image vendo
Líder Slovenských brancov vymenil vojenskú uniformu za sako
Matej Sotník 22/2/2018

Až přijde válka – réžia: Jan Gebert, Česko / Chorvátsko, 2018

Sekciu Panorama na 68. ročníku berlínskeho filmového festivalu otvorila česko-chorvátska koprodukcia Pink Production a HBO Europe s názvom Až přijde válka (2018). Autorský dokument českého dokumentaristu Jana Geberta sa však celý odohráva na Slovensku. Portrétuje zakladajúcu a vedúcu osobnosť skupiny Slovenských brancov Petra Svrčeka a jeho družinu.

Gebert nakrútil film observačnou metódou, ktorú dôsledne dodržal v celej minutáži. Voľba pozorovacieho módu bola v tomto prípade aj voľbou etickou. Autor sa cieľavedome vyhýba ironizácii formou montáže, nevyužíva ani komentár, snaží sa v maximálnej miere dodržať objektívny prístup. Ako ukázala diskusia s tvorcami po berlínskej premiére, takýto prístup je však značne problematický a žiada si autorský komentár.

Nebezpečie tkvie v nenápadnosti

Svrček s líderským egom pochádza zo stredostavovskej triedy, dáva si veľký pozor, aby v jeho verejných výstupoch nefigurovali inklinácie ku krajnej pravici, vyzerá veľmi normálne, nemá vyholenú hlavu, keď práve nie je v uniforme, vyzerá skutočne neškodne. A práve v tejto nenápadnosti zla tkvie hrozba.

Kým na Daliborkovi z filmu Svet podľa Daliborka (2017) iného českého dokumentaristu Víta Klusáka môžeme spoznať jasné indexy neonacizmu, títo chlapíci sú krotkí slušáci. Fandia im policajti, ktorí nad nezákonným vylepovaním plagátov privrú oči, Ministrestvo obrany ich toleruje, branci dokonca prednášajú na základných a stredných školách o slovanskej identite.

V podstate paramilitantná organizácia Slovenských brancov trenujúcich v slovenských horách (podobných skupiniek je v Európe viac) má PR postavené na rodoláske. Skryté nebezpečenstvo nespočíva len v sebapropagácii a verbovaniu nových členov, Svrček sa pozvoľna spreneveruje tvrdeniu, že ho politika nezaujíma. Jeho osud môže byť podobný politickému zrodu Mariana Kotlebu.

Veľmi jasne môžeme odsledovať aj istú rétorickú transformáciu. Kým národcovom najprv vyhovovalo vymedzenie sa voči názorovému mainstremu či výsmech tzv. „slniečkárov”, podobne ako Kotlebovci, postupne začínajú podliehať čoraz väčšej sebakontrole a autocenzúre, aby sa stredoprúdovému diskurzu mohli priblížiť. Svrček vymieňa pseudovojenskú uniformu za sako.

Branci si vyberajú, ktorú názorovú platformu si adoptujú. Vzniká tak zvláštny chaos, keď pomáhajú organizovať verejné mítingy Matice slovenskej, zároveň sa stretávajú s ruskými motorkármi, po čom nám kreatívna strihová skladba slovenskej strihačky Jany Vlčkovej nenápadne naznačí, že za Atlantikom je iný veľký líder, s ktorým sa branci môžu stotožniť.

Podľa vzoru politických strán si vytvorili pomerne sofistikovanú štruktúru vo všetkých slovenských krajoch. Jej „mozgom” je Svrček, pri ktorom nemôžeme vylúčiť kult osobnosti. Expanzia a budovanie tejto siete môže v budúcnosti tvoriť podklad k systému dobre disponovanej politickej strany, a síce plnej členov, ktorých priťahovalo vojenské oblečenie, a ktorí radikálne kritizujú inakosť.

V čom je problém? 

Dokument má byť nasadený vo všetkých teritóriách, kde vysiela cez televíziu a svoju VOD platformu európska HBO, teda prevažne v krajinách východnej, strednej Európy, Škandinávie či Balkánu. Vzhľadom na to, že Gebert výrazne zredukoval mieru autorskej manipulácie zobrazovanej reality, môžu diváci obviňovať film z propagácie nacionalistického populizmu. A treba dodať, že celkom legitímne.

Problémom je, že vopred určený odstup neslúži ničomu inému, než čo najpravdivejšej reprezentácii pálčivého problému. Tragikomických situácií, v ktorých smiešny račkujúci Svrček pôsobí trápne a nespôsobilo je vo filme niekoľko, nestačia však na to, aby sa zdiskreditoval v plnej šírke. Gebert k látke mohol pristúpiť, ako by k nej zrejme pristúpila Zuzana Piussi či Miro Remo, no takýchto úvah sa vopred zriekol.

V uzavretej bubline sveta poučených filmových profesionálov je Gebertov skutočne precízne a kvalitne spracovaný dokument dobre fungujúcim príspevkom do intelektuálnej debaty. Čo však môže dokázať mimo nej predpokladať nevieme. Môžeme sa len domnievať, že diváci, ktorí majú predplatené HBO zastupujú tú vzdelanejšiu vzorku verejnosti, ktorá sa nenechá opiť lacným drístom. Treba pritom dodať, že veľkú rolu zohrá mediálna debata, lebo tá jediná má moc významným spôsobom polarizovať vox populi.

Oportunistický Svrček najprv s autorizáciou filmu problém nemal, neskôr sa samozrejme vyhrážal žalobou. Hlavný protagonista teda spočiatku považoval film za „neškodný” a schválil ho. Rovnaký postoj mal aj ku krátkometrážnemu študentskému filmu Toto nie je hra (2014) Dominika Jursu z Ateliéru dokumentárnej tvorby na FTF VŠMU, ktorý podobne ako Gebert portrétoval Slovenských brancov.

Už beztak ambivalentná debata o tom, či trojročný, v podstate časozberný naratív obstojí aj bez výraznejšieho korektívu, je takto skomplikovaná ešte viac.

Z filmu Až přijde válka. FOTO - Stanislav Krupař
FOTO - Stanislav Krupař
Režisér Jan Gebert. FOTO - Stanislav Krupař