V unikátnych osobných snímkach scenáristu, režiséra a producenta Pedra Almodóvara sa zrkadlí jeho špecifický rukopis, výrazný španielsky temperament aj spomienky na detstvo.
Almodóvar vyrastal počas nešťastnej éry Francovej diktatúry, v oblasti, kde sa ľudia živili poľnohospodárstvom. ,,Prichádza na svet v La Manchi spolu s päťdesiatymi rokmi. Je to obdobie studenej vojny, mamba, Big Bands, vojny v Kórei, povstania v Maďarsku, Stalinovej smrti atď. Lenže žiadna z týchto udalostí nemala ani najmenší vplyv na Calzadu de Calatrava, dedinu kde sa narodil. Almodóvar sa poobzerá a nepáči sa mu čo vidí. Cíti sa ako kozmonaut na dvore kráľa Artuša. Nepociťuje ani najmenšie volanie vidieka a musí čakať sedemnásť rokov, kým bude môcť odísť a usadiť sa v Madride.”[1] Keď mal osem rokov, poslali ho do internátnej školy v Cáceres, kde sa mal stať kňazom. I keď ho saleziánska výchova ešte viac utvrdila v ateizme, cirkev (a v širšom zmysle problematika viery) sa stala jedným zo zdrojov jeho inšpirácie. A rovnako ako Almodóvar kritizuje cirkevnú inštitúciu, cirkevní hodnostári opovrhujú jeho snímkami. Svoju negatívnu religióznu skúsenosť z detstva priamo pretransformoval do detstva jedného z hlavných protagonistov (Ignacio) titulu Zlá výchova (2004, La Mala Educación). Ako predloha ku scenáru mu slúžila autobiografická poviedka, ktorú napísal ako tínedžer. Almodóvar v snímke pracuje s mozaikovým mnohovrstevným rozprávaním a metafilmovými postupmi, ktoré sú pre neho charakteristické. Opakovane sa venuje téme hľadania identity, obvykle cez prizmu menšinových sexualít, akými sú homosexualita, transexualita či homosexuálna pedofília, ale tiež dôslednej analýze rôznych typov medziľudských vzťahov.
Napriek tomu, že Almodóvara vidiecke prostredie nikdy nelákalo, jeho tvorba je ním mimoriadne poznačená. Často spája ulice Madridu s postavami pochádzajúcimi z vidieka alebo sa svojimi filmami vracia do rodného kraja. Vo viacerých jeho tituloch absentuje postava otca. Ženský element je naopak pre celú jeho filmografiu signifikantný. Napriek tomu, že o akejsi „galérii žien“ môžeme hovoriť pri množstve ďalších filmových velikánov, akými sú napríklad Bergman, Godard či Fellini, vo filmoch Pedra Almodóvara sú ženy skutočnejšie, hmatateľnejšie, živelnejšie, vášnivejšie a často nekonvenčné. Neraz to nie sú ani ženy s vagínou. A nielen že ich autor rád prezentuje, ale každá z nich si so sebou nesie určité symbolické bremeno. Ženy sú jedným z charakteristických prvkov Almodóvarovho fikčného sveta, ktorý je síce trochu „pokrivený“, chaotický a komplikovaný, no prináša jednoznačne autentickejšiu atmosféru skutočného života a komplexnejšiu výpoveď o ľuďoch. Postavy jeho filmov konzervatívnu časť spoločnosti neprestajne poburujú, no on ich zakaždým prezentuje iba ako obyčajných ľudí, ktorí prežívajú svoje individuálne osudy, tak ako akýkoľvek iný jedinec v spoločnosti, nijako ich nesúdi ani nehyperbolizuje. Zdá sa mi, že nechuť zo strany istých komunít pramení najmä z nedostatku rešpektu a tolerancie, prípadne z ich xeno, homo a iných fóbií.
