NENAZVALA BY SOM SA ANIMÁTORKOU
Eva Križková 30/6/2018

Rozhovor s Marthou Colburn

„Sú to priam protesty na plátne, veľmi intenzívne, subverzívne, vizuálne silné a kvintesenciálne politické. Pracuje s použitým filmovým materiálom tak, že ním manipuluje po všetkých stránkach: maľuje naň, vyškrabáva alebo ho deformuje a jej vystrihnuté postavy sa freneticky pohybujú a otáčajú ako hracie karty. Berie si na mušku americkú identitu a históriu, ale aj úlohu médií a ideálov krásy. A keď hovorí o posmrtnom živote, ako zdrojový materiál používa porno,“ predstavil Daniel Ebner, riaditeľ festivalu Vienna Shorts v rozhovore pre Kinečko tohtoročnú hlavnú hosťku festivalu. Viedenskí diváci mali možnosť vidieť prierez tvorbou Marthy Colburn (MC), ktorú tvorí okolo (sama presne nevie koľko) šesťdesiat krátkych filmov. Pôvodom Američanka, momentálne dočasne usadená v Amsterdame, chrlí filmy a hudobné videá ako na bežiacom páse. V osobnom kontakte je skôr striedma. Na zbytočné reči jej popri frenetickom tvorivom tempe veľa času nezostáva. Nech teda tento stručný rozhovor slúži v prvom rade na to, aby vás upozornil na jej dielo, z ktorého je pomerne rozsiahla vzorka dostupná na internete.

 

EK: Ak by som to mala zjednodušiť, pre vašu prácu sa mi zdá hádam najvýstižnejší fenomén pohybu. Veľa cestujete, čo reflektuje aj obsah vašich filmov, vaša tvorba sa presúva naprieč žánrami a štýlmi a v neposlednom rade sa vaše filmy vyznačujú veľkou dynamickosťou. Predsa sa však dá povedať, že ste zakotvili pri animovanom filme. Ako k tomu došlo?

MC: Pravdu povediac, sama sa nepokladám tak úplne za animátorku. Pracujem s found footage (nájdeným materiálom) a hudbou. Som maliarka, hudobníčka a spisovateľka. Počas štúdia som sa venovala priebežne zhruba rovnakou mierou maľbe, sochárstvu, písaniu až kým som si neuvedomila, že vlastne nie som veľmi spoločenským človekom. Film som objavila ako spôsob, akým môžem dostať svoju prácu do sveta bez toho, aby som si musela budovať kontakty a príliš sa pohybovať v spoločnosti. Rovnako je to pre mňa s hudbou. Vydala som niekoľko nahrávok, ale naživo nehrávam. Vyhovuje mi práca, ktorú môžem robiť za zavretými dverami a výsledok nie je o kontaktoch, o tom, kde sa nachádzate alebo ako sa obliekate.

EK: Ako prevažne distribuujete svoje filmy? Pretože napríklad na tomto festivale ich prezentujete osobne…

MC: Ako som už spomínala, ja sa v skutočnosti nejako veľmi neidentifikujem s rolou filmárky. Viac vystupujem ako performerka, robím hudbu a pohybujem sa skôr vo svete hudobníkov, ktorých poznám oveľa viac než filmárov a vlastne aj k väčšine projektov sa dostávam cez hudbu a hudobných skladateľov. Oni sú zároveň mojím hlavným distribučným kanálom. Okrem toho sa o moje filmy starajú dve menšie distribučné spoločnosti, ale v skutočnosti toho zvládajú menej ako ja osobne. Pravda je taká, že moje filmy nič nezarábajú. Naopak, ak chcem, aby sa dostali k divákovi, musím po ich dokončení investovať ešte aj do distribúcie.

EK: Poznáte rakúskeho filmára Petra Kubelku?

MC: Áno. Práve včera som sa s ním po prvý raz stretla aj osobne.

EK: V tom prípade viete, aký veľký kompliment vám dávam keď poviem, že vaše filmy mi pripomínajú jeho tvorbu v tom, ako priamo fyzicky atakujú nervovú sústavu diváka svojimi stroboskopickými impulzmi. Je to naozaj veľmi priamy nápor na mozog a psychiku diváka. Ako sa ju snažíte ovplyvniť, aká spáva je v tom stroboskope zakódovaná?

