Mŕtvi neumierajú (The Dead Don’t Die, r. Jim Jarmusch, USA, Švédsko, 2019, 105 min)

Stará láska nehrdzavie (Long Shot, r. Jonathan Levine, USA, 2019, 125 min)

Jim Jarmusch nakrútil film o zombíkoch a postavil do pozoru celý filmový svet. Síce iba na chvíľu, kým sa prišlo na to, že ten film vlastne o zombíkoch nie je, ale aj to stačilo, aby sa znovu rozprúdili diskusie o jeho autorskom vyčerpaní, tvorivej kríze či rovno neschopnosti. Akoby naozaj záležalo na tom, či sa Mŕtvi neumierajú svojim divákom páčil alebo nie. Nie komukoľvek, nie nejestvujúcemu anonymnému davu, čo sa prehnal multiplexmi, aby vyžral pukance a vychlamtal kolu dívajúc sa na zombíkov podľa žijúceho klasika nezávislého filmu, ale celkom konkrétnym ľuďom, ktorí sa vyznajú a s ktorými sa o filme diskutuje tak dobre práve preto, že naozaj vedia. Rozumejú filmu, cítia ho, milujú, a preto nevynášajú urýchlené súdy, nevzhliadajú nekriticky k modlám – a Jarmusch pokojne jednou z nich môže byť , ale stoja si za svojím, lebo vedia, že skutočne dôležité je iba to, ako ten film videli oni sami.

A v novom Jarmuschovi nevideli dosť dobrý film, ale toporné ponevieranie sa, v ktorom tvorca musí siahnuť k autotematizmu, lebo tému samu vyčerpá v prvej polhodinke a potom sa už len trmáca ku koncu, neschopný ničoho, čo by zahnalo divácke driemoty.

Všetky tie diskusie som prehral, načo predstierať, že nie, nikoho som nepresvedčil, načo predstierať, že hej, a záleží na tom, lebo teraz mám pocit, akoby som Jarmuscha šiel obhajovať, akoby som šiel brániť neudržateľnú pevnosť z pozície diváka, ktorému sa ten film vyslovene páčil, nadchol ho, ba čo viac, považuje ho za výborný, ale nemá dosť argumentov na to, aby toto svoje stanovisko udržal.

Takže žiadne argumenty, len dojmy, a znova platí, ak ste film nevideli a chcete si ho pozrieť, zvážte, či budete v čítaní pokračovať, lebo bez celkom konkrétnych odkazov na dej to nepôjde. Spoiler alert.

Murray, Driver, Swinton, Sevigny, Buscemi, Glover, Waits, Pop, komu Jim Jarmusch zo svojej hereckej eskadry zavolá, ten ide, bez ohľadu na to, či má, alebo nemá čo hrať. To robí z „Neumierajúcich mŕtvych“ ten najlepšie obsadený zombie film vôbec a to aj napriek tomu, že v desať rokov starom Zombielande hral Bill Murray samého seba a rozospatý sa vo svojej vlastnej vile stal obeťou zombiebijcov Jesseho Eisenberga, Woodyho Harrelsona a Emmy Stone, a v ešte o tri roky staršom Fidovi hrá zombíka Billy Connolly a mamku Carrie-Anne Moss.

Na zombieho Iggyho Popa dožadujúceho sa kávy nemajú, ani na stromáka Toma Waitsa. Aj Steve Buscemi je nádherný a vôbec, Jarmusch si naozaj do filmu obsadil obľúbencov, ale určite to nie je tak, že by nemali čo hrať. Skôr pomerne rýchlo narazia na ústredný problém zombie filmu podľa Jarmuscha a tým je skutočnosť, že to vlastne nemá o čom byť. A nemyslím, že je to problém, zdá sa mi, že ide o autorský zámer. Film ako preverenie možností žánru, film ako laboratórium, v ktorom autor skúma kompatibilitu svojej autorskej poetiky s rámcom, ktorý definuje ktosi iný, v tomto prípade žáner, respektíve subžáner.

Jarmuschov film totiž presvedčivejšie ako akékoľvek iné filmové dielo ukazuje, že zombie filmy sú filmami kontextov a rozvinutí ústredného Romerovho konceptu, teda dejinami spätne zvýznamnenej snímky, ktorá je iba taká dôležitá ako filmy, čo inšpirovala. A naozaj, nech zombíci prídu z ktoréhokoľvek smeru – či od hororu, alebo od komédie – vždy je to o tom, čo sa do nich vnesie. Bezduché chodiace mŕtvoly so záľubou v ľudskom mäse. Toto sofistikovať sa nemôže podariť, a keď to pochopí aj sám Jarmusch, urobí veľké gesto – prizná to a nechá film doplynúť do vyprázdneného konca, riskujúc svoju povesť autora, čo nenakrúca banálne filmy.

