Prvej filmovej adaptácie by sme sa mohli dočkať tak o dva roky, možno o tri, najneskôr o štyri, o tom netreba pochybovať, skôr by ma zaujímalo, či pôjde naozaj o adaptáciu filmovú, taký ten veľký hollywoodsky blockbuster, alebo to bude adaptácia seriálová, čerstvý príspevok do pomaly vyčerpávajúceho sa konceptu Quality TV. Miniséria by sa uživila určite, ale možno by vydalo aj na niekoľko sezón. Prvá sa bude odohrávať v Číne, druhá v Kórei, tretia v Taliansku a tak ďalej, počkáme a uvidíme. Nepochybujem, že uvidíme (uvidíte, uvidia, podľa toho, ako to dopadne) a je sa na čo tešiť. Ani nie tak preto, že už bude po tom, že znova budeme v relatívnom bezpečí ignorancie, kde na nás pominuteľnosť existencie nášho druhu nebude doliehať tak nástojčivo, ale preto, že už bude jestvovať akýsi komplexný obraz. Už budeme poznať koniec, prípadne i pointu, budeme jednoducho vedieť, ako to dopadlo, a budeme môcť abstrahovať z pozície preživších. Nie nevyhnutne víťazov, pokojne to môže byť pozícia porazených, ale len bezprostredne po a čím ďalej do budúcnosti budeme vývoj extrapolovať, tým pravdepodobnejšie je, že zavŕšenie procesu, ktorého sme svedkami a účastníkmi, bude interpretované ako víťazstvo.
Alebo inak:
Ak druh prežije a bude to ešte náš druh, bude to druh, ktorý vyhral.
Ešte jednoduchšie:
Ak bude historická kontinuita pokračovať, boj s koronavírusom neprehráme. Nemôžeme, nemáme ho ako prehrať a čím ďalej na časovej osi sa posunieme, tým to bude jasnejšie, až to celkom stratí identifikovateľný zmysel a význam. A nie, nejde o synonymá.
Preto som optimista. Mám strach, iste, ako individualita, ako jedinec disponujúci vlastným vedomím, ako sociálna bytosť definovaná vzťahmi. Otec, manžel, priateľ, príbuzný. Ak by ešte žili rodičia, ten strach by bol ešte väčší, ešte strašnejší, ešte zdrvujúcejší, ale že ich už niet, v tomto kontexte sa nebojím. A nebojím sa ani ako zástupca druhu, lebo nie, nemôžeme prehrať.
Teda iba ak by sme prehrali a ako druh zanikli, ale to je vlastne jedno a aj tak k tomu raz dôjde a vôbec, toto nikam nevedie.
Iná línia uvažovania sa mi zdá vo vzťahu k prítomnosti zaujímavá. Cena toho prežitia, cena víťazstva a jeho hodnota.
Alebo ešte inak. Kým v uliciach nie je armáda (už aby bola), kým niekto naozaj nezastrelí niekoho bez rúška (už aby zastrelil), kým niekto s nami ráta a zaujíma ho, ako si vedieme (už aby nerátal), otázka prežitia druhu ešte nie je čisto racionálnym problémom zbaveným akéhokoľvek etického rozmeru, a teda sa ešte stále nič naozaj dramatické nedeje. No, dramatické, ako sa to vezme a vo vzťahu ku komu. To, na čo sa mi zdá dôležité upozorniť, je skutočnosť, že stále sa ešte neriadime prísnou logikou čírej racionality, bez ohľadu na v jadre iracionálne morálne limity, obmedzenia a konvencie – a dúfam, že k tomu ani nebude musieť dôjsť, hoci neverím, že k tomu nedôjde.
A nie, nepovedal by som to do očí nikomu, kto cíti bezprostrednú existenciálnu úzkosť z vedomia vlastného konca či konca kohosi blízkeho, kohosi, koho už museli odpojiť od prístrojov, aby na ne pripojili niekoho mladšieho. Akože morálne to asi nie je, ale keď chceme ako druh prežiť a nezaujíma nás cena, je to správne.
Klamú, dúfam, že klamú, lebo chcem veriť, že majú plán, ale nepovedal by som to do očí nikomu, kto už stratil nádej.
Lebo vo vzťahu k takémuto utrpeniu len táram.
Ak raz budeme chcieť žiť ako doteraz, budeme musieť pripustiť, že to nie je ničia vina, nikoho zodpovednosť. Len sa to deje.
A teraz poďme k tomu, čo nám o našej aktuálnej civilizačnej situácii hovorí naša ontogenetická druhová skúsenosť transformovaná do umeleckého poznania. Alebo „umeleckého“, ak by na tom niekto trval a mal problém s tým, že o hollywoodskych filmoch uvažujem ako o umeleckom poznaní (uvažujem) alebo o tom, či sú transformáciou našej skúsenosti druhu (sú).
Ten prvý film sa volá 2012, nakrútil ho Roland Emmerich ako prehliadku opulentnej vizuality a ukázal nám, že aby to vôbec dávalo akýsi zmysel, niekto musí prežiť. Skaza v 2012 je okázalá a priamočiara, svet sa v dôsledku geologických procesov geograficky rekonfiguruje a vo vzťahu k prežitiu sa tu hrá tá najvyššia hra. Ide o prežitie druhu a druh nakoniec prežije a ešte sa pri tom vyriešia aj všetky problémy tretieho sveta. Happyend? Áno, z druhu síce prežila len hŕstka, ani nie percento, ale stotina z promile, stovky z miliárd, ale kontinuita bola zachovaná. Pokračujeme. 2012 nie je film o konci, ale o začiatku a učí nás, že bez nádeje naozaj niet zmyslu, hoci tu je zmysel redukovaný len na význam. V tom filme sa to priamo dá zahliadnuť. Kým Emmerich len tak besní a trhá svet na márne kúsky, chvíľu je to zábava, ale potom už nie, a ak by to neskončilo koncom, ktorý sa dá interpretovať ako dobrý – prežitie druhu je dobré – aj za cenu akýchkoľvek obetí, vôbec by videné nedávalo význam a zmysel už vôbec nie.
