#FEMALE PLEASURE, r. Barbara Miller, Švajčiarsko / Nemecko, 2018, 97min.

Prečo sa spoločnosť tak veľmi bojí žien, ktoré si uvedomujú svoju sexualitu a nehanbia sa za ňu? Je patriarchát univerzálnym svetovým náboženstvom? Vlastnia ženy v 21. storočí svoje telá? Aj na tieto otázky hľadala Barbara Miller, režisérka filmu #Female Pleasure, odpovede po celom svete. Jej nový celovečerný film, ktorý sa predstaví aj na tohtoročnom festivale Jeden svet, hovorí o ženskej sexualite ako o univerzálnom práve na prežívanie pocitov rozkoše, ktoré nie je vyhradené iba pre mužov.

Hlavné protagonistky filmu našla autorka v New Yorku, Londýne, Indii, Japonsku a v Nemecku. Každá z nich pochádza z inej kultúry, no všetky spája rozhodnutie znovu nadobudnúť kontrolu nad vlastným životom a telom, a vzoprieť sa neprávu a šovinistickým spoločenským štruktúram, ktoré ich – a ženy im podobné – už stáročia utláčajú. Ich osobné príbehy nie sú len svedectvami o tomto spoločenskom útlaku, ale aj odvážnym príkladom boja za celospoločenskú zmenu.

Deborah Feldman vyrastala v New Yorku, no až do dospelosti z neho moc nepoznala. Jej rodina bola totižto súčasťou komunity chasidov – ultraortodoxných židov, ktorí sa uzatvárajú pred okolitým svetom a prísne strážia akékoľvek informácie o tom, ako to vo vnútri komunity v skutočnosti funguje. Manželstvo Deborah bolo podľa zaužívaných tradícií vopred dohodnuté. Svojho budúceho manžela nepoznala a nevedela skoro nič ani o tom, ako funguje jej vlastné telo. Prvá sexuálna skúsenosť počas svadobnej noci teda pre ňu bola traumatizujúcim zážitkom s v podstate cudzím mužom. Narodil sa jej syn a vďaka nemu pochopila, že nemôže dopustiť, aby aj on vyrastal v spoločnosti, ktorá redukuje ženy iba na ľudské inkubátory, ktorých hlavnou náplňou je na svet priniesť čo najviac potomkov a dôsledne sa o nich postarať. Spolu so synom tak jedného dňa ušla aj za cenu toho, že ju vlastná rodina odvrhla a mocní z chasidskej komunity jej strpčovali život ohováraním v novinách alebo súdnymi procesmi. O svojich skúsenostiach napísala knihu a odkryla tak aj spôsob myslenia radikálneho judaizmu, ktorý vníma všetky ženy ako všeobecnú hrozbu.

Vithika Yadav je indická aktivistka a zakladateľka prvej online platformy v krajine zaoberajúcej sa témou lásky, rodovej rovnosti, sexuálnej výchovy či otroctva s názvom Love Matters (Na láske záleží). Aj v Indii sú náboženské a kultúrne konvencie v spoločnosti stále silne prítomné. Ani Vithika im neunikla. Ako prvej z rodiny sa jej podarilo vydobyť si možnosť vydať sa za niekoho, koho si sama vybrala z lásky, a nie za toho, koho jej vopred vybrali. O tom, že Indovia vo všeobecnosti nerozumejú konceptu lásky a považujú ho za západnú filozofiu a nie súčasť svojej vlastnej kultúry, často hovorí aj prostredníctvom aktivistickej platformy alebo cez občiansku angažovanosť v uliciach. Aj takýmto spôsobom chce docieliť zníženie vysokého počtu znásilnených dievčat a žien v Indii, kde je znásilnenie politikmi verejne zľahčované a označované za niečo, čo proste chlapci alebo muži robievajú („Boys will be boys“).

Doris Wagner je bývalá mníška. Svoj život zasvätila Bohu a obetovala mu aj celú svoju identitu. Hlboko verila, že kresťanstvo môže zmeniť svet k lepšiemu až do momentu, keď ju znásilnil kňaz a medzi mníškami v kláštore nenašla žiadne pochopenie či pomoc. Matka predstavená jej na to povedala iba strohé „Odpúšťam ti!“ Doris sa dokonca obrátila na samotného pápeža, no tiež bez úspechu. A tak sa rozhodla prelomiť mlčanie a o svojom traumatizujúcom zážitku prehovoriť cez médiá.

