Toy Story 4 (r. Josh Cooley, USA, 2019, 100 min)

Vtedy v Hollywoode (Once Upon a Time in Hollywood, r. Quentin Tarantino, USA, 2019, 159 min)

Pixar a Tarantino, ultimátne kombo, dva popkultúrne fenomény zrodivšie sa v deväťdesiatkach a prežívajúce dodnes, pričom vlastne o prežívaní hovoriť nemožno, lebo nejde o trpenú outsiderskú prítomnosť, ale o fenomény, ktoré sa vyšvihli na samý vrchol, a dosiaľ to nevyzerá, že by z neho plánovali zliezť. Spoločnosť, ktorá dala svetu prvý digitálne animovaný celovečerný film a po takmer štvrťstoročí nakrútila jeho tretie pokračovanie, a filmový fanatik, ktorý zanovito predstiera, že nakrútil iba deväť celovečerných filmov, hoci ich je preukázateľne viac a za žiadny sa nemusí hanbiť.

Pamätám si, pamätám si tak presne, ako to v tých deväťdesiatkach bolo, že by bolo škoda ten dramatický oblúk medzi minulosťou a prítomnosťou nevztýčiť.

Píše sa rok 1994, som na Letnej filmovej škole v Uherskom Hradišti a práve som sa dodíval na prvý celovečerný film (Gauneri / Reservoir Dogs) toho chlapíka, čo akurát dostal Zlatú palmu v Cannes za svoj druhý film (Pulp Fiction) a vypálil tak rybník Kieślowskému s jeho Červenou. Porote predsedal Clint Eastwood, ktorého konečne, ako zrelého šesťdesiatnika, začali brať vážne aj filmoví snobi, a on sa im takto odvďačil. Vpustil do veľkého elitárskeho filmového sveta chlapíka, čo neveril na umeleckú a komerčnú kinematografiu, šíril okolo seba mýtus šialenca z videopožičovne a svojím spôsobom tak rehabilitoval všetkých tých nímandov, ktorí nerobili nič iné, len sa dívali na filmy. VHS bol na vrchole, film sa definitívne zbavil jarma posvätného prítmia kinosál a vlastne po prvýkrát v dejinách kinematografie bol skutočne prístupný všetkým, komukoľvek. Hocijaké filmy, hocikomu. 36. komnata Shaolinu a Siedma pečať na jednej videokazete, akoby medzi tými filmami nebolo žiadneho rozdielu. Film nie ako spotreba, ale potreba, a Tarantino ako prorok. Nedalo sa do neho nezamilovať a hoci ten prvotný ošiaľ vyprchal kdesi pri Jackie Brownovej, priazeň zostala.

Toy Story prišiel do našich kín o dva roky neskôr, šesť mesiacov po americkej premiére, ako mimoriadne očakávaná snímka, o ktorej sa veľa hovorilo v súvislosti s tým, že ide o vôbec prvý komplet digitálne animovaný celovečerný film. Síce pre deti, ale obrovský technologický pokrok, atrakcia v tom najpoctivejšom zmysle, čo pani biletárke v kine bolo celkom jedno a vážne sa ma pokúšala presvedčiť, nech na to nejdem. „Veď ako to bude vyzerať, mladý pán, vy takýto vlasatý, zarastený, medzi malými deťmi? Čo si pomyslia ich rodičia, čo sú tam s nimi?“ Ale šiel som a nech som očakával hocičo, určite nie film s takým brilantným príbehom.

No, pekne, len na chvíľu sa celkom odviažem a už som ako ten dedo Simpson, uviaznutý vo vlastnej pamäti a hnaný do ďalších a ďalších digresií v nikdy nekončiacom monologickom spomínaní na veci, ktoré – a toto je naozaj dosť dobre možné – sa nakoniec odohrali celkom inak. Lenže kto som, aby som sa priečil vlastnej pamäti? Veď už aj teraz je to to najbezpečnejšie miesto, čo mi zostalo.

