messages to the family. V diskusii po projekcii, ako aj počas svojej masterclass vyjadril Deutsch obavy z toho, kam sa v súčasnosti posúva mediálna reflexia intímneho a rodinného života.
Novinkou bola sekcia virtuálnej reality, ktorá umožnila návštevníkom festivalu vstúpiť priamo do vnútra krátkych dokumentárnych filmov. Táto inšpiratívna aktivita má však zatiaľ svoje rezervy vo výbere filmov (nie celkom rozumiem napr. zaradeniu propagandistického vojenského filmu The Sun Ladies). Chýbal mi tu tiež nejaký systémový prvok, akým by bol teoretický text venovaný sekcii alebo diskusia venovaná problematike prepojenia dokumentárneho filmu a virtuálnej reality. Nepochybne by bolo o čom.
Na javy súčasnej spoločnosti flexibilne reagovali verejné diskusie Inšpiračného fóra, v rámci ktorých domáci aj zahraniční odborníci diskutovali spolu s filmármi o témach, akými je tvár strednej Európy, extrémizmus, umelá inteligencia či zodpovedné a ekologické riadenie mesta. Medzi hosťami Inšpiračného fóra sa vyskytol starosta Hirošimy Tadatoshi Akiba, ale napríklad aj slovenská režisérka Viera Čákányiová, ktorá momentálne dokončuje svoj dokumentárny film o umelej inteligencii.
V jihlavskom jesennom vzduchu to iskrilo pre mňa doteraz nepoznaným napätím. Pravdepodobne ho spôsobovala kulminácia aktuálnych tém (extrémizmus v strednej Európe, kulminujúce ekologické a geopolitické problémy, transformácia médií a vzťahov medzi reprezentáciou a recepciou) narážajúca na rozmery a kapacity festivalu. A tak sa stalo, že v programe Ji.hlavy tento rok mohli diváci okrem svetových veľdiel vidieť nepreberné množstvo priemernej, prípadne ťažko uchopiteľnej alebo nešťastne zaradenej tvorby. Na festivale, kde sa výdatne debatovalo a pozeralo o ekológii, sa navyše všetko občerstvenie servírovalo na plaste. A že po ceremoniáli, kde multitalentovaná moderátorka (ukázalo sa, že okrem režírovania vie aj výborne spievať!) Tereza Nvotová a ocenený ukrajinský režisér Eugene Golovanevsky (Heavy Metal) vyjadrili podporu ukrajinským politickým väzňom, uzatvoril celý festival nevkusný, propagandou zaváňajúci film Emira Kusturicu s názvom El Pepe, una Vida Suprema. Známy srbský režisér v ňom zneužíva sympatického starnúceho uruguajského revolucionára na propagáciu protizápadných nálad a bafkajúc si kubánske cigáry sa (ináč neopodstatnene prítomný pred kamerou) sám projektuje do romantizujúceho (cheguevarovského) predobrazu chlapáctva. Považovala by som to za zaujímavý krok podporujúci rôznorodosť pohľadov a otvorenosť festivalovej dramaturgie, keby projekciu sprevádzal nejaký komentár a výzva k diskusii. Nakoľko však úvod k filmu obsahoval iba informáciu o úspechu na festivale v Benátkach, obávam sa, že toto bolo zároveň jediným kritériom jeho výberu. Mám podozrenie, že dramaturgovia festivalu Pepeho možno ani nevideli a vlastne v to tak trochu dúfam. Ak by aj šlo o znamenie, že tento festival nám mierne prerastá cez hlavu, aj tak som už zvedavá na budúcu Ji.hlavu. Celkom by ma zaujímalo, ako by to dopadlo, keby tohtoročnú (prepotrebnú) pamäť vystriedala na budúci rok (dôslednejšia) striedmosť.
Prehľad víťazných filmov 2018 nájdete TU.
