Autorská dvojica Klára Tasovská a Lukáš Kokeš patria medzi popredné postavy súčasného českého dokumentu. Ich celovečerný debut Pevnosť vyhral jihlavský festival a predstavil sa aj na CPH:DOX, ich druhý film Nič nebude ako predtým mal zas minulý rok premiéru na IDFA v Amsterdame.

Nič nebude ako predtým sleduje v troch samostatných príbehoch štyri postavy na prahu dospelosti, ktoré musia prebrať zodpovednosť za svoje činy a budúci život: Teo očakáva potomka, Renata sa rozhoduje, ako sa bude živiť, a Anička s Nikolou odchádzajú na leto pracovať do zahraničia. Všetci pritom žijú v neveľkom pohraničnom meste Varnsdorf a vedia, že ich vyhliadky na lepšiu budúcnosť nie sú veľké. Sú mladí a svet by im mal patriť, no je to „iba“ svet periférie – geografickej i spoločenskej. (Podobne, ako je perifériou Podnestersko, kde Tasovská s Kokešom nakrúcali Pevnosť.)

Film sa môže zdať nenápadný, no pritom je veľmi chytrý a jemný. Má v sebe zvláštnu kvalitu, že mnohým je a zároveň nie je. Je observáciou, ktorá pôsobí ako fikcia; je sociálnym dokumentom, ktorý nie je popisný a nič explicitne nekritizuje; hovorí o konkrétnom meste, no zároveň o ňom vlastne nehovorí; je výpoveďou generácie, no iba jej časti.

S Klárou Tasovskou (KT) sme sa o filme Nič nebude ako predtým rozprávali na Letnom filmovom festivale 4 živly v Banskej Štiavnici.

TH: Aj keď to ostáva nevyslovené, zdá sa mi, že film je veľmi kritický voči spoločnosti, ktorá dopustí, že ľudia ako Teo, Renata, Anička a Nikola to majú v živote ťažšie len preto, že sa narodili napríklad vo Varnsdorfe. Je to niečo, na čo ste počas nakrúcania mysleli?

KT: Jedným z našich zámerov bolo vystúpiť zo sociálnej bubliny a pozrieť sa na iný svet. Máme radi periférie a život v nich, pretože sa tam deje mnoho vecí, o ktorých sa v našej sociálnej bubline nevie. Dnes sa veľa hovorí o mladých, o tom, že sú budúcnosť, ako sa majú dobre a ako môžu všetko posunúť. To však platí iba pre jednu časť generácie. Potom je tu iná časť, ľudia z takýchto okrajov, ktorí to majú ťažké. Nemajú napríklad možnosť vyšších jednorázových výdavkov a odísť tak do Prahy pre nich nie je jednoduché. Majú nefunkčné rodiny, nemôže sa za nich nikto postaviť tak, ako sa napríklad moji rodičia vedeli postaviť za mňa. Je to začarovaný kruh. Škola im veľa neponúka a aj keď sa učitelia snažia, ich možnosti sú obmedzené – či už finančne, alebo tým, že žijú v 30-ročných zabehaných schémach. Prišlo nám dôležité ukázať to a hovoriť o tom.

TH: Aj keď sa film odohráva v jednom meste a postavy chodia na jednu školu, príbehy sú samostatné a nijako sa neprelínajú, dokonca aj mesto ako také vo filme prakticky absentuje. Prečo je to tak?

KT: Najprv sme si mysleli, že nakrútime štyri príbehy na jednej strednej škole. Film teda mal byť skôr o škole – mysleli sme si, že väčšina života tínedžerov sa bude odohrávať na nej. No keďže sme si vybrali protagonistov, ktorí do školy veľmi nechodili, dostali sme sa viac na rovinu osobných príbehov a škola z toho potom prirodzene vypadla.

Počas strihu sme do filmu skúšali vkladať rôzne atmosféry mesta alebo školy, ale v celkovej skladbe nám to nesedelo, pôsobilo to trochu ako zo seriálu: teraz je chvíľa s mestom a hudbou. A hlavne nás to odďaľovalo od postáv, vznikali umelé pauzy, ktoré neponúkali nič naviac.

Druhým dôvodom bolo to, že je vlastne jedno, kde sa príbeh odohráva – podobných stredných škôl sme navštívili mnoho. Nechceli sme hovoriť príbeh konkrétneho mesta a konkrétnej školy, ale skôr univerzálny príbeh, ktorý je realitou aj iných miest.

