IMAX 3D, Avion, Bratislava, pätnásť rokov späť, plus-mínus. Tri filmy. Niečo z Afriky, niečo z vesmíru a niečo s Tyranosaurom. Také to fakt veľké plátno vypĺňajúce celé zorné pole, chýba vedomie rámu. Nevidím okraje. Okuliare, samozrejme, a poďho dívať sa na atrakciu! Ilúzia trojrozmerného priestoru je absolútna a vedno s ňou sa rúca zhoda medzi vstupmi, teda tým, čo identifikujem zmyslami ako skutočné (obraz a zvuk) a tým, ako to v racionálnom vedomí spracovávam. Vidím a počujem, že sedím na korbe terénneho auta a veziem sa kamsi za africkými zvieratami, čo je v priamom rozpore s ontologickou skutočnosťou. Viem, že sedím v kinosále. Napriek tomu zmysly víťazia a ja siaham rukou do priestoru. Potom si zložím okuliare, poobzerám sa a vidím, že ilúzii sme prepadli viacerí. Nie som sám, čo siaham za nejestvujúcim objektom. Nasadzujem si okuliare, ilúzia sa vracia s rovnakou silou, takže sa rozhliadam a hľadám rám, otáčam hlavou všetkými smermi, zakláňam sa, obsiahnem pohľadom všetky štyri okraje plátna, a potom si to už len náramne užívam. Film nie je dlhší ako štyridsaťpäť minút, ale dobre, lebo na konci mám dosť. Som unavený, akoby som sa skutočne viezol v tom teple a smrade. Druhýkrát, na tom vesmírnom čomsi, bola tá ilúzia už slabšia, tretíkrát, pri dinosauroch, si uvedomujem, že ak by sa v tom, na čo sa dívam, objavila taká tá konvenčná ľakačka z najpriamočiarejších hororov, zvyšok predstavenia personál nerobí nič iné, len vynáša z kina kardiakov. Ak by na mňa ten Tyranosaurus vybafol bez prípravy, bez náznakov, normálne si cvrknem (v lepšom prípade). V horšom by to aj smrdelo a uvedomujem si, že v rámci takto silnej ilúzie jednoducho tradičný film nemôže fungovať – a to som sa s virtuálnou realitou vlastne ešte ani nestretol.
Tú som skúsil predvlani. Vraj je to najlepšie, čo je momentálne k dispozícii, ale príliš tomu neverím, lebo čajíček… Nasadzujem si helmu, vystupujem na taký akoby malinký schodík, vchádzam do výťahu, veziem sa hore, vyveziem sa a klamal by som, ak by som nepriznal ten náznak závrate. Výšok sa skutočne extrémne bojím, ale so skokom som nemal absolútne žiadny problém. Až boli tí páni, čo to predvádzali, trocha prekvapení. V každom prípade platí, že virtuálnej realite sa zatiaľ nepodarilo oklamať ma ani natoľko, ako to dokázal IMAX. A skúšal som to aj doma, ale na Playstation VR už iba sadá prach, čo v konečnom dôsledku asi znamená, že tejto atrakcii nepodľahnem. To už aj zážitok vo floatačnom tanku bol silnejší. Alebo taká tá detská hra so stoličkou, zatvorenými očami a ľuďmi, ktorí si čupnú, zatiaľ čo vám sa zdá, že vás dvíhajú.
Dobre, toľko skúsenostná báza, teraz začnime normálne a vezmime to z gruntu:
virtuálny (od 20. stor.) Prostredníctvom záp. jazykov (fr. virtuel, angl. virtual ap.) prevzaté zo strlat. vitualis, od lat. virtūs ,cnosť ,ušľachtilosť‛ (doslova ,mužnosť‛), od lat. vir ,muž‛. Význam sa vyvíjal v smere ,cnostný‛ ˃ ,majúci potrebné vlastnosti, schopný konať, účinkovať; potenciálny‛ ˃ , neexistujúci fyzicky, ale len z hľadiska výsledného efektu‛ (v informatike najskôr v-a pamäť, neskôr aj v-a realita ,simulovaná pomocou počítačovej techniky‛).