Japonská výtvarníčka a umelkyňa Rakudenashiko zas poukazuje na dvojaký štandard japonskej kultúry v tom, čo je považované za akceptovateľné (sochy a lízanky v tvare penisov na pouličných slávnostiach) a čo už je obscénne (jej manga komiksy alebo malé sošky ženskej vulvy). V spoločnosti, kde sa od žien očakáva poslušnosť, mlčanie, nevyvolávanie konfliktov a neustály úsmev, sa rozhodla byť rebelkou. Svoju vulvu otláča do modelovacej hmoty, ktorú následne namaľuje a prilepí na ňu malé postavičky, aby pripomínala výstup na horu, alebo ju vďaka 3D tlačiarni veľkoformátovo vytlačí a použije ako vrchnú časť kanoe. Spôsobí tak škandál, pre ktorý sa dostane dokonca až pred súd.

Somálsku psychoterapeutku a aktivistku žijúcu v Londýne Leylu Hussein ako sedemročnú podrobili krutej a veľmi bolestivej ženskej obriezke (FGM – female genital mutilation/ mutilácia ženských genitálií). Môže sa zdať, že ženská obriezka je doménou malých afrických komunít a v 21. storočí je skôr mýtom ako skutočnosťou, no Leyla dokazuje ako veľmi skreslený a nepravdivý je takýto úsudok. Dvesto miliónov dievčat a žien vo svete podstúpilo tento zákrok. Drvivá väčšina z nich si tým prešla v neadekvátnych podmienkach, obklopená rodinnými príslušníkmi, ktorým dôverovali, a zanechalo to na ich psychickom aj fyzickom stave celoživotné následky. Ešte aj dnes sa ženská obriezka na mladých dievčatách vykonáva v priemere každých 11 sekúnd. Leyla upozorňuje na to, ako veľmi hlboko sú tieto kruté tradície v ich kultúre zakorenené a ako sa bežne vykonávajú aj v komunitách v takom modernom a otvorenom meste akým je anglický Londýn.

Práve Leyla je zároveň aj najsilnejšou postavou filmu. Veľmi otvorene a emotívne hovorí o pocite zrady zo strany svojej rodiny a najmä matky. Zároveň si kladie otázky o tom, ako môže byť ona lepšou matkou svojej dcére. Ako ju ochrániť od objektivizácie a snahy spoločnosti o kontrolu nad jej telom a sexualitou. Najsilnejšou scénou filmu je moment, keď Leyla prichádza o ženskej obriezke prednášať do poradne v Afrike. Účastníkov jej terapia natoľko emocionálne zasiahne, že ich autentické reakcie vypovedajú o hlbokých osobných traumách a nehumánnych kultúrnych praktikách, ktoré do dnešného dňa zostávajú pre väčšinu spoločnosti veľkou neznámou.

#Female Pleasure je otvorenou kritikou akéhokoľvek svetového náboženstva za to, ako dogmaticky znevažuje a ohrozuje psychické a fyzické zdravie žien, kritikou zaužívaných stereotypov a kultúrnych tradícií, ktoré sú často neľudské a zamerané práve na ovládnutie našich tiel a sexuality, či kritikou toxickej maskulinity, radikálne vplývajúcej nielen na život a spoločenské vnímanie žien, ale aj mužov.

Aj pre nás na Slovensku je to stále veľmi aktuálna téma. Právo žien rozhodovať o svojich telách je v posledných mesiacoch súčasťou začínajúcej sa predvolebnej kampane a konzervatívne strany sa predbiehajú v tom, kto vymyslí radikálnejšiu úpravu zákona o interrupciách. #Female Pleasure teda aj nám ponúka možnosť nahliadnuť na tieto témy z inej perspektívy. Nepoddať sa patriarchálnym spoločenským štruktúram snažiacim sa o zredukovanie našej existencie iba na reprodukčné účely, ale bojovať s nimi práve prostredníctvom toho, že získame kontrolu nad vlastným telom, emóciami, rozkošou a hrdosťou. Nikdy nie je neskoro uplatniť si nárok na vlastnú existenciu, sexualitu alebo telesnosť podľa našich predstáv.

*Projekcia filmu na festivale Jeden svet: 10. 10. 2019 (štvrtok) o 18:00 v Goetheho inštitúte (vstup voľný). Po premietaní sa koná aj tématická diskusia.