Či divák chce, alebo nie, vždy prichádza do kina s istými očakávaniami, ktoré formujú jeho následný zážitok a celkový dojem z filmu. Takéto mentálne nastavenie vychádza z rôznych determinantov (indexov) – sprievodných textov k filmu, autorského alebo producentského pozadia, osobného vzťahu k dielu a festivalových úspechov. Tak napríklad moje očakávania od Čiary, predchádzajúceho filmu Petra Bebjaka, ovplyvnil hlavne úspech na karlovarskom festivale (cena za najlepšiu réžiu), oslavné recenzie v zahraničných médiách a autorská spoluúčasť scenáristu Petra Balka. Konečný výsledok bol sklamaním, keďže podpriemerný film à la produkt pre masy ani zďaleka nedosahoval očakávanú úroveň. Poznačený touto skúsenosťou a odlišnými indexmi som k Trhline pristúpil s benevolentnejšou optikou, čo výslednému zážitku mierne prospelo.
Z Bebjaka sa stáva úspešná značka
Informácie k najnovšiemu filmu Petra Bebjaka som registroval iba nezámerne. Vedel som, že ide o adaptáciu úspešnej rovnomennej knihy Jozefa Kariku a tiež som si bol vedomý, že Bebjak pokračuje v spolupráci s Tomášom Maštalírom (star system stále funguje). Zvedavosť vo mne vyvolal až nevídaný záujem širokého okolia. „Čo hovoríš na tú Trhlinu?“, pýtali sa ma viacerí ľudia, ktorých slovenská tvorba nikdy zvlášť nepriťahovala. V podvedomí som začal tušiť, že premiéra Trhliny bude filmovou udalosťou roka. Štatistiky po prvom víkende: 83 266 divákov. Tušenie sa naplnilo a zvedavosť prehĺbila.
Usádzam sa v plnej sále bratislavského Lumiéru, svetlá sa zhasínajú a človek predo mnou vyťahuje mobil, ktorým si fotí ožiarené plátno. „V kine na Trhline“, pridáva popisok k fotopríspevku na Facebook. Ísť na tento film sa v niektorých prípadoch stalo skôr akousi spoločenskou nutnosťou než osobnou preferenciou.
Pachuť seriálovej tvorby
Na pozadí úvodných záberov scenérie tribečského pohoria sú obligátne textové informácie o tvorcoch filmu. Obozretnosť po veľkom logu TV JOJ bola na mieste, keďže pachuť seriálovej tvorby komerčnej televízie sprevádza celú prvú tretinu filmu. Hneď na úvod sa divák zoznamuje s postavami Jozefa Kariku (Juraj Loj) a Igora (Matej Marušín), hlavnou postavou príbehu. Scéna ich stretnutia a následnej spoločnej jazdy autom zaráža kvalitou hereckého vedenia – prehovory postáv sú príliš strojené a afektované (pravdepobne okopírované z knihy; slová ale jednak pôsobia na papieri a úplne inak vo filme), herecký prejav oboch postáv je príliš nehodnoverný, čím sa divákovi znemožňuje akékoľvek psychologické napojenie na postavy a situáciu.
Úvodná dejová línia – vo fabuly jedna z posledných – slúži ako priestor na flashbacky: Igor, čerstvý absolvent vysokej školy a príležitostný bloger, z dôvodu finančnej núdze berie akúkoľvek dostupnú prácu. Podobne postupuje aj jeho priateľka Mia (Mária Bartalos), ktorá si musí privyrábať nedôstojným masírovaním starých mužov. Igorovi sa naskytne možnosť náročnej manuálnej práce vo forme vypratávania starého psychiatrického ústavu, kde nachádza tajuplné archívne dokumenty odkazujúce k pacientovi, ktorý sa stratil a znovuobjavil v pohorí Tribeč. Príbeh však nie je takýto jednoduchý. Tvorcovia ho rozvetvujú rôznymi smermi, pričom iba niektoré z nich majú vo filmovej štruktúre zmysel. Mám na mysli predovšetkým nikam nevedúce pnutie medzi Igorom a Miou (naozaj je ich konflikt živený iba kvôli zmotivovaniu správania protagonistky vo finálnej scéne?), priveľký priestor pre Igorovho kolegu, ktorý má pri vypratávaní psychiatrie encyklopedický výklad o dávnych spôsoboch psychiatrickej liečby alebo neúspešná snaha prehĺbiť postavu Igora o narážky na jeho drogovú minulosť. V tomto prípade autori doplatili na pridŕžanie sa knižnej predlohy, keď chceli vypovedať príliš mnoho za cenu straty diváka a tempa filmu.
