Do kín vstúpil dokumentárny film Prípad Kalmus (2018), jeden z mála a zároveň posledný pozoruhodný slovenský autorský dokument v rámci tohtoročného dokumentárneho zberu. Nakrútil ho režisér Adam Hanuljak a kreatívne trio Dogdocs. Ponúkol nám autor nejakú ucelenú a originálnu (autorskú) verziu verejne známej osobnosti?
Hlavným protagonistom filmu je extravagantný performer a konceptualista Peter Kalmus, ktorého sociálna identita lavíruje medzi statusom angažovaného umelca a občiansko-politického akvitistu. Niektorí nechápu, prečo sa umelcom nazýva niekto, kto poškodzuje busty či pamätné tabule pre politických gangstrov 20. storočia, a sú to spravidla tí, ktorí nerozumejú ani občianskemu aktivizmu. Tí ostatní Kalmusovi fandia, jeho zjav ich baví, baví ich čítať v novinách o novom Kalmusovom výstrednom počine, či už ho považujú za umelecké dielo alebo politické gesto. V Kalmusovom prípade však jedno bez druhého neexistuje.
Pred nami je „filmový” Kalmus ako subverzívny živel, páčiaci sa, nepáčiaci sa, Kalmus-celebrita, Kalmus ako bizarná postava mediálneho sveta, Kalmus, ktorý upozorňuje na diery v kolektívnej pamäti. Na druhej strane je tu Kalmus ako entita s individuálnou históriou a jej nitky sa hádam všetky uzlia v jednej dominantnej ideológii – v ideológii odmietania ideológií, čo poznačili strednú a východnú Európu 20. storočia. Otázka teda stojí takto: Kto je Peter Kalmus, ktorý sa istým spôsobom vzťahuje k dejinám? Film hľadá odpovede veľmi príznačne práve vo vzťahu Kalmusa k dejinám poznačenej prítomnosti definovanej vzostupom radikálnej pravice a fetišmi socializmu.
Prípad Kalmus sa tak voľky-nevoľky natíska do dialogického vzťahu s Válkom (2018) od Patrika Lančariča. Morálne rozporuplný medailón Válek (nedávno ocenený cenou Tatra Banky za najvýznamnejší audiovizuálny počin uplynulého roka) odpovedá komunistickej histórii jej relativizáciou. V podtexte a vlastne aj v kontexte hovorí Lančaričov film o potrebe vyviniť normalizačného ministra kultúry a špičkového básnika Miroslava Válka, lebo doba, ktorej bol symbolom, bola komplexná.
Na opačnej strane mapy slovenského dokumentárneho diskurzu 2018 stojí iný portrét umelca, ktorý sa v každom prípade vzpiera polovičatosti svojho politického a umeleckého bytia, no jeho radikalizmus neraz pripomína skôr imidž pre efekt či tak trochu zakomplexovaný fundamentalizmus. Na Wikipedii sa o Kalmusovi dočítame, že je „známym predsudkistom”. Kalmus je Kalmusom aktom vymedzenia sa voči prednovembrovým totalitám.
Hanuljak portrétuje Kalmusa bez komentára, na základe montáže často observačne získaných materiálov z akcií, ktoré uskutočňoval v jednom období spolu s aktivistom Ľubošom Lorenzom (okydávanie spomienkových tabúľ a búst Vasiľa Bilaka či Jozefa Tisa blatom, farbou či inými zmývateľnými materiálmi). Film je ďalej popretkávaný televíznymi archívmi pojednávajúcimi o týchto akciách. Podstatnú linku tvorí súd s Kalmusom a Lorenzom, ktorých obhajuje Daniel Lipšic, pričom tento spor sa v súčasnosti aktualizoval odsúdením dvojice ad absurdum na dvojmesačný podmienečný trest a uhradenie škody osemdesiat eur.
Na niektorých miestach sa Hanuljakov film pokúša aj o metaforu, ktorú dosahuje pomocou inscenácie. Ide buď o samotné rámcovanie filmu, keď v prológu a epilógu vidíme Kalmusa performovať v rakve (alúzia na jeho skutočné umelecké dielo) v sprievode symptomatickej skladby Odnite mu hlavu od Bez ladu a skladu, alebo štylizované výpovede v Kalmusovom košickom byte. Vo filme je však primálo situácií, v ktorých by sme Kalmusa videli v neperformatívnej rovine. Inak povedané, film sa nedostáva za spoločenskú identitu výtvarníka. Stane sa tak azda len jedinýkrát, keď je Kalmus zaznamenaný v rozhovore so svojou bývalou partnerkou, kedy sa divák dozvedá, ako sa v mladosti snažil dostať na dreň existencializmu. Snažil sa prísť na to, či Dostojevskij len brilantne imaginoval alebo jeho romány naozaj zatínajú do živého.
Enfant terrible Kalmus nie je vo filme viac ako Kalmus z Facebooku, no Hanuljak precízne sleduje jeho faktickú skutočnosť a ponúka tak pohľad na obskúrneho glosátora sveta, ktorý je vďaka nemu sám obskúrnejší.
