Tento text je naliehavou výzvou k tolerancii a chce oponovať všetkým, ktorí nerešpektujú základné ľudské práva a slobody.

Vychádzam z tvorby Tomáša Rafu (1979), vizuálneho umelca, dokumentaristu a aktivistu, ktorý sa dlhodobo venuje problematike nacionalizmu. Fotograficky a audiovizuálne zaznamenáva verejné prejavy xenofóbie, rasizmu či neznášanlivosti na základe etnickej príslušnosti alebo sexuálnej orientácie. Bohatý dokumentárny materiál zbiera počas neonacistických demonštrácií, protestov, antifašistických proti-blokád či LGBTI pochodov, ktoré sa konajú najmä v krajinách V4.

Nový nacionalizmus v srdci Európy (New Nationalism in the Heart of Europe) je názov rozsiahleho projektu, ktorému sa autor kontinuálne venuje od roku 2009. Už o dva roky neskôr zaň získal aj Cenu Oskára Čepana. „Komisia ocenila výstižnosť, nasadenie a výrazný rukopis autorovej filmovej tvorby, ako aj technicky dokonale zvládnutú prácu so zvoleným médiom.“[1] Krátke filmy (alebo ich „koláž“ v dlhšej verzii) z tohto cyklu prezentoval v galériách na Slovensku aj v zahraničí. Ako Rafa tvrdí, „obsahom projektu zostáva audiovizuálne hľadanie a definovanie hraníc medzi patriotizmom a extrémizmom, ako i vzťahu medzi majoritným obyvateľstvom a národnostnými či sexuálnymi menšinami. Projekt naďalej reflektuje témy ako multikulturalizmus, prejavy extrémizmu, nacionalizmu, xenofóbie či boj záujmových skupín za svoje práva v spoločnosti.“[2]

Namiesto integrácie izolácia

Rasová neznášanlivosť sa na Slovensku prejavuje najmä voči rómskej menšine. Sú však socioekonomické konflikty vyplývajúce z tejto problematiky naozaj spôsobené osídľovaním našej krajiny inou etnicitou? Namiesto snahy plne zaradiť rómsku minoritu do spoločnosti, Slováci stále veria, že tzv. rómsky problém vyriešia izoláciou. Jedným z najväčších neduhov našej spoločnosti je nedostatočná vzdelanosť obyvateľstva. Problém je znepokojivý najmä vtedy, keď svoju pozornosť upriamime na vzdelávanie rómskych detí na Slovensku, ktoré nemajú rovnaký prístup ku kvalitným službám ako deti z majoritnej spoločnosti. V dospelosti zase väčšina z tejto marginalizovanej skupiny čelí nezamestnanosti a tzv. bytovému problému. V „húfoch“ nerešpektujeme základné demokratické hodnoty, teda najmä rovnosť všetkých ľudí a právo na vlastnú identitu. To zjednodušene znamená, že systém zlyháva. Čo je však katalyzátorom tohto „sporu o národ“?

V projekte Športové múry (The Walls of Sports) Rafa zaznamenáva maľovanie či tapetovanie novovzniknutých „športových stien“ v obciach a mestách na Slovensku. Paradoxne k ich pomenovaniu, realizácia týchto stien nie je determinovaná fair-play konaním. Ide o segregačné, tri metre vysoké ploty, ktoré majú chrániť „gadžov“ pred rómskymi obyvateľmi. V úvode ani nie sedem minútového dokumentu Michalovce Rómska osada – Segregačný múr (Segregation wall Romani settlement Michalovce) autor predstavuje okolie jedného zo segregačných múrov, ktorý bol postavený v Michalovciach. Režisér využíva observačný prístup, no zároveň divákom predkladá interpretačne zaujímavé a spoločensky podnetné obrazové kontrasty. Sekvenciu, v ktorej hrajú rómske deti futbal na zanedbanej strane plotu, dopĺňa Rafa proti-pohľadom na „biele“ deti, hrajúce futbal na regulárnom ihrisku vybudovanom na druhej strane segregačnej steny. Zatiaľ čo sa rómske deti, oblečené
v „domácom“, šmýkajú za loptou v blate, tie „slovenské“, rozdelené do tímov pomocou farebných dresov, športujú v komforte trávnatej plochy a futbalových bránok. Tomáš Rafa vyvoláva potrebný morálny dialóg v súčasnej spoločnosti. Na čo je taký obrovský „paraván“ vôbec dobrý? Nezhmotňuje či zbytočne neprehlbuje už tak enormnú sociálnu nerovnosť?

