Vo svojom filme z roku 2011 využil Göran Hugo Olsson zábery nakrútené švédskou televíziou na prelome 60. a 70. rokov 20. storočia, aby rozprával príbeh hnutia Black Power. Jeho Black Power Mixtape 1967 – 1975 je prierez obdobím, ktorý zachytáva skôr ducha doby ako dejiny v ich komplexnosti. Vychádza zo snahy švédskych reportérov pochopiť, čo sa v USA deje, a teda o pohľad zvonku na niečo, čo sa ich (a Olssona) bytostne nedotýka – podobne, ako je tomu v prípade filmov Black Panthers (1968) Agnès Varda alebo Eldridge Cleaver, Black Panther (1970) Williama Kleina.
Black Power Mixtape je vystavaný chronologicky, pričom využíva iba pôvodné švédske zábery, ktoré sú v zvukovej stope dopĺňané vyjadreniami aktivistiek a aktivistov z obdobia vzniku filmu – od priamych aktérov a aktérok ako Angela Davis, Bobby Seale, Kathleen Cleaver, Abiodun Oyewole (člen skupiny Last Poets) či Sonia Sanchez po nasledovníkov a nasledovníčky ich odkazu ako Talib Kweli, Erykah Badu alebo Questlove. Ich krátke výpovede zvyčajne dodávajú záberom kontext a komentujú ich, v iných prípadoch opisujú osobné zážitky: Kweli si, napríklad, spomína, ako ho FBI vypočúvala, pretože počúval prejavy Stokelyho Carmichaela spred 40 rokov, kým Badu hovorí, ako bola vychovávaná k tomu, aby nespochybňovala vládu a ďakovala jej za to, čo má, hoci je to na úkor mnohých iných ľudí.
Film sa do veľkej miery drží obdobia vymedzeného rokmi v svojom názve a málokedy ho presiahne, hoci relevantnosť opisovaného je pre súčasnosť evidentná. Je pritom zaujímavé, ako odlišne sa venuje 60. a 70. rokom. Koniec 60. rokov je rozprávaný najmä prostredníctvom postáv ako Stokely Carmichael, Martin Luther King alebo Bobby Seale, film zachytáva predovšetkým myšlienky týchto charizmatických lídrov. 70. roky sú aj napriek dôležitým častiam o Angele Davisovej a Louisovi Farrakhanovi viac reportážne a zameriavajú na problémy ako vzdelanie, rozmach drog alebo obraz USA v zahraničí. (Táto zmena je zrejme dôsledkom snahy USA rozložiť hnutie: Carmichael a Eldridge a Kathleen Cleaverovci odišli do exilu, Seale bol vo väzení a Huey P. Newton bol práve prepustený po takmer troch rokoch väzby a súdov.)
V 60. rokoch tak vidíme viaceré prednášky a prejavy, pouličné protesty a sociálne aktivity Strany čiernych panterov. Jedným z najvzácnejších momentov filmu je, keď Stokely Carmichael vstúpi do nahrávania rozhovoru s jeho matkou Mable a ponúkne sa, že ho bude viesť on. Pýta sa jej na prostredie, v ktorom žili a na chudobu, pričom po každej odpovedi ju ďalšou otázkou navádza, aby skúsila vysvetliť, prečo to tak bolo – až kým sama s úplnou samozrejmosťou nepovie, že hlavným problémom je farba ich pleti.
Aj napriek tomu, že film sa venuje aj Čiernym panterom a naznačuje kritiku kapitalizmu, nie úplne zachytáva radikálne myšlienky tohto obdobia. V tomto zmysle je krátky film Agnès Varda Black Panthers otvorenejšie politický. Vystavaný je predovšetkým okolo procesu s Newtonom, ktorý bol koncom roku 1967 obvinený z vraždy policajta. Film v krátkosti vysvetľuje vznik Strany čiernych panterov a hovorí o policajnej brutalite, väčšinou však zachytáva rôzne stretnutia a demonštrácie na podporu Newtona. Varda, ktorá v tom čase žila v Kalifornii, sa pritom zameriava najmä na ľudí v dave, „anonymné“ osoby, sleduje ich v detailoch a pýta sa ich na názory. Dlhší priestor dostáva iba Kathleen Cleaver, pričom Varda nezabúda zdôrazniť, že strana podporuje účasť žien v politickom i vojenskom živote.
Po rýchlych 60. rokoch plných historicky zásadných udalostí sú roky 70. v Black Power Mixtape pomalšie a paradoxne možno aj zaujímavejšie. Veľký priestor vo filme dostáva súdny proces s Angelou Davisovou – švédskym reportérom sa dokonca podarilo urobiť pomerne rozsiahly rozhovor s ňou, kým bola vo väzbe. Davis v ňom hovorí o násilí, ktoré zažívala od detstva, a zdôrazňuje, že revolúcia je spojená hlavne s myšlienkami, nie násilím.