Ale nie, vážne, samého ma to spomínanie nudí, považujem ho však za dôležité vo vzťahu k tomu, že Toy Story 4 už vôbec nepovažujem za detský film, ba dokonca si celkom sprisahanecky myslím, že môže ísť o snímku deťom nebezpečnú, hoci vynikajúcu, a na druhej strane, tento nový Tarantino, Vtedy v Hollywoode, je vlastne čistá rozprávka a detský film, hoci pre podstatne odrastenejšie deti.

Neviem, ale niekedy sa mi zdá, že nebyť filmu, tak odkladám cvičky do skrinky a balím to. Nedá sa mi žiť v područí veľkého brata, ktorý síce nie je od prirodzenosti zlý, ale tyranom zostáva, lebo nám, nie jemu, je to tak pohodlnejšie. Nemám nič proti konzumu, naopak, len cítim, že láska k veciam, k neživým predmetom ma normálne zožiera. Erich Fromm v hračkárstve. No, a o tomto je Toy Story, jednotka, ktorá nás do područia toho veľkého brata vháňa, dvojka, ktorá sľubuje veciam večný život v múzeu a sprostredkovane tak adoruje zberateľstvo ako autonómnu, sebapotvrdzujúcu ideu vzdorujúcu smrti, trojka, ktorá do konceptu beztriednej spoločnosti hračiek ako verných dobrovoľných otrokov vnáša triedny boj a rozvrat, a najnovšie táto štvorka, existenciálna dráma sluhu, ktorý jarmo otroka zhodí až vtedy, keď veľkému bratovi zaručí kontinuitu jeho hegemónnej nadvlády.

Toy Story 1 nás predstavuje ako personifikované hračky, čo ožívajú, keď sa nikto nedíva. Bez svedkov zhora, len my sami, Woody, stará hračka, proti Buzzovi, ktorý neverí, že je len niekoho hračkou, a keď to pochopí, problémom začína byť Sid, chlapča od vedľa so zubným strojčekom v ústach, čo sa nehrá konvenčne, ale nekonvenčne. Tvorivé dieťa vykreslené ako záporák, personifikácia zlého pána.

Toy Story 2 tematizuje hedonizmus bezbrehého konzumu a stavia otrockú službu bez perspektívy do konfliktu s večnosťou. My, hračky, nemusíme byť otrokmi systému, môžeme sa stať čímsi iným, môžeme pretrvať ako muzeálne exponáty, ktorých hodnota je v nich samých, nie v ich službe pánom, ale my si otrocky vyberáme službu.

Toy Story 3 už je priamo obrazom dystopického sveta, anarchie, do ktorej upadáme, keď nám nikto nevládne, ale musíme si vládnuť sami. Tyranom sa môže stať ktokoľvek spomedzi nás, aj Laco, rozkošný ružový plyšový medveď, čo vonia po jahodách. A vzbúrime sa, porazíme Laca, ale nie aby sme sa oslobodili, ale aby sme znova mohli otrocky slúžiť.

A táto aktuálna štvorka je najsilnejšia. Príbeh otroka, ktorý sa konečne zbaví okov bezbrehej oddanosti komusi, komu je to vlastne celkom jedno, nie sme pre nich nič viac, než len hračky. Obraz, čo sa nám nepáči, azda i preto je to s návštevnosťou Toy Story 4 veľmi zlé, už asi aj normálne môžeme hovoriť o prepadáku, hoci ide o najsilnejšiu snímku série. Ale čomu sa čudovať, keď dnešní tridsiatnici, teda presne ľudia, čo videli prvý Toy Story ako deti, sami deti nemajú a do kina sa na akože detský film neodvážia? Ničomu, a pritom je to naozaj snímka viac pre nich, ako pre tie detváky.

Aby hračky mohli byť konečne šťastné, musia sa oslobodiť vnútorne, musia sa zriecť viery, že ktosi ich potrebuje, sami sa musia potrebovať.