TH: Film teda vznikol tak, že ste si vybrali mesto Varnsdorf a prostredníctvom neho potom chceli otvoriť tieto témy?

KT: Bolo to inak. Lukáš prišiel s nápadom, že by chcel urobiť observačný film o tínedžeroch. Nevedeli sme, ako ich hľadať, a tak sme začali chodiť na stredné školy. Rozhodli sme sa urobiť casting alebo verejnú výzvu, ktorú sme zverejnili na nástenkách škôl po celej republike a v regionálnych novinách. Z približne 80 prihlásených nás zaujal jeden chlapec, ktorý bol práve z varnsdorfskej školy a keď sme si ju prišli pozrieť, škola a mesto nás oslovili. V tej dobe to bola najväčšia stredná škola v Českej republike s množstvom budov a odborov od murárstva až po bezpečnostnú právnu činnosť. V tejto škole sme sa potom rozhodli dohľadať ostatných protagonistov, pretože sme si povedali, že by bolo dobré udržať to na jednom mieste.

TH: Vo filme viackrát zaznie túžba odísť z Varnsdorfu, postavy cítia, že sú uväznené a aj si to uvedomujú. Akýmsi vysnívaným mestom je neraz Praha. Je to niečo, čo majú ľudia v sebe, alebo to bola skôr dramaturgická pomôcka?

KT: Majú to v sebe. A zdá sa mi, že v sudetských mestách po celej republike, to majú ľudia zakorenené ešte hlbšie. Keď sme do varnsdorfskej školy prišli prvýkrát, práve tam prebiehala voľba školskej miss, dievčatá sa predstavovali a všetky hovorili, že ich snom je dostať sa do Prahy. Mimochodom, keď sme potom film premietali v Rumunsku, dosť sa v tom videli, lebo realitu školstva a periférie majú zrejme podobnú.

TH: Film hovorí o preberaní zodpovednosti a teda o procese sebareflexie. Ako túto sebareflexiu hlavných postáv ovplyvnil film, to, že sa na seba mohli pozrieť z odstupu a tak trochu očami iných?

KT: Myslím, že to s nimi niečo urobilo, no zrejme ešte dôležitejšie pre nich boli diskusie, na ktoré sme ich zobrali. Obišli s nami niekoľko festivalov, mohli sa rozprávať s ľuďmi a reflektovať to všetko. Vždy pritom hovorili, ako ich nakrúcanie zmenilo, ako sa naň tešili. A tiež vždy hovoria: Toto bol môj minulý život, teraz už vyzerá inak.

TH: Keďže hlavnou témou festivalu 4 živly bol Happy end, sociológ Petr Kubala sa vo svojom texte vo festivalovom zborníku provokačne opýtal: „Je vôbec možné v periférnom regióne a v podmienkach pracujúcej chudoby dúfať v niečo ako šťastný koniec, keď sa zdá, že ani začiatok nebol z najšťastnejších?“ Majú podľa vás postavy vášho filmu šancu na happy end?

KT: Myslím si, že to nezávisí na prostredí, každý môže zažívať svoj vlastný happy end. Jednotlivé príbehy sa síce končia v momentoch, keď nevieme, ako to dopadne, no od nakrúcania už ubehli dva roky a my vieme, že aspoň zatiaľ to dopadlo dobre a protagonisti sa majú asi najlepšie, ako sa v živote zatiaľ mali. Možno z pohľadu našej sociálnej bubliny ich šťastie nechápeme, ale oni sa majú dobre.

TH: Jedna z vecí, ktoré sa mi na filme páčia, je práve otvorený koniec. Zdá sa mi, že okrem iného to hovorí, že „skúška dospelosti“, ktorou postavy prechádzajú, nie je jeden moment (narodenie syna, maturita, práca v zahraničí), ale dlhodobý proces, ktorý sa pre postavy začal ešte pred nakrúcaním a bude pokračovať dlho potom.

KT: Presne tak, celé dospievanie je vlastne skúška a človeku sú do života kladené rôzne prekážky, pri ktorých musí obstáť a zachovať sa najlepšie ako vie.

TH: V akom momente nakrúcania alebo strihania padlo rozhodnutie nedopovedať príbehy, nechať ich otvorené?