Toľko Stručný etymologický slovník slovenčiny, jednoduchšie, i keď podobne zaujímavé je to v Slovníku cudzích slov:
virtuálny [lat.] 1. myslený, možný, potenciálny 2. fyz. ľubovoľne, nekonečne malý
Slovné spojenie virtuálna realita teda skutočne tematizuje potenciu. Možnosť. Čosi, o čom vieme, že nie je, ale potenciálne by mohlo byť. Čosi, čo je akože, čosi, o čom vieme, že je to akože, ale javí sa nám to naozaj, a preto nás to mätie. Problematickou v tomto slovnom spojení je aj tak tá druhá časť. Realita. Čistá skúsenostná báza podmienená vierou, že to, čo identifikujeme zmyslami a ráciom ako skutočné, je skutočne skutočné. Ak netrpíme duševnou chorobou, neexperimentujeme so psychotropnými látkami alebo sa príliš nezaoberáme filozofiou, realita v zásade nepredstavuje problém. Sme schopní dohodnúť sa, čo je naozaj bez ohľadu na to, že samo to slovo, naozaj, vôbec k realite nemusí odkazovať.
Sofizmus, pôvabný zmätok, ktorý je však skôr problémom jazyka ako čohokoľvek iného. Vždy sa dajú zatvoriť oči a problém s virtuálnou realitou prestáva byť problémom. Zostane len, ak ho teda pripustíme, problém s realitou.
A konečne sa objavila téma. Nie nevyhnutne nebanálna, ale aspoň zaujímavá do tej miery, aby sa stala predmetom umeleckej reflexie. Patrilo by sa začať kdesi pri tom, kto a ako rozumieme lyrickej poézii, ale ako to pri básničkách väčšinou býva, aj teraz by to asi bola strata času, tak to vybavme veľmi jednoducho. Ak naozaj môžeme uvažovať o virtuálnej realite ako o realite potenciálne možnej – teda takej, čo sa nám javí reálnou, hoci nie je, jej modelovým príkladom pars pro toto je spôsob, akým existuje konkrétna lyrická báseň v recipientovom vedomí.
Ladíme.
Splývame, abstrahujeme, predpokladáme zhodu, dúfame v ňu a keď neprichádza, úvahy o podstate reality sa menia na bezobsažné táranie, čo sa nám práve prihodilo.
Skúsme preto pohľad z druhej strany. Doslovný hollywoodsky blockbuster, fundamentálny opak lyrickej básne, dielo, ktoré zo svojej podstaty nemôže predstavovať tajomstvo. Náramne sa mi páči, že vždy, keď sa na platforme takéhoto diela začne tematizovať práve virtuálna realita, nikdy vlastne nejde o ňu.
Elementárnym príkladom je séria Matrix[1] (Matrix, 1999; Matrix Reloaded, 2003; Matrix Revolution, 2003, r. Andy a Larry Wachowski). Prvý film ako fundamentalistický príklad totality skutočnosti bez ohľadu na mieru pohodlnosti, tie druhé dva už menej priamočiare, prešpekulovanejšie a spoločenským konsenzom vyhodnotené ako tie slabšie vo vzťahu k prvému dielu, čo ale takto spätne vôbec nemusí byť pravda. Matrix tematizuje virtuálnu realitu ako prostriedok zotročenia nadmieru funkčný – obete vôbec netušia, že sú obeťami. Len niektoré, ako Neo, cítia, že čosi je v neporiadku a pokúšajú sa strhnúť okovy. Keď sa tak stane, ocitnú sa v skutočnej skutočnosti. Síce podstatne nepohodlnejšej ako Matrix, ale skutočnej. V Matrixe je predstavená ako kvalita taká samozrejmá a zásadná sama osebe, že ďalej nemá zmysel to riešiť. A ak áno, ako je naznačené prostredníctvom postavy Cyphera, (anti)hrdinu, tak jeho konanie – návrat k pohodlnosti Matrixu – vyhodnotíme ako zradu. Lebo neskutočná virtuálna realita nie je taká dôležitá ako skutočná realita. A vďaka tomu je Matrix film o slobode, film o dominancii subjektu, film o viere, film o všetkom možnom, len nie o virtuálnej realite.