Slovensko je sčasti xenofóbna krajina. Je možné, že strach z neznámeho sa u obyvateľov väčšmi „udomácnil“ dlhodobým pôsobením izolovanosti v socialistickom režime. V súčasnosti však čoraz viac mladých ľudí (teda tých, ktorí sa narodili po osemdesiatom deviatom, a tak nezažili minulý politický režim) inklinuje k istým formám nacionalizmu. Problematika latentnej formy nacionalizmu, čiže vymedzenia sa jedinca voči určitej skupine na základe stereotypov zaužívaných v spoločnosti, mi poskytuje príležitosť presunúť svoj záujem zo skupiny na masu. Každý pozná vyjadrenia typu „lakomý ako Žid“ alebo „špinavý ako Cigán“, ktoré stereotypizujú isté skupiny obyvateľstva. Takáto informácia je automaticky prenášaná na ďalšie generácie, a teda dlhodobo živená a v spoločenskom povedomí udržiavaná. Podvedome sa tieto verbálne spoločenské impulzy stávajú „nacionálnymi tendenciami každodennosti“. Na alibisticky pomenovaných stenách sa teda mohlo obyvateľstvo mesta zhodnúť jednoducho pod vplyvom konvencie.

Podnázov bez náckov

Žiaľ, podobné bezhlavo preberané „fakty“ vyústia v mnohých prípadoch aj k extrémnym prejavom národnej hrdosti. Extrémisti sa už prestávajú „iba“ báť a začínajú na menšiny verbálne i fyzicky útočiť. Ultrapravicovým extrémistom, ktorých Rafa vo svojej práci často skloňuje, chýba kritické myslenie. Jednoducho preberajú celé ideológie, odsudzujúce multikultúrne spoločnosti, a vymedzujú sa voči etnickým, náboženským či sexuálnym menšinám, omámení „ilúziou normálnosti“ a svojej vlastnej nadradenosti. Napriek tomu, že verejné prejavy neznášanlivosti sú ilegálne, neonacisti sa voľne združujú a prezentujú svoju ideu „spoločnej Európy slobodných národov“ [3] pod dohľadom štátnej polície. Iní zase cvičia v lesoch[4], zakladajú politické strany, prednášajú na školách či pôsobia ako obhajcovia na súdoch. Zdá sa, že hlava má skutočne diery, ako svojím dokumentárnym filmom perfektne vyjadril Robert Kirchhoff.[5]

Veci nie sú, ale sa dejú. A rovnako sa aj v rukopise Tomáša Rafu zrkadlí práve procesualita a neustála re-aktualizácia tém, ktorými sa umelec zaoberá. Príznačnou črtou jeho filmov je dynamické snímanie, ktoré dosahuje využívaním ručnej kamery, častou zmenou ohniskovej vzdialenosti, pohybom kamery atď. Zaujíma ho najmä zrážka, či už antifašisticky orientovaných a „národne presýtených“ jedincov, prívržencov ĽSNS Mariána Kotlebu s LGBTI komunitou alebo iná.
Konflikt sa objavuje v každom z jeho krátkych filmov. Prostredníctvom konfrontácie chce vyvolať verejnú diskusiu a vnútorný dialóg. Nakoniec, komunikácia je jediná relevantná cesta k slobodnejším a tolerantnejším zajtrajškom.

[1] ADMIN, Cenu Oskára Čepana 2011 získal dokumentarista Tomáš Rafa, 21. 10. 2011.
http://www.kosice2013.sk/cenu-oskara-cepana-2011-ziskal-dokumentarista-tomas-rafa/

[2] Tamže.

[3] ČTK, Kdo si hraje, nehajluje? Antifašisté se chtějí v Brně bavit,
25. 04. 2017.
https://www.tyden.cz/rubriky/domaci/kdo-si-hraje-nehajluje-antifasiste-se-chteji-v-brne-bavit_427386.html

[4] Slovenskí branci združujú vlastencov a organizujú branné výcviky s cieľom budovania národnej domobrany. Aktivity Slovenských brancov zachytáva film Až přijde válka (2018, Jan Gebert).

[5] Diera v hlave (2016, Robert Kirchhoff)