Dopozerám film, nadchne ma. Nie tak často, ako to bývalo prv, ale ešte sa mi to občas prihodí. Okamžitý pocit výnimočnosti, sviatku, slávnosti, ktorý uzatvára filmový zážitok ešte počas plynutia záverečných titulkov. Začína sa hra automatických asociácií, niekedy si ich zapisujem, aby som ich mohol spätne preskúmať. Akože prečo mi v súvislosti s tým ktorým filmom napadlo práve toto.

Po filme Nikto (Nobody, 2021) som si zapísal nasledovné: bortaS lut, tradičný klingonský žáner hier o pomste dovedený k dokonalosti Shex’pirovým Khamletom. Pomsta chutí najlepšie servírovaná za studena. Nedráždi hada bosou nohou. Bystrému dôjde, hlupákovi našepkaj. Saul sa nezdá, kde okrem Breaking Bad som ho ešte videl? John Wick? Jasné, ale prečo? Tragédia muža v strednom veku. Naozaj ma najviac prekvapilo, že ma nič neprekvapilo? Hmmmm….

Aktuálne pozerám Nikoho štvrtýkrát v relatívne krátkom slede, paralelne píšem. Sledujem rozbitého muža ako sedí vo vyšetrovacej cele, zapaľuje si, cigareta musí byť. Na rukách putá. Z bundy vyťahuje najprv konzervu, potom mača. Veľký detail, detail, vertikálna jazda sleduje pohyb rúk, odjazd. Polocelok. Úplné, absolútne remeselné klišé. A ešte k tomu hrá Nina Simone, pieseň Don´t Let Me Be Misunderstood. V zásade odrhovačka, notoricky známa v podaní The Animals, Joa Cockera či vo verzii skupiny Santa Esmeralda, ako bola použitá v prvom Kill Billovi v sekvencii finálneho súboja Nevesty a O Ren Ishii. Znie však naozaj tá pôvodná nahrávka, sama osebe zaťažená neuveriteľnou dramatickou silou. Je v nej majestát, smútok i pátos, závan osudovosti. Dôležitá je melódia, tempo, ale predovšetkým farba hlasu.

Expozícia pokračuje, hlavný hrdina žije svoju rutinu. Behá, chodí do práce, zabúda vyniesť kôš. Deň čo deň, týždeň čo týždeň, mesiace, roky. Rutina znova ilustrovaná pomocou sekvencie krátkych prestrihov, prvé klišé strieda druhé, ešte silnejšie. Anonymný človek milión žije na predmestí svoju stereotypnú nočnú moru. Nepokoj stúpa, emócie bublú pod povrchom, Papinov hrniec sa každú chvíľku hotuje pískať. Ak nevypustí paru, odtrhne mu dekel.

Nobody, Nikto, je film, o ktorom veľmi dúfam, že ho uvidím v kine. Keď takto silno zapôsobil doma, s poriadnym zvukom a na fakt veľkom plátne musí fungovať ešte lepšie. Film, čo veľmi pripomína iné filmy. Johna Wicka, Red, Red 2, čokoľvek, v čom sa nasrdí Liam Neeson a postrieľa všetkých naokolo, čokoľvek, v čom Liama Neesona, čo sa nasrdí a postrieľa všetkých naokolo, hrá Denzel Washington, Boj snežného pluhu s mafiou, dokonca nešťastného Nicolasa Windinga Refna, čo ho tak nemám rád. A k tomu celkom paradoxne To musí byť nebo Eliu Suleimana. Film, akých som videl desiatky, a predsa som takýto film nevidel žiadny, respektíve videl, ale nie akčnú vyvražďovačku o chlapíkovi v strednom veku, otcovi rodiny s temnou minulosťou, do ktorého by to nikto nepovedal, čo sa nahnevá a postrieľa celú ruskú mafiu. A spolu s ním si zastrieľajú aj kamarát a otec, a manželka ho neopustí, hoci si myslíme, že hej.