Podobné to je v eXistenZ, snímke Davida Cronenberga nakrútenej v tom istom roku ako Matrix, kde je ešte posilnený aj v Matrixe prítomný, ale explicitne nepomenovaný princíp hry. Hlavní hrdinovia eXistenZ sa ocitajú v extrémne nepríjemnej situácii hráčov mimoriadne dokonalej videohry, ktorí netušia, či ešte hrajú, alebo už nie. Realita a virtuálna realita v eXistenZ jednoducho splývajú natoľko, že nielen postavy nevedia, čo je naozaj a čo akože, ale v podobnej situácii sa ocitajú aj diváci, ktorí sa musia rozhodnúť, ako vyhodnotia pointu filmu a podľa toho identifikujú, o čom ten film je. Znova sa tematizuje subjekt, problém slobodnej vôle, ale tentoraz zreteľnejšie i morálny relativizmus, pričom eXistenZ znova využíva problém vzťahu ontologickej reality a reality virtuálnej len ako východisko, prostriedok k tematizovaniu čohosi iného. Do tretice o virtuálnej realite ako takej, vlastne nie je ani dnes prakticky zabudnutá snímka Trináste poschodie (The Thirtheenth Floor, 1999, r. Josef Rusnak) Postavy v nej, podobne ako v Matrixe, identifikujú, že síce žijú vo virtuálnej realite, ale vzhľadom na morálne rozhodnutia, ktoré musia urobiť, je to celkom irelevantné.
Tri z azda stoviek filmov dotýkajúcich sa či priamo rozvíjajúcich ideu virtuálnej reality[2] určite nie sú reprezentatívnou vzorkou všetkých snímok o virtuálnej realite, pri týchto však aj tak platí, že o nej vlastne nie sú a virtuálna realita je v nich len metaforou neistoty nášho vedomia vo vzťahu k tomu, čo vyhodnocuje ako objektívny vonkajší svet. Ich témy sú podstatne univerzálnejšie ako virtuálna realita. A hoci sú podobné, nikdy ich zmyslom nie je odpovedať, ale iba klásť otázky a zneisťovať diváka, spochybňovať to, čo automaticky vníma ako pevné rámce svojej existencie a možno i bytia. Ale to už sa naozaj dostávame príliš blízko k ontológii ako k filozofickej disciplíne a vŕtať do nej v kontextoch virtuálnej reality by bolo až troška nedôstojné.
Lebo virtuálna realita je síce vynikajúcou témou, ale čím hlbšie sa do nej ponoríme, tým je nám jasnejšie, že nejde ani o technológiu, ani o nové filmárske možnosti, alebo prehlbovanie zážitku, ale o to, že hranice medzi akože a naozaj sú príliš krehké na to, aby sme riskovali, že ich celkom zbúrame, čo je aj na takýto odľahčený text mimoriadne banálna pointa.
Skúsme preto skončiť inak. Odkazom k filmu Smrtihlav (Dark City, 1998, r. Alex Proyas), ktorý síce s konceptom technologickej virtuálnej reality vôbec nepracuje, ale akoby sa stalo. V Smrtihlavovi prastará rasa, azda ufóni, skúma prostredníctvom vstupovania do našich snov a ich úpravou, kto vlastne sme. Mení sa vonkajší i vnútorný svet, je v tom aj precitnuvší hrdina, aj jeho bezprostredné ohrozenie, problém slobody a vôbec, Smrtihlav je skvelý – akoby sme dnes povedali – mindfuck film. Nie kvôli obsahu, respektíve nielen kvôli obsahu, ale aj kvôli forme. A to je presne virtuálna realita. Forma. Atraktívna, ale sama o sebe prázdna, čo síce nie je pointa o nič menej banálna, ale aspoň môžem tvrdiť, že za to nemôžem ja, autor, subjekt, ale absencia obsahu.
[1] Joshu Clover vovádza čitateľa svojej monografie venovanej Matrixu nasledovných konštatovaním. „Hlavní hrdina dospívá k podezření, či spíše poznání, že to, co považoval za realitu, je ve skutečnosti neuvěřitelně výkonná a propracovaná simulace – simulace, která jej a s ním patrně i všechny ostatní, měla prostřednictvým klamu dovést k nečekanému a krutému konci.“ (Clover, 2007, s. 7 – in. Clover, Jousha: Matrix. Praha : Casablanca, 2007. 112 s.)
[2] IMDb eviduje po zadaní keywords virtual reality do kontextového vyhľadávania k 23.1.2019 648 titulov.