Film sa taktiež okrajovo venuje exilu Cleaverovcov či súdu s Newtonom, no primárne sa zameriava na afroamerickú komunitu. Švédski reportéri sa, napríklad, rozprávajú s Lewisom H. Michauxom, majiteľom jedného z najznámejších černošských kníhkupectiev African National Memorial Bookstore v Harleme, ktorý hovorí o potrebe vzdelania, mapujú rozmach drog medzi Afroameričanmi a ich dopad na komunitu alebo čelia kritike redaktora magazínu TV Guide, ktorý tvrdí, že európske média, predovšetkým tie švédske, šíria antiamerikanizmus.
Aj napriek niekoľkým náznakom film bližšie nesleduje vzťah medzi afroamerickým a antikoloniálnym, respektíve panafrickým hnutím. Kolonializmu a zápasu afrických krajín za oslobodenie sa venuje nasledujúci Olssonov film O násilí (Concerning Violence, 2014), znova vyskladaný iba z archívnych materiálov, ktoré prepájajú úryvky z knihy Les Damnés de la Terre (česky Psanci této země) Frantza Fanona. Olsson znova nevytvára ucelený obraz dejín, ide skôr o momenty násilia z rôznych krajín, ktoré súvisia s Fanonovými analýzami, pričom nie je náhoda, že všetky udalosti vo filme sa odohrávajú roky a desaťročia po vydaní Fanonovho textu.
Vidíme tak boje v Angole, Mozambiku či Guinea-Bissau (vrátane explicitných záberov z vojny), no taktiež scény z civilného života prisťahovalcov a domácich obyvateľov, ktoré ukazujú, v akých rozdielnych svetoch žili. Veľavravný je potom rozhovor s párom misionárov, ktorý sa kritickému reportérovi snaží zdôvodniť, prečo financujú stavbu kostola a nie nemocnice alebo školy, zatiaľ čo v zábere za nimi tento kostol v skutočnosti stavajú domáci obyvatelia.
Dôležité pritom je, že film otvára aj tému nových foriem kolonializmu založených na ekonomickej moci krajín globálneho severu a analyzuje nielen kolonizovaného a jeho/jej zápas, no taktiež kolonizátora – čo v prípade filmu Black Power Mixtape nerobí. O násilí sa tak venuje potlačeniu štrajku v americko-švédskej bani v Libérii v roku 1966, keď sa štátna moc postavila na stranu majiteľov a nie svojich obyvateľov, alebo štátnemu prevratu v Burkine Faso, pri ktorom bol zabitý prezident Thomas Sankara odmietajúci medzinárodnú pomoc.
Chápanie hnutia Black Power v širšom medzinárodnom kontexte prináša Kleinov dokumentárny film Eldridge Cleaver, Black Panther. Klein (síce pôvodom z USA, ale v tom čase už vyše 20 rokov žijúci a tvoriaci v Paríži) nakrúcal Cleavera počas jeho exilu v Alžíri, kde sa okrem iného zúčastnil Prvého panafrického festivalu, kam organizátori pozvali aj Stranu čiernych panterov. Film stojí predovšetkým na Cleaverových výpovediach. V prvej časti filmu spoznávame jeho názory na situáciu v USA a ciele Čiernych panterov, dozvedáme sa o smrti Bobbyho Huttona a dôvodoch pre jeho útek z krajiny. Následne vidíme Cleavera na festivale (o festivale vytvoril Klein samostatný film), kde sa hlási k antikolonializmu a spolu s ďalšími členmi a členkami Čiernych panterov sa stretáva s lídrami z rôznych afrických krajín, pričom diskutujú o podobnej skúsenosti útlaku.
V čase svojho vzniku čelil Black Power Mixtape 1967 – 1975 okrem iného výhradám za všetko to, čo opomína. To, že Olsson prijal rozhodnutie obmedziť sa iba na materiál nakrútený švédskou televíziou, ktorá možno nezachytila niektoré dôležité momenty, pretože, skrátka, nebola prítomná, a to, že prijal vcelku arbitrárne časové ohraničenie rokmi 1967 a 1975, nás však núti uvažovať nad historiografiou ako takou. Každý vhľad do dejín totiž stojí iba na konečnom množstve zdrojov, čo Olsson aj implicitne reflektuje. Svoj film vystaval ako pohľad obyvateľov cudzej krajiny na dianie v USA – pohľad, ktorý na jednej strane nevidí všetko, no na strane druhej je aj menej zaťažený miestnymi kontextmi. Už v názve svojho filmu použil slovo mixtape, čím nám naznačuje, že ide o dôsledne zostavený, koherentný výber momentov z boja za emancipáciu Afroameričanov, skôr subjektívny ako s ambíciou po komplexnosti alebo náučnosti.
Film Black Power Mixtape 1967 – 1975 premietne Kino inak A4 štvrtok 2. júla.
Film Agnès Varda Black Panthers môžete vidieť na DAFilms; filmy Williama Kleina Eldridge Cleaver, Black Panther a Festival panafricain d’Alger môžete vidieť na Mubi.