KT: Toto rozhodnutie padlo až v strižni. Skúšali sme rôzne varianty, v jednom momente boli v hre dokonca tri filmy – každá postava by mala svoj vlastný film. To nám však nevyhovovalo, lebo pôvodná myšlienka bola iná, potrebovali sme mať všetky tri postavy v jednom filme. Ďalšou možnosťou bolo, že protagonisti by sa prelínali, no to zas vytváralo iné problémy. Preto sme sa nakoniec rozhodli rozdeliť film do troch samostatných častí. A potom nám z toho vyplynulo, že na konci dorozprávame zbytočne veľa. Mali sme napríklad Tea, ako sa stará o dieťa, no pre príbeh a pre to, čo sme chceli povedať, to neprinášalo nič nové. Preto sme sa rozhodli, že v najlepšom musíme prestať a nechať to divákom otvorené.

TH: Je to z vášho pohľadu film o jednej generácii?

KT: Trochu sme dúfali, že by mohol byť. To bol tiež jeden z dôvodov, prečo sme nechceli tri filmy s protagonistami ako osobné príbehy. Zdalo sa nám zaujímavé dať ich dokopy, aby sa navzájom ovplyvňovali a pôsobili na seba.

TH: Váš film je síce observačný, no zdá sa, že protagonisti hrajú samých seba, trochu sa štylizujú a niekedy až predvádzajú. Ako ste pracovali s týmto aspektom?

KT: Záviselo to od typu človeka. Keď sme stretli Tea, hneď v prvý deň sme s ním začali nakrúcať. Ide o scénu hrabania lístia, v ktorej sa síce predvádza, ale prišla nám dôležitá. On je skrátka taký, chová sa tak aj bez kamery. V časti s Renatou sme napríklad chceli nakrúcať viac s jej mamou, ale vôbec to nefungovalo, pôsobilo to dosť neprirodzene. Tak isto sme chvíľu nakrúcali aj niektorých učiteľov, no rýchlo sme pochopili, že to nefunguje a zavrhli sme to už počas nakrúcania.

Vždy po nakrúcaní sme sa na scény pozerali a rozprávali sa, čo sa podarilo a čo nie, čo sa nabudúce pokúsime zachytiť, čo skúsime urobiť inak. Samozrejme, pracujeme so skutočnými ľuďmi, nie sú to herci, nemôžeme ich vtlačovať do toho, kam oni nedosiahnu. Je ťažké nakrúcať dokument tak, aby vyzeral trochu ako hraný film, aby ľudia so sebou interagovali a pôsobilo to prirodzene.

TH: Naznačili ste, že ste chceli, aby film vyzeral trochu ako hraný. Čo to znamená? Povedali ste si hneď na začiatku nejaké pravidlá, ktorých ste sa chceli držať?

KT: Lukáš mal jasnú predstavu, ako chce nakrúcať. Chcel si vyskúšať postupy hraného filmu v dokumente, skúsiť rozzáberovanie v observačnom filme. Tým, že ja som film strihala, už v priebehu nakrúcania sme skúšali, či takýto typ strihu funguje. Lukáš nad tým presne rozmýšľal a metódu prísne dodržoval. Pri nakrúcaní rozhovoru myslel na prestrihy na druhého človeka a tak ďalej.

TH: Ako vás pri tomto filme ovplyvnilo, napríklad aj čo sa týka koncepčnosti, to, že máte zázemie aj vo výtvarnom umení?

KT: Od prvého ročníka na FAMU som sa snažila robiť filmy inak, nespoliehať na slová a uvažovať viac konceptuálne. Klasický dokument, aký sa vtedy robil v Česku, ma veľmi nezaujímal. Mám rada aj videoart a bolo zaujímavé, že na AVU mi vždy hovorili, že robím dokumentárne filmy, a keď som nastúpila na FAMU, hovorili mi, že robím videoart.

S Lukášom, ktorý má zas zázemie vo filmovej vede, sme mali na vec rovnaký pohľad a rýchlo sme spolu začali aj pracovať. Náš predchádzajúci film Pevnosť je, myslím si, ešte viac výtvarný, dosť v ňom pracujeme s atmosférickými zábermi. V prípade Nič nebude ako predtým to bola skôr Lukášová koncepcia.