Možných čítaní a interpretácií Toy Story 4 je ale, samozrejme, viac, to najpodstatnejšie však platí stále. Prioritou nie je technológia, teda to, ako je Toy Story 4 nakrútený, ale príbeh, ktorý je pomocou tej technológie vyrozprávaný. A nech je ten príbeh akýkoľvek, rozprávka pre deti je to až v poslednom rade.

Dobre, sme pri rozprávke, môžeme premostiť k Tarantinovi.

Once Upon a Time in Hollywood. Tiež mi v prvom rade napadol Sergio Leone, akože pocta, taká troška lacná, ale pocta, a zoznam filmov, ktoré sa volajú práve takto znova troška narastie.

Už teraz je úctyhodný. Once Upon a Time in the West, Once Upon a Time in America, Once Upon a Time in Mexico, Once Upon a Time in Anatolia, Once Upon a Time in China I. – IV., Once Upon a Time in Venice, Once Upon a Time in Mumbai, Once Upon a Time in India, Once Upon a Time in Space, Once Upon a Time Veronica, Once Upon a Time in Rio, Once Upon a Time in Norway, Once Upon a Time in the North, Once Upon a Time in Dublin a ďalšie ani vypisovať netreba, predstavu už sme si stihli urobiť.

Ak tie filmy majú nejaký náš distribučný názov, vždy je to „Vtedy“. Od Vtedy na Západe až k Vtedy v Dubline.

Pritom taká blbosť. „Once Upon a Time“ predsa nie je „vtedy“, ale anglický frazeologizmus, ktorý jednoznačne a nekompromisne znamená „Kde bolo, tam bolo“, a pokiaľ by to aj hneď pri všetkých tých ostatných filmoch bolo jedno, pri tomto Tarantinovi to jedno nie je.

Lebo Once Upon a Time in Hollywood, Vtedy v Hollywoode, či, nech to je čo najpresnejšie, Kde bolo, tam bolo v Hollywoode, je v najpoctivejšom slova zmysle a aj symbolicky zo všetkého najviac rozprávka.

Rozprávka o nepravdepodobných hrdinoch, ktorí ku šťastiu prišli, hlúpy Jano a chasník, Plavčík a Vratko, westernová hviezda v úpadku a jej kaskadér, ktorí musia prejsť strastiplnou cestou, aby na konci prišla pointa a morálne ponaučenie, ktoré ale tou cestou nie sú podmienené. Plnia sa čiastkové questy, ale nie aby sa posunul príbeh, ale aby sa vyplnil čas. Rozprávka, teda čosi, čo má len dve časti – expozíciu, v tomto prípade mimoriadne vyšperkovanú filmárstvom najvyššej akosti, a vyvrcholenie, finále, pointu, happyend, ktorý je sám osobe taký silný, že všetko pred ním pokojne môžeme ignorovať alebo tomu nerozumieť, čo môže byť presne prípad, ak sa na nového Tarantina díva neangažovaný divák.

Lenže my vieme, aj keď nie sme Tarantinovými programovými divákmi, vieme, lebo máme radi film a trocha sa v ňom orientujeme, máme aký-taký prehľad, a vôbec, nedívame sa ex nihilo, ale z pozície ľudí, ktorým nechýba kontext.

Poznáme rozdiel medzi akože a naozaj a Tarantino nám dáva možnosť vybrať si akože, lebo to, ako to bolo naozaj, je neznesiteľné.

Rozprávka, lebo deklaruje pravdu vyššieho rádu. Filmovú pravdu, umeleckú pravdu.

Kde bolo, tam bolo v Hollywoode, žila raz jedna herečka…

Všetky Tarantinove filmy spája, že vo svojej významovej i výrazovej plnosti sa ukazujú až pri opätovnom dívaní sa. Vidieť raz ich nestačí a netuším, koľkokrát ich vidieť je dosť, lebo stále sa na ne dívam a stále dosť nemám. Už sa neviem dočkať, kedy sa k nim Kde bolo, tam bolo v Hollywoode pridá.