MC: Na začiatku som to robila len pre vlastné potešenie. Aby som vypustila energiu, ktorej mám veľa. Šlo skôr o výbuch mojej energie, myšlienok a pocitov. Myslím si, že taký je aj výsledný efekt. Cez vás preletí a skrátka to cítite. To je spôsob, akým fungujem. Vytvorila som viac ako sto ručne robených obalov na platne a okolo šesťdesiat filmov. Stretla som sa už s viacerými názormi, že moje filmy sú až prirýchle a ľudia ich vlastne nestíhajú vnímať. Odpoveď znie, že je mi to jedno. Sú to moje filmy. Keď treba, tak pracujem na stavbe, aby som si zarobila na živobytie a preto si môžem robiť filmy, aké sa mi zachce. A potom prišiel internet, ktorý funguje extrémne rýchlo. Musím povedať, že ja som za takúto rýchlosť a energiu. Takže áno, som si vedomá toho, ako pôsobia moje filmy.

EK: Vaša práca je veľmi zaujímavá z formálneho hľadiska, do čoho sme ako diváci mali možnosť nahliadnuť prostredníctvom making off videa, v ktorom ste nám predstavili svoj vlastnoručne vyrobený strihačský stôl. Mňa by však ešte viac zaujímalo, ako vznikajú vaše filmy v mysli, čo predchádza ich realizácii, ako sa formujú myšlienky, na ktorých sú založené…

MC: Vždy si robím dlhodobý výskum, niekedy to trvá roky. Čítam, bádam, počúvam príbehy, pýtam sa, cestujem, premýšľam, kreslím a maľujem, niekedy pred tým, ako začnem filmovať, niekedy počas filmovania. Momentálne napríklad kreslím atramentom políčko po políčku, čo je pre mňa úplnou novinkou – kresba vytvára nové veci pred mojimi očami. Vždy však začínam premýšľaním a otváram sa novým ideám a obrazom. Myslím si, že ide naozaj o proces objavovania. Málokedy používam animátorský stôl. Obyčajne so sebou nosím len kameru a tripod. Všetko sklo som rozbila nešťastnou náhodou, keď som odchádzala z New Yorku, drevený rám som zničila v Portugalsku. Všetko materiálne som investovala do bádania a objavovania sveta. „Formálna vízia“ finálneho filmu je jediná kompaktná vec, ktorú po sebe zanechávam, s výnimkou archívu, za ktorý platím, aby som si v ňom príležitostne odkladala výtvarnosti po tom, čo nejaký čas strávia v garáži mojej matky. Z času na čas sa moje diela dostanú do nejakej galérie alebo múzea, ale väčšinou sú skôr prostriedkom, ktorým hlboko skúmam nejakú techniku a myšlienky, potom dokončím film a pohnem sa ďalej. Byť prítomná v danom okamihu a nenechať sa unášať príliš veľa smermi je pre mňa dôležité, pretože výzvou a vzrušením je to, čo je predo mnou.

EK: Na diskusii po včerajšom premietaní ste spomínali, že sa postupne chcete čoraz viac venovať naratívnemu filmu a tiež anatómii ľudského tela. Čo vás vedie týmto smerom?

MC: Keď som začínala s filmom, mala som priateľa s obrovskou zbierkou porna a tak bolo porno dôležitou súčasťou mojich filmov. Ľudia sa ma zbytočne pýtajú, čo tým chcem povedať, keď využívam vo svojich kolážach porno materiál. Skrátka to bolo všade okolo mňa a fascinovalo ma to. Je to len materiál a za ním je zvyčajnie niečo iné. Keď som nakrúcala film o Karlovi Mayovi, ktorý je v Pensylvánii, odkiaľ pochádzam, skutočným tabu, musela som si to doslova obcestovať a všetko zažiť. Takže u mňa nejde o nejakú dlhodobo plánovanú záležitosť. Momentálne sa venujem anatómii, chodím do múzeí a zaujíma ma telo zvnútra. A možno je to aj preto, akú tvorivú slobodu svet vo vnútri tela predstavuje, nakoľko nie je bežne ľuďom na očiach do takej miery, ako svet vonku.

EK: Vo svete ste známa ako radikálna filmárka, vedeli by ste sa prihlásiť k nejakej konkrétnej filozofii alebo mysleniu, ktoré vás inšpiruje?

MC: Veľa čítam, ale som skôr prelietavá a čítam vždy skôr k téme, ktorej sa práve venujem vo svojej tvorbe. Teraz napríklad o anatómii alebo keď som robila na historickom filme, tak o histórii danej oblasti. Ale ak by som mala povedať, kto je môj najobľúbenejší autor, bol by to asi Hunter S. Thompson v spolupráci s ilustrátorom Ralphom Steadmanom. Ak ich nepoznáte, zapíšte si ich mená. Sú najlepší.

Bábka z filmu ‘Metamorfoza’, zdroj: archív Marhy Colburn
35 milimetrové filmové pásy s filmom Skelehellavision, zdroj: archív Marthy Colburn
Martha Colburn vyrába bábky, zdroj: archív Marthy Colburn