Ďalším problémom je už spomenutý charakter hlavnej postavy s nejasnými motiváciami. Málokedy sa zadarí mať v hlavnej úlohe prázdnu figúru, ktorú hĺbkou predčí každá z vedľajších postáv. Plus, podobne ako v úvodnej scéne, aj pri tejto je negatívny pocit posilnený kvalitou hereckých výkonov (Miloš Krekovič používa výstižný popis – toporné herectvo).
Kráčajúc nahor
Výhodou žánrového zaradenia filmu je postupné ustúpenie od zložitej narácie a psychologizácie postáv a dôraz na akciu. Dlhočizná predohra končí Igorovým rozhodnutím absolvovať výstup na Tribeč, ku ktorému sa pridáva Mia a dvaja ďalší čitatelia jeho blogových príspevkov o tribečskej záhade.
To, čo v predchádzajúcej časti zlyhávalo, je nahradené priamočiarym príbehom a doplnené dvoma pútavými postavami. Tie sú síce vykreslené pomerne jednosmerne a plagátovo (útly mladý nerd vnášajúci priestor na pobavenie /Dávid Hartl/ a statný tvrdohlavý skeptik pôsobiaci ako jeho protipól a skúsený sprievodca lesom /Tomáš Maštalír/), no divák sa má konečne na koho napojiť. Chémia medzi novými postavami funguje, rovnako tak ich herecký prejav, čím sa rýchlo dostávajú do stredobodu diváckej recepcie. Stáleprítomné nezmyselné reči postáv vie vďaka stupňujúcej sa kvalite filmu divák ignorovať (akceptovať). Výstup na Tribeč je vrcholom celého filmu, v tejto časti konečne funguje aj kombinácia kamery Martina Raua a sprievodnej hudby, ktorá vytvára pôsobivú atmosféru.
Nie, ani napriek týmto pozitívam snímky, Trhlina nepatrí medzi dobré filmy. Po kvalitatívnom vrchole prichádza pád ešte pred koncom časti s výstupom. Nejasná poloha rozprávača a jeho nedôveryhodnosť mala asi slúžiť na evokáciu pocitu dezorientácie, no výsledkom bola iba opätovná strata vzťahu s postavami.
Rozpačitý dojem sa umocnil následným návratom k linke so spisovateľom a snahou vytvoriť otvorené mysteriózne tajomno na záver, ktoré namiesto strachu či paranoje u diváka vzbudilo maximálne tak zdvihnuté obočie.
Dopyt po žánri
Rozmýšľam, aký hlavný prínos má pre mňa Trhlina. Informácia, že slovenské publikum žiada žánrové filmy, bola zreteľná už po úspechoch filmov spred dvoch rokov. Skôr než nezáujem o “artovú“ slovenskú tvorbu (ako príklad môže poslúžiť minuloročný a dlhoočakávaný Tlmočník) ma mrzí kvalita etablujúceho sa mainstreamu. Trhlina aj napriek zjavným kvalitám v ústrednej časti nenapĺňa kvalitatívne požiadavky fanúšikov hororu. Lacné ľakačky sú v tomto žánri prekonanou konvenciou, ktorej využitie dokáže diskvalifikovať aj vysokonákladný hollywoodsky projekt. Úspešnými sa stávajú horory komentujúce háklivé spoločenské témy alebo tie, ktoré sa sústreďujú na dôkladnú psychologizáciu postáv. Scenárista Tomáš Bombík síce otvára otázku konšpirácií a hoaxov, no vôbec nepracuje s ich problematickým celospoločenským dopadom. A k neúspešnej psychologizácii sa už snáď ani nemusím vracať. Reakcie fanúšikov hororov (teda skupiny, kam sa nezaraďujem) na ČSFD tento problém Trhliny iba podčiarkujú.