Nikto je film, v ktorom hlavnú úlohu hrá Bob Odenkirk, kráľ zabudnutých vedľajších úloh, čo sme ho už určite niekde videli, len nevieme kde presne, kým nezažiaril v Breaking Bad a nestal sa hviezdou jeho spin-offu Better Call Saul. A Odenkirk, zdanlivý herecký nikto hrá postavu fakt drsného otca rodiny, čo sa nezdá, akoby hral Richarda III. Žiadna redukcia charakteru na typ, ale presne naopak, až si divák nie je istý, či sa nestal obeťou svojej vlastnej nadinterpretácie. Opakované dívania ho však presvedčia, že nie, že to, na čo sa díva, je akýsi k dokonalosti dovedený Diderotov herecký paradox. Minimalistické mikroherectvo sotva postihnuteľných záchvevov tváre, očí, subtílnych hereckých gest a mimiky, vďaka ktorým Odenkirkovi veríme nielen každú ranu, ktorú utŕži a rozdá, ale i to, že mu je jeho oponentov vlastne ľúto. Paráda, ktorá dostáva nový rozmer, keď si divák v titulkoch všimne, že Odenkirk je nielen hlavným hrdinom, ale i producentom snímky.

Akože dobre, doteraz ste ma neobjavili, nezistili ste, čo dokážem, aký dobrý, aký veľký herec som, a tak si zaplatím film, priamočiary akčný film, ktorý svojím hereckým výkonom posuniem na úroveň nihilistickej existenciálnej výpovede.

Aby sa to podarilo, najmem scenáristu, čo píše tie najbanálnejšie akčné zlátaniny – a scenár filmu zrazu tvorí Derek Kolstad, scenárista Johna Wicka, ktorý sa síce ani tu neprekoná, ale práve o to ide. Ten príbeh nemôže byť jednoduchší, plytší, banálnejší, žiadne postmoderné hrajkanie a žmurkanie na divákov, žiadna persifláž a pastiš, ani blasfémia a hra s divákom na mačku a myš, pri ktorej nie je jasné, kto je kto, ale len surová kostra, čistý dej, esencia, ktorá je príbehom iba preto, že to má úvod, jadro a záver.

A zrežírovať to necháme toho chlapíka, čo pred pár rokmi nakrútil akčnú FPS, strieľačku z prvej osoby, po starom doomovku, akurát to nie je videohra, ale film. Hardcore Henry. Snímka, čo sa na ňu vyplytvalo toľko režisérskej bravúry a geniality, koľko jej Godard nedokázal napchať do všetkých svojich filmov. Ilja Najšuller sa volá, Nikto je len jeho druhý celovečerák, a keď sa v najbližších rokoch dozvieme, že Nolan to s réžiou definitívne zabalil, bude to preto, že si neuvážene pozrel Hardcore Henryho alebo Nikoho a došlo mu, že režírovať filmy vlastne nechce, lebo to nevie robiť dosť dobre.

A teraz vážne. Neviem, či to je tým filmovým suchom, zvlášť ak žiadne veľké filmové sucho vlastne nebolo, ale Nikto ma dostal ako už žiadny film veľmi dávno. Film taký dobrý, že to neviem pomenovať, podstatne lepší, ako sa na prvý pohľad zdá, a film, z ktorého som sa potreboval vyrozprávať. Nie tu, toto je príliš nadšená recenzia plná nadinterpretácie, ale tak normálne. Akože sme sa stretli, kamaráti, známi, čo nás baví pozerať filmy viac ako čokoľvek iné, a potom sme si rozprávali pasáže z toho filmu. Scénu so švagrom, sekvenciu s náramkom, sekvenciu v tetovacom štúdiu, ako z chuti si zastrieľal penzionovaný Christopher Lloyd, ako bez najmenšieho zaváhania od mafiána odišla tá podržtaška, čo mala zistiť, čo je Nikto zač, a prišla na to, a vôbec, Nikto je film, o ktorom sa rozpráva aspoň tak dobre, ako sa naň díva.

A nie, vôbec to nie je ako John Wick, ani trocha to nie je ako John Wick. John Wick je možno zábavný film, ale dobrý nie je, ani trocha, v ničom, peniaze zarobil, ale len ako rutinérske remeslo. Nikto je proti nemu poézia, lyrická poézia recitovaná opitým básnikom s rozhalenou hruďou kdesi v krčme na stole, čo mu je celkom jedno, či jeho verše ktosi počúva.