Príbeh Služobníčky (The Handmaid’s Tale)
Season 2 (13 dielov)
Hulu (HBOGO)
USA, 2018

Mohlo by sa zdať, že príbeh knižnej predlohy a seriálového pokračovania dystopického sveta republiky Gilead z knihy Margaret Atwood Príbeh služobníčky je nahony vzdialený naším reáliám. Toto zdanie však klame. Príbeh je aktuálny nielen v krajinách, v ktorých ešte dodnes vládnu totalitárne režimy, ale aj v najpokrokovejších demokratických štátoch ako Amerika či v malých krajinách východnej Európy. Tie boli kedysi inšpiráciou pre autorku k napísaniu literárnej predlohy.

*Spoiler alert – text môže obsahovať spoilery príbehu prvej a druhej série seriálu*

Pokračovanie seriálu bez pokračovania knihy

Prvú sériu odvysielala minulý rok online streamovacia služba Hulu a v desiatich dieloch spracovali celú pôvodnú literárnu predlohu. Druhá séria už bola voľným pokračovaním, na ktorom sa ako konzultantka scenára podieľala aj Atwood. Mala pre ňu rovnakú požiadavku, akú mala pri písaní knihy a spolupráci na prvej sérii seriálu – všetko, čo sa tam odohrá, sa muselo niekedy a niekde skutočne stať.

Druhé pokračovanie sa vracia k hlavnej hrdinke June Osborne/Offred. Je na začiatku tehotenstva, no z Gileadu sa jej (zatiaľ) nepodarilo ujsť, ako by sa to na konci knihy a prvej série mohlo zdať. Seriál sa pozrie bližšie na to, ako sa z Ameriky, ktorú poznáme, stal Gilead z knižnej predlohy. Tvorcovia sa ho rozhodli zobraziť cez spomienky jednotlivých postáv alebo umiestnením príbehu do priestorov, kedysi slúžiacich iným účelom. June/Offred sa napríklad ocitne v redakcii Bostonských novín. Dnes sú opustené a vo svojich útrobách ukrývajú svedectvo o tragédii, ktorá sa tam odohrala počas obsadenia Gileadom. Cez jej spomienky sa v priebehu druhej série seriálu dozvedáme viac o rozpade prvého manželstva jej súčasného partnera a otca jej dcéry. Vidíme zúfalosť jeho vtedajšej manželky, keď osobne vyhľadala June s prosbou o nerozbíjanie ich vzťahu. Spoznávame aj komplikovaný vzťah June s jej matkou. Vďaka spomienkam Moiry žijúcej v kanadskom azyle zisťujeme, že aj ona bola matkou a cez Serenu vidíme, ako jej aktivizmus a radikálna filozofia položili základy filozofie fungovania dnešného Gileadu a zároveň to, prečo je neplodná.

Línia spomienok a priestorov, ktoré pripomínajú minulosť postáv a samotnej krajiny, sa postupne nesie v pozadí celej série. Pomáha dotvárať kompletné svety jednotlivých hrdiniek a hrdinov príbehu. Divák im tak lepšie porozumie a ich vzburu či bolesť dokáže o to intenzívnejšie prežívať.

Nie často sa stáva, že filmové alebo televízne spracovanie knihy dosiahne kvalitu pôvodnej predlohy. V prípade seriálu Príbeh služobníčky sa však jedná o výnimku, ktorá potvrdzuje pravidlo. Televízne spracovanie dosiahlo minimálne kvalitu knihy a vďaka pôsobivým vizuálom a vynikajúcim hereckým výkonom ju posunuli možno ešte o úroveň vyššie. Technicky sú obe série zvládnuté bravúrne a najmä vizuálna stránka seriálu prináša príklad toho, ako momentálne vyzerá špička súčasnej quality TV.

Kde sú hranice moderného feministického príbehu?