Ten druhý film je z tohto uhla pohľadu ešte zaujímavejší. Tiež v ňom nejde o pandémiu, ale o fyzický koniec sveta a aj k nemu dôjde – a s ním aj ku koncu druhu a je to taká šupa, že už to jednoducho nechcem vidieť znova. Melanchólia, 2011, Lars von Trier, ako je dobrý, tak ho neznášam. Film o zmysle bez významu. Stačí posledných desať minút. Vysoká a vzhľadom na našu prirodzenosť arteficiálna alternatíva finále Toy Story 3. Hračky sa pomaly sunú do ohnivého pekla, snažia sa, zúfalo bojujú, veria. Potom vieru stratia, prestanú bojovať, pochopia, prijmú, ich poslednou túžbou je chytiť sa za ruky a keď sa im to podarí, úplne im rozumieme. Ba čo viac, my ich chápeme. Zomrieť v bezčasí láskyplného gesta. Spolu.
A potom ich zachránia tí gumení mimozemšťania a CHÁPADLO a z Toy Story 3 netreba odvádzať deti rovno do psychologickej poradne, ale je to tam. No a v Melanchólii už tohto niet, nikto nikoho nezachráni. Milosrdenstvo je lož. Koniec, zhasnuté, nikto nie je doma, nikto nikde nie je. Zmysel zbavený rozmeru viery, čistá a predsa svojrázne upokojujúca hrôza. Nech sa deje čokoľvek, vždy niekomu umierame a vždy umierame sami a platí to aj ako príklad pars pro toto. Poznáme pravdu, cítime ju, a preto dúfame, že klamať nám budú až do samého konca. Že klamať si budeme až do samého konca. Esenciálny portrét existenciálneho poznania života ako bytia k smrti, odhadzujem rúško a idem si ľahnúť na koľajisko.
Nie, toto nie!
O epidémii, paradoxne, nie je ani ten tretí film, čo by nám mohol pomôcť pochopiť, čo sa to deje. Aj keď, vlastne, mohol by byť, stačí ak východiskovú situáciu – náš druh stratil reprodukčnú schopnosť – pripíšeme na vrub nejakému vírusu. Alfonso Cuarón, Potomkovia ľudí, 2006, film o tom, či má cenu prežiť aj vtedy, ak pri tom prídeme o všetky hodnoty. Nie, o všetky nie, o väčšinu z nich. Bez nádeje to nielenže nepôjde, ale naozaj to ani nemá zmysel. Film veľkých metafor a priamočiarych obrazov, ktorý o nás vypovedá mnohé a väčšina z toho, na čo sa dívame, nie je nijako príjemná. Poslednou ideou, ktorá nás môže akosi zjednotiť, je strach a najhoršie je, že v konečnom dôsledku nejde o ideu, ale o atavistický koncept, v ktorom prežíva naša animálna prirodzenosť. A tak utekáme.
No, a sme na konci, nie teda na konci ako druh, naopak, v tomto kontexte sa nič dramatické nedeje, sme na konci textu, pri snímkach, ktoré sú naozaj o pandémiách a v tejto svojej jednoduchosti sú až vulgárne polopatistické. Prvá z nich, Svetová vojna Z (World War Z, 2013, Marc Forster) pracuje s naratívnym konceptom vírusu spredmetneného v zombíkoch – ako mnoho iných ďalších zombie snímok, žiadna však, naozaj žiadna sa až natoľko nesústreďuje na samo zreteľné ilustrovanie globálneho šírenia vírusu – vidíme teda, ako zombíci – vírus zamoruje celý svet a paralelne sledujeme naše reakcie. A zachráni nás, ako to máme radi, zachráni nás hrdina, jednotlivec, len ho musíme nechať robiť si jeho prácu.
Rovnako poučný je aj ten druhý film, v súčasnosti mimoriadne exponovaná Nákaza Stevena Soderbergha (2011), ktorá je prakticky o tom istom, akurát tu je hrdinom hrdinka a v príbehu samotnom dostáva priestor iba ako epizodická, vedľajšia postava, ktorá celý čas nevylezie z laboratória. Teda vylezie, ale až na konci, aby nás zachránila. Inak je Nákaza veľmi presná. Film o čakaní na to, až to hrdina vyrieši. Čaká sa rok, myslím, čo je príjemne krátko, a vzhľadom na kratulinkú inkubačnú dobu tamtoho vírusu a úplnú mortalitu nakazených vlastne aj logické.
Tak, a vieme, čo máme robiť.
Čakať a držať palce hrdinovi, aby nás z toho dostal.
Alebo si zvykneme a naučíme sa akosi žiť ďalej, všetkých nás to určite nezabije. Máme čosi, čo už sme dlho nemali. Máme čas. Kráti sa, ale to tiež nie je nič nové. A nech mi nikto nehovorí, že sme úplne bezmocní, vydaní napospas čomusi, čo s nami vôbec nebojuje, ani si to neuvedomuje našu existenciu, nevie to o nás nič, len to tu je.
Lebo bezmocní nie sme, bojujeme, nosíme rúška, sedíme doma a čakáme s nádejou, že to má zmysel. Alebo ho bude mať, aby sme raz, už ako víťazi, mohli povedať, že ho malo.
Bojovať vo vojne s nepriateľom, ktorý netuší, že je vojna a že je nepriateľ.
Veď to je námet na film!