O tomto je Mŕtvi neumierajú, film, v ktorom Jarmusch, podobne ako v iných svojich filmoch, preveruje možnosti žánru, hľadá dreň, odkrýva podstatu. Western, gangsterka, upírsky film, dokonca romantická komédia, tam všade sa zo žánru dokážeme vyslobodiť, tam všade ho dokážeme prekonať a urobiť film, ktorý už nie je žánrový, ale ide o vážne, autonómne artistné kino, ktorého poetika už nie je podmienená jeho vonkajším, formálnym žánrovým naturelom. V zombie filmoch to ale nejde, atavizmus je v jadre čisto iracionálny a keď nám to Jarmusch postavil priamo pred oči, neznamená to, že ako tvorca zlyhal, práve naopak.

A teraz k tomu veselšiemu, k romantickej komédii, kráľovskému žánru definujúcemu mainstream ako to, čo je v populárnej kultúre univerzálne prístupné komukoľvek, a preto sa do toho tak dobre naváža, hoci vlastne dobrého dôvodu ani niet. Niet eskapistickejšieho žánru, romantické komédie milujeme preto, že ukazujú život nie aký je, ale aký chceme, aby bol. Nie tŕnistá cesta vnútorného utrpenia, uvedomené a preto bolestivé bytie smerujúce k smrti, ale happyend dvoch milujúcich sa ľudí nachádzajúcich zmysel v láske. Čakanie na ďalšiu Ninotchku, Prázdniny v Ríme, Byt či Lásku nebeskú. A keď sa to nepodarí, uspokojíme sa aj s ďalším Notting Hillom, Pretty Woman či Nabúchanou.

Yesterday, ďalší kus žijúceho klasika romantických komédií Richarda Curtisa, je síce výborný film, ale mizerná romantická komédia, a tak sa o status novej budúcej romantickej klasiky prihlásila iná snímka. Stará láska nehrdzavie, nový film režiséra Jonathana Levina, ktorý v roku 2013 urobil vo Warm Bodies romantickú komédiu aj zo zombie filmu, čo nespomínam kvôli lacnému premosteniu, ale preto, že práve vo Warm Bodies, Levinovom autorskom filme, najlepšie vidieť, aký zručný je Levin rozprávač, respektíve variátor, kombinátor, kompilátor, re-konštruktér, teda niekto, kto vezme staré veci a pospája ich tak, že sa v lepšom prípade zdajú nové, v horšom nie, ale neprekáža to, lebo nejde o pasívnu vykrádačku. A tak je Warm Bodies zombie variáciou Rómea a Júlie a Stará láska nehrdzavie feministickou romantickou komédiou, teda čímsi, o čom si z princípu myslel, že to nie je možné. A nejdem sa zamotávať do pohlavia a rodu, zas tak hlboko nemierim, skôr ma tak obyčajne divácky nadchlo, že chudera, čo potrebuje zachrániť láskou je v Starej láske nehrdzavie angažovaný novinár, ktorý by aspoň tak, ako lásku bystrej ženy potreboval aj nového stylistu, a princom na bielom koni je žena vo vysokej funkcii, ministerka zahraničných vecí – nezobrazená ako atrakcia, ale tak normálne. Akurát možno, aby to naozaj bolo ešte silnejšie, mohla by byť menej dekoratívne pekná, ale to už môže byť môj prirodzene šovinistický postoj. Ale uvedomujem si ho a bránim sa mu.

Romantická komédia, protiklady sa priťahujú, on je trtko, ona nie, modelová žánrovka, v ktorej sa pracuje so všetkými žánrovými klišé. Zatiaľ fajn, ale nič, čo by som si pamätal o tri roky.

Potom sa začne rozprávať a hrať, začne sa film, čo nie je iba žánrovkou, ale žáner využíva ako prostriedok gerilovej infiltrácie, aby narúšal stereotypy a klišé. Už dávno som sa tak dobre nezasmial na dialógoch, ktoré nie sú len brisknými prestrelkami, ale skutočne čosi vypovedajú. A keď si, poučení žánrom, pomyslíme, že až tam sa nepôjde a to už sa neukáže, tak sa tam ide a ukáže sa to a hoci je to stále mládeži prístupné, ten pocit slobody je na nezaplatenie.

A toto, ten pocit vnútornej slobody bez ohľadu na potenciálne divácke reakcie, majú filmy Mŕtvi neumierajú a Stará láska nehrdzavie spoločné. Filmy, čo sa rozvinú vo vedomí priamo úmerne tomu, ako sme ochotní prijať slobodu ich tvorcov.