Seriál Píbeh služobníčky je v mnohom žiarivým príkladom toho, čo by sa dalo definovať ako moderný feministický príbeh. Dotýka sa napríklad niekoľkých veľmi aktuálnych tém, ktoré už dlhodobo rezonujú v spoločnostiach po celom svete – nerovnocenné postavenie žien a mužov v pracovnom prostredí, zasahovanie do možností a práv žien autonómne rozhodovať o svojom tele, domáce násilie, diskriminácia na základe sexuálnej orientácie alebo vzoprenie sa systému a patriarchálnemu nastaveniu spoločnosti. Skutočnosť, že sa o týchto témach hovorí v jednom z najúspešnejších seriálov súčasnosti, pomáha tieto témy otvárať v širších spoločenských kontextoch a posúvať ich riešenia vpred.

Za jeden z najsilnejších momentov druhého pokračovania seriálu sa dá určite považovať ôsmy diel s názvom „Ženská práca“. Serena je v ňom nútená spojiť sily s June/Offred a porušiť tak prísne pravidlá Gileadu, aby pomohla náhle hospitalizovanému manželovi. Na chvíľu dostane možnosť vrátiť sa do čias pred Gileadom, kedy sa podieľala na tvorení návrhov zákonov a ich implementovaní do praxe. Rovnakú možnosť dá aj June, ktorú poprosí o redigovanie jej textov, keďže vie, že June kedysi pracovala ako editorka. Vidieť tieto ženy znovu pracovať v prostredí, kde je ženám prísne zakázané čitať, písať alebo pracovať inak ako v domácnosti, je jedným z vrcholov druhej série. Najcitelnejšie to je v momente, kedy Serena opäť obíde pravidlá a sfalšuje manželov podpis na to, aby pomohla zabezpečiť zdravotnú starostlivosť dieťaťu, ktorému doktori z republiky Gilead nevedia pomôcť. Nemajú na to totiž dostatočnú špecializáciu. Tú má v Gileade jediná osoba – žena pracujúca ako Marta, pomocníčka v domácnosti jednej z rodín. Moment, kedy si táto žena v tajnosti prezlieka svoju uniformu Marty za biely lekársky plášť, je jasným odkazom na to, ako sú ženy v pracovnom prostredí ešte aj dnes často redukované na stereotypné a tradičné úlohy.

Tvorcovia dbajú na to, aby boli pri práci na seriáli v tvorivom tíme zastúpené ženy rôzneho veku, sexuálnej orientácie, etnickej príslušnosti alebo osoby inej rodovej identifikácie ako len muži a ženy, čo sa už pomaly stáva v tomto prostredí štandardom (bolo načase!).

Čo by sa však dalo druhej sérii vyčítať, je trochu prehnané vizualizovanie bolesti a násilia na ženách. Seriál sa vo svojom pokračovaní neštíti ukázať scény brutálneho fyzického a emocionálneho týrania či dokonca znásilnenia. V prvej sérii podobné násilné scény pomáhali divákovi o to silnejšie prežívať momenty vzbury a pomsty. V druhej sérii to už tak dobre nefunguje. Divák je postupne unavený z toľkej bolesti, chvíle radosti a empatie prichádzajú veľmi málo alebo skoro vôbec. Zároveň je asi dôležité položiť si otázku, či je v súčasnosti na mieste venovať toľko priestoru exploatácii ženskej bolesti na televíznej obrazovke, keď vieme, že na tento druh „lacnej akcie“ už desaťročia lákajú filmy a seriály o kriminálnikoch, vrahoch, psychopatoch a mužoch, ktorí nenávidia ženy. Musí na to upozorňovať takto drsne aj seriál považovaný za vrchol súčasnej feministickej televíznej tvorby? Nemali by tvorcovia práve naopak hľadať spôsoby, ako z tohto (už bohužiaľ) tradičného zobrazovania žien vybočiť?

Ďalšou nemenej dôležitou otázkou je, ako môže Príbeh služobníčky obviňovať fiktívny svet, ktorý vytvorili (Gilead), a teda aj ten náš skutočný, ktorý chce prostredníctvom fikcie reflektovať, bez toho aby otvorene kritizoval spolupodieľanie sa (najmä bielych) žien na patriarchálnom usporiadaní spoločnosti? Príbeh prináša momenty, kedy sa ženské postavy (Serena alebo Aunt Lydia) vymknú svojim tradičným nastaveniam a ponúknu tak na chvíľu inú podobu ich vnútra, viac empatickú a súcitiacu. No tieto momenty nikdy netrvajú dostatočne dlho na to, aby spomínané postavy prehodnotili svoj postoj alebo ich vlastnú existenciu v tom, čo považujú za dokonalý svet. Ak by sa možno iba na chvíľu zastavili a obzreli sa naokolo, zistili by, že ich rozhodnutia neutláčajú len ich služobníčky, ale aj ich samé. Je jednoduché zhadzovať všetky brutálne činy páchané v Gileade na mužov ako Commander Waterford. Ale žiaden systém, ktorý je zakorenený takto hlboko, by nefungoval bez pomoci.

