Debutujúci nemecký režisér nakrútil buñuelovskú satiru o politike, umení, ideáloch a ich napĺňaní.
Julian Radlmaier si získal v Európe dobré meno svojimi strednometrážnymi filmami Európu obchádza prízrak a Zimná proletárska rozprávka, ktoré potvrdil celovečerným debutom Sebakritika buržoázneho psa. Ako je zjavné už z názvov, Radlmaier sa rád pohráva sa komunistickým slovníkom a ikonografiou. Jeho filmy sú rozhodne politické a ľavicové, no zároveň komédie s dávkou nadprirodzenosti (prízraky – napríklad duch Majakovského), rozprávkovosti a najmä sebakritiky.
Humor Radlmaierových filmov má blízko k absurdnosti a niekedy si požičiava z grotesky. Dokáže pracovať s vizuálnym humorom, so strnulosťou a tým, čo sa deje mimo obraz – postavy sú často vyrezané z prostredia a nevieme získať úplný prehľad o situácii. Najčastejšie však platí, že vtipy sú jemné až nenápadné. A najmä, humor slúži na vyjadrenie hlboko kritického videnia sveta. Radlmaier si často berie na mušku pokrivené predstavy o svete a vyjadrovanie sa vo frázach, rozpor medzi vznešenými myšlienkami a naozajstným žitím.
Sebakritika buržoázneho psa je sebakritikou, preto je hlavnou postavou mladý režisér Julian (hrá ho sám Radlmaier; vôbec väčšinu postáv hrajú jeho kamaráti). Keďže nemá peniaze na svoj najnovší projekt, žije z podpory, kvôli čomu je prinútený ísť na brigádu na sezónnu farmu. Zavolá so sebou dievča Camille, ktoré sa snaží zbaliť a ktorému povie, že na farmu ide skúmať podmienky života a práce proletariátu, aby o nich vedel nakrútiť film. Ako sám hovorí: „Chcel som byť komunistom, no tiež som sa s ňou chcel vyspať.“
Samozrejme, Julian sa dostáva na nepatričné miesto. Chcel by tam patriť, to nevie to a bojí sa toho. Film pracuje so stereotypmi a robí si z nich srandu. Pracovníci na farme sú niekedy ušľachtilí duchom (večer si spoločne čítajú Annu Kareninu), inokedy hrubí; mních (odkaz na Františka z Assisi) je prostáčik boží i „komunista“. Film je plný komunistických fráz, ktoré Julian hovorí, pretože cíti, že by mal, no taktiež fráz o fungovaní neoliberalizmu, ktorým oddane verí, napríklad, jedna nezamestnaná postava. Je zaujímavé si všimnúť, čo hovorí o našej dobe, že komunistické frázy sa spájajú so zaslepeným idealizmom alebo pokrytectvom, kým tie neoliberálne pôsobia, skrátka, absurdne.
Film okrem veľkého súboja myšlienok otvára množstvo čiastkových problémov, čo z neho robí oproti predchádzajúcim Radlmaierovým filmom viacvrstvové dielo. Vidíme prepojenia medzi kresťanstvom a komunizmom, najmä skrz Františka z Assisi – veď v záverečnej časti filmu vedie postavy do komunizmu práve mních; postavy rozjímajú nad potrebou komunizmu bez komunistov; môžeme si všimnúť, že Julian žije buď z grantov, alebo podpory a pritom je plný slov o práci a vykorisťovaní.
Samozrejme, veľká časť sebakritiky sa týka hipsterských ľavičiarov, ktorých zastupuje Julian, no myslím, že ešte viac sa týka ľavicových filmárov. Julian nakoniec nakrúti svoj film, no je plný skepsy. Tvrdí, že pracujúci majú „absurdné predstavy o politike“ (rozmýšľajú nad vzburou voči poriadku) a potom pokračuje: „Myslím, že jediná vec, ktorú môžeme robiť, je, že budeme vytvárať umelecké diela, pretože aby sme zmenili skutočnosť, potrebovali by sme zázrak – a ja na zázraky neverím.“ A následne sa premení na psa.
Film Sebakritika buržoázneho psa premietne Kino inak