Lekcia sa vydarila, pacient odplával
Eva Križková 26/5/2018

Lekcia/ L´atelier, réžia: Laurent Cantet, Francúzsko 2017, Un Certain regard Cannes 2017

Na prvý pohľad uhladená, spokojná, diplomatická a predovšetkým nekonfliktná. Pod povrchom slabá, obmedzená, arogantná, neschopná empatie či skutočnej diskusie. Pubertálna až detinská alebo sebecká, skazená a prospechárska? Jedno aj druhé je naša väčšinová spoločnosť, ktorú nekompromisne devastuje svojím novým filmom francúzsky režisér Laurent Cantet. Ak chcete zažiť príjemný záver dňa v kine, oblúkom sa mu vyhnite.

„Chladné tláchaníčko potenciálnych novinárov, ktoré nikam neviedlo. Od polky filmu som len čakal či si vedúca skupiny začne niečo s mladým uchom, no nestalo sa. Film bez poriadnej zápletky nemá šancu zaujať.“, zhrnul svoj zážitok z filmu na portáli ČSFD ako jediný, užívateľ Biopier. A naozaj, sužet odohrávajúci sa výhradne vo vnútri komunity jedného spisovateľského kurzu upiera divákovi akékoľvek naratívne vyústenie implikovaných konvenčných zápletiek (hroziaci teroristický čin mladého neurotika a latentne erotický motív). Ale naozaj nám to prekáža? Ak by divák potreboval návod, ako čítať tento v skutočnosti nelineárny obsah, Cantet mu po ceste do útrob metastatického organizmu európskej identity zanecháva množstvo návodov vo forme citácií známych diel. Teda komu ako. Ich adresátom asi nie je divák nového Deadpoola. Ale to nevadí, pretože ten nie je ani primárnym objektom režisérovej kritiky.

Cantet vo svojej kritickej eseji o  intelektuálnych „elitách“ a kultúre, ktorá sa tak bojí „aby neprišla o imunitu“, celé dve hodiny vedie dialóg s novodobými dejinami francúzskeho umenia. Ústredným kľúčom k čítaniu tohto diela je francúzsky nový román. Vlani v Marienbade (kriminálna zápletka vo vile na francúzskom pobreží) alebo Muž, ktorý luže s podvratným konceptom identity, sú podhubím v ktorom fermentuje dusná atmosféra literárneho rozprávania. To na rozdiel od obrazov dokáže hovoriť „nie“. Nasleduje Godardovo Pohŕdanie, ale podobne  ako v prípade Ozonovho Bazénu, ďalšieho zo série intertextových dialógov, s transformovaným gendrovým setupom, čo celú situáciu značne aktualizuje.

Rovnako ako v Pohŕdaní či v Bazéne, aj v Lekcii máme autora, stvoriteľa, homunkula. Akurát, že v súčasnosti ním je žena a múzou, ktorá sa postupne vymyká jej moci, naopak, nie je mladá žena, ale mladý muž. V režime tejto klasiky francúzskeho filmu zostávame prevažne aj na úrovni výrazových prostriedkov, kde sa strih ani decentná kamera nepretláča do popredia, ale podporuje fyzickú energiu a herecké výkony (predovšetkým dvoch) protagonistov. Miestami sa však forma filmu odvolá aj na avantgardnejšiu líniu napr. Godardovho diela, a to použitím archívneho materiálu z revolučnej minulosti lokácie (komunistické štrajky v lodeniciach).

V pravidelných diskusiách o tvorbe v rámci kurzu pre mládež sa odohrávajú búrlivé rozhovory o hraniciach medzi realitou a fikciou, až kým zvrchovaná autenticita mladého hrdinu nenaordinuje učiteľke nepríjemne realistickú lekciu. Nastaví jej zrkadlo, v ktorom vidíme tzv. „umčo“, aké vzniká v parížskych salónoch, čo keď zatúži po troche trendy príchute „drsnej reality“ vyrazí si na vidiek, kde využije a takpovediac „vysaje“ naivný, ale autentický diskurz.

V tomto konkrétnom prípade ide o malomestskú moslimsko-bielu komunitu adolescentov z robotníckej triedy. Decká, ktoré sa do spisovateľského kurzu dostali prevažne cez úrad práce alebo verejnoprospešné práce. Áno, toto vyznieva trochu vykonštruovane, rovnako ako ich úvodné šarvátky na tému sociálnych sietí a rasovej neznášanlivosti. Skupinového hrdinu tentoraz Cantet zvládol o niečo menej presvedčivo ako odzbrojujúcu triedu mladistvých antikristov v nezabudnuteľnom Medzi stenami. Absencia vykreslenia individuality jednotlivých postáv a ich (povedzme že) súkromia ich oberá plastickosť. A predsa, hlavná charakteristika tohto skupinového hrdinu je zrejmá a výstižná – nevzdelanosť a nedostatok výchovy k diskusii a individualite vedie k ľahkej manipulovateľnosti.

Oveľa radikálnejšia a tiež uveriteľnejšia je Lekcia v obrazoch vzťahu dvoch hlavných protagonistov, spisovateľky a vedúcej kurzu Olívie (bývalá divadelná herečka Marina Foïs) a mladého samotára Antoina (herecký objav Matthieu Lucci), ktorí sú akýmisi odpoetizovanými  verziami postáv ostatného filmu Cantetovej krajanky Mie Hansen-Løve. Kým spisovateľka trpí nedostatkom empatie, čo sa odráža vo vyprázdnenosti jej diela, protihráč Antoine trpí nedostatkom skutočnej diskusie. Nemožnosť dialógu je spôsobená vševedúcou neoliberálnou nadradenosťou učiteľky, ktorá ponúka objektu pomoc rovnako povrchne a nepozorne ako pomarančový džús so sušienkami. Antoine pritom nie je žiadnym pravicovým radikálom, ale skôr desivo empatickým samotárom, trénovaným prevteľovať sa do iných aj vďaka videohrám (viď prológ filmu, ktorý anticipuje hrdinu, vidiaceho sa ako osamelý rytier v osídlach monumentálnej prírody). Tragédia spočíva vo fatálnom nedorozumení (nie len týchto dvoch), alebo ináč povedané v neschopnosti naladenia sa na spoločný diskurz, neschopnosti diskusie, v „zomierajúcom umení nesúhlasu.“ Ignorantské autority zlyhávajú v dôležitom období formovania citlivej individuality mládeže a plodia tak monštrá, pretože nie každý tínedžer dokáže nájsť východisko sám.

Pointa filmu spočíva v absencii katarzie a v tom, čo vyššie spomínaný užívateľ ČSFD označil za  neúspech. Nestane sa nič. Hrdinom filmu ani divákom nie je umožnené „vypustiť paru“, ako opisuje motiváciu fiktívneho teroristu hlavný hrdina Antoin. V dokonalom zámotku intertextuálneho sveta pomaly sa vyčerpávajúcej západnej kultúry totiž niet iného, ako individuálneho úniku. Pôvodne nastolenú otázku o možnostiach úmrtia fiktívnej mŕtvoly vyplavenej na pobrežie, ako to obyčajne býva, zodpovedal už úvodný záber filmu, hoci detaily odhalí až jeho priebeh.

 

eyelet 3084
array(0) { }
zdroj: ASFK
zdroj: ASFK