Ako ďalej?

To, akým spôsobom sa autori rozhodli druhú sériu seriálu Príbeh služobníčky ukončiť,  vyvolalo vlnu rozčarovania a tvorcovia to v ďalšom pokračovaní nebudú mať vôbec jednoduché. Ak bude seriál aj naďalej posúvať hranice toho, koľko scén fyzického a emocionálneho týrania žien ešte diváci zvládnu, môže o nich veľmi rýchlo prísť. Lebo čo je moc, to je už ale fakt moc. Ak však trochu viac nastaví zrkadlo ženám, ktoré pomáhajú systémy nerovnosti a diskriminácie budovať a živiť, môže to byť ešte zaujímavé.

Bola by škoda, ak by sa v tretej sérii znovu len zopakovali dramaturgické oblúky postáv tak, ako to s malými zmenami bolo v tej druhej. June sa podarilo – nepodarilo ujsť, Emily netuší kam vôbec ide, Serena a Fred sú stále uväznení v upadajúcom manželstve bez lásky. Závan revolúcie a rozsiahlejšej spoločenskej vzbury je po poslednom dieli očakávateľný, ale to bol aj po tom poslednom v prvej sérii, kedy tehotná June triumfálne odišla z domu Waterfordovcov bez toho, aby ju v tom niekto mohol zastaviť. V poslednej sérii boli diváci ešte zhovievaví a dokázali toho seriálu veľa odpustiť. No nemyslím si, že sa na to tvorcovia budú môcť spoľahnúť aj pri ďalšom pokračovaní.

Dystopický Gilead alebo súčasné Slovensko?

Vizuálnu identitu zo seriálu prebrali už po prvej sérii ženy po celom svete pri protestoch proti porušovaniu ich práv. Postavy s bielymi čepcami na hlavách, oblečené v dlhých červených šatách a plášťoch so sklonenými hlavami a vztýčenými päsťami vo vzduchu, sa dali vidieť v súdnych sieniach, kde sa rozhodovalo o právach žien na prístup k interrupciám alebo na protestných akciách a pochodoch za zrovnoprávnenie žien. Táto vizuálna identita sa stala celosvetovým symbolom vzbury a odporu voči systému. A Slovensko nebolo výnimkou. V júni 2018 sa v slovenskom parlamente objavila skupina aktivistiek oblečených do kostýmov zo seriálu Príbeh služobníčky, aby takýmto spôsobom vyjadrili svoj tichý protest proti Kotlebovmu návrhu na sprísnenie prístupu k interrupciám. Návrh ĽSNS vtedy neprešiel, no Denník N len nedávno informoval, že Richard Vašečka z KDH do parlamentu predloží svoj vlastný návrh, v ktorom chce napríklad trestať ľudí, ktorí budú ženy nabádať k potratu, a v súčasnosti sa preň snaží získať podporu ďalších poslancov.

Margaret Atwood napísala knihu Príbeh služobníčky v roku 1984. Ako sama v úvodnom slove píše: „Počas mojich návštev niekoľkých krajín spoza Železnej opony – Československo, východné Nemecko – som zažila všadeprítomnú ostražitosť, pocit neustáleho špehovania, ticho, náhle zmeny konverzačnej témy alebo záludné spôsoby, akými si môžu ľudia odovzdávať informácie. To všetko malo vplyv na to, o čom som písala.“

Republika Gilead volá po návrate k „tradičným hodnotám“ ako rodina a manželstvo medzi mužom a ženou, bojuje s ekologickými katastrofami, ktoré doteraz iba ignorovala, vládnu jej muži, ktorí následne rozhodujú o právach žien, LGBTQIA komunita je perzekuovaná a systematicky ničená. Podobnosť so súčasným Slovenskom je čisto náhodná…