Almodóvarov celovečerný debut Pepi, Luci, Bom a ďalšie dievčatá z partie (1980, Pepi, Luci, Bom y otras chicas del montón), nakrútený na 16mm kameru, sa stal akýmsi manifestom vtedajšej španielskej mládeže, ktorá sa búrila proti konzervativizmu a pokrytectvu starších generácií. Je to príbeh rockovej kapely a lesbickej lásky. Už v ranom období svojej tvorby režisér šokuje, provokuje, posúva hranice sexuálnej otvorenosti a oslavuje nonkonformný spôsob života, a to nielen prostredníctvom tohto komediálne ladeného filmu, ale aj aktivít v undergroundovom umeleckom hnutí Movida Madrileña.
Podobne ako v ostatných, i v titule Hovor s ňou (2002, Hable con ella) citlivo pracuje s psychologizáciou postáv, tentoraz cez kontroverzný príbeh opatrovateľa, ktorý sa zamiluje do ženy v kóme a prekračuje všetky etické a morálne hranice. Rozorvané vnútorné prežívanie protagonistov režisér zároveň metaforicky dopĺňa tanečnými vystúpeniami Piny Bausch, čím divákom ponúka ešte komplexnejší náhľad do ľudskej psychiky. V období, keď písal scenár k Zlej výchove, získal vďaka tejto snímke Oscara za najlepší scenár a nomináciu za réžiu.
V postmodernom šate Almodóvarových filmov sa mieša reklamná a plagátová estetika so sýtou španielskou farebnosťou. Typickou je pre neho aj novátorská práca so žánrovými pravidlami, ale i s alúziami a odkazmi na filmové (a iné umelecké) smery[2], hnutia či osobnosti. Balansuje medzi melodrámou, psychologickým trilerom, kriminálnym filmom, (sociálnou) drámou, komédiou a tragédiou, od náznakovej romantiky až po soft porno. Vyžíva sa vo výraznej vizuálnej štylizácii, vo vyobrazení vášne a sexuality, zvyčajne sa zaujíma o menšinové komunity a ich širokospektrálnu sexualitu, ale neopomína napríklad ani problém narkománie. Jeho postavami sú často ľudia, ktorí prehodnocujú svoje životy a vzťahy, hľadajú sami seba, analyzujú svoju minulosť, čelia závažným morálnym otázkam alebo existenčnej kríze. Tieto charakteristiky sa dajú aplikovať aj na divácky a kriticky úspešnú drámu Všetko o mojej matke (1999, Todo sobre mi madre)[3], pri ktorej režisér svojrázne čerpá z kultovej divadelnej hry T. Williamsa Električka zvaná túžba (1947, A Streetcar Named Desire), a ktorej originálny dej pochádza z jeho skoršieho filmu Kvet môjho tajomstva (1995, La Flor de mi Secreto).
Almodóvar je čiastočne monotematický autor. Jeho filmografia obsahuje markantný autobiografický aspekt, vďaka čomu sa môžu diváci dozvedieť viac o živote a identite jedného z najvýznamnejších svetových filmárskych osobností, takpovediac, „z prvej ruky“. Jeho posledná snímka Bolesť a sláva (2019, Dolor y gloria) síce diváka veľmi neprekvapí, pretože prostredníctvom (melo)dramatického žánru znovu otvára témy inšpirované vlastným životom a pracuje so svojimi bežnými výrazovými prostriedkami, no film implikuje mnoho nesporných režisérsko-scenáristických a technických kvalít, ktorými diváka nepochybne zaujme. Autor hovorí o svojom detstve, o komplikovanom vzťahu s matkou, o prvej sexuálnej túžbe i o stratenej životnej láske. Bolesť a sláva je spoveďou režiséra, ktorý prežíva fyzickú i tvorivú krízu. Almodóvar však týmto počinom dokazuje, že je stále na vrchole svojej kariéry a jeho meno funguje v globálnom priestore ako značka kvality.
[1] Pressbook k filmu Vysoké opätky (1991, Tacones lejanos).
[2] Obdobím talianskeho neorealizmu sa inšpiroval pri snímke Čo som komu urobila, že sa mi to stalo (1984, ¿Qué he hecho yo para merecer esto!!), klasickým hollywoodom pri filme Volver (2006), štýlom filmov noir zasa pri realizácii titulu Rozorvané objatia (2009, Los abrazos rotos) atď.
[3] Za Všetko o mojej matke získal Almodóvar svojho prvého Oscara za najlepší neanglicky hovorený film.
