Tohtomesačnou témou Kinečka je téma, ktorá hýbe svetom od prelomu mája a júna. Pôvodná idea bola „svet po karanténe/korone/prvej vlne“; svet, ktorý okúsil aj niečo iné než produktivitu a efektivitu práce na prvom mieste, excesívne cestovanie a konzum, ale extrémnu záťaž najmenej finančne ohodnotených pracovníčok a pracovníkov. To, čo po virtuálnom zázname vraždy Georga Floyda policajtmi začalo rezonovať médiami a sociálnymi sieťami, sú obrazy policajnej brutality a diskusia o nich; prípady nedávne aj staré, ukazujúce na systematickosť inštitucionálnej opresie voči ľuďom tmavej pleti.
Trendom na sociálnych sieťach sa stalo tzv. sociálne načúvanie/počúvanie (social listening). Z vedení značiek odchádzajú bieli muži a ženy, pretože – podľa vlastných slov – boli ignorantskí a ľuďom inej pleti než bielej nedávali priestor na svojej platforme/vo svojej spoločnosti. Vo veľkom sa ospravedlňujeme a sľubujeme, že budeme počúvať, budeme inkluzívni, budeme sa vzdelávať, čítať viac černošskej literatúry. Verejne si dokazujeme, že sa chceme snažiť, no rasová diskriminácia a nízke percento ľudí ne-bielej pleti vo vedúcich pozíciách (či hlavných úlohách filmov) sa neobjavila zo dňa na deň. Bola iba ignorovaná médiami.
Krokom nula je priznať si, že ak sme bieli/biele, sme súčasťou systému opresie a diskriminácie, ktorý začal stovky rokov predtým, než sme sa narodili. Že sme sa mohli mnohokrát ozvať v škole, na rodinnej oslave, kde zazneli rasistické narážky/pomenovania (racial slurs) či sexistické vtipy. Verejné sypanie si popla na hlavu musí v niečom vyznievať prinajmenšom smiešne – najmä pre tých/tie, ktorých rasová diskriminácia bytostne zasahuje de facto od narodenia. Napriek tomu je nevyhnutné niesť (spolu)zodpovednosť. Patriarchát je systémom bieleho muža, no spoluvinníčkami sú aj biele ženy. Videá rasistického trópu tzv. „Karen“ – bielej ženy, ktorá volá políciu a ohlasuje ničím nepodložené obavy z prítomnosti či konania človeka tmavej pleti v jej blízkosti, sa stali tiež trendom.
Som si vedomá (a aj autori a autorky textov k tejto téme), že nám chýba skúsenosť čiernej Ameriky a rasového útlaku, chceme však v tomto čísle Kinečka priniesť diskurz, ktorý tu už nejakú dobu je, ale málokto počúval.
V Kinečku chceme upriamiť pozornosť na prehliadané audiovizuálne diela, ktoré v dnešnom kontexte môžu slúžiť na priblíženie špecifických skúseností, problémov s reprezentáciami a hlavne rozšíriť v našom kultúrno-spoločenskom priestore škálu reprezentácií, ktoré zastávajú postavy (ľudia) inej ako bielej pleti.
Nejde pritom, samozrejme, iba o černochov a černošky v Amerike. Spomeňme si na brutálne zabitého Henryho Acordu v Bratislave či prípad zlynčovaných Rómov z Moldavy z roku 2013. Povedomie o mocenskej a rasovej dynamike pritom vzniká už od útleho veku práve prostredníctvom audio/vizuálnych reprezentácií, v ktorých ne-bieli ľudia takmer nefigurujú a ak áno, spravidla exotizovane či s explicitne pejoratívnymi konotáciami (kriminálnik, asociál etc.).
Dominika Moravčíková pre Kinečko napísala text o rasizme vo filmoch, ktoré sa odstraňujú z online platforiem. Filmová historička a kritička Jindřiška Bláhová dávala na túto tému rozhovor v českej DVTV, kde vyjadrila s touto politikou nesúhlas, pretože to podľa nej vyvoláva dojem, že problém je vyriešený, zmizol. Pripomína tiež, že trendu korektnosti a social listening sa prispôsobujú aj veľké korporácie, a to, samozrejme, z dôvodu udržania/zvýšenia profitu. Kristína Žilinčárová sa upriamila na film Spikea Leeho She’s Gotta Have It a Tomáš Hudák vo svojom texte analyzuje dokument The Blackpower Mixtape 1967-1975, v kontexte iných filmov sledujúcich černoššké hnutia zvonka. Ďalšie texty spolu s podcastom na túto tému sú na ceste k vám.
Pôvodná téma – vízia sveta po korona-kríze, ktorý nie je návratom do normálu, ale svetom spolupatričnosti, zvýšenej empatie voči sebe navzájom a znížených nárokov produktivity a produkcie, vlastne s témou anti/rasizmu súvisí. Nielen z kauzálneho hľadiska vývoja v reálnom čase, ale pretínajú sa aj v tom, že nás vyzávajú k zvýšenej empatii a spolupatričnosti ako opozitum k individualizmu a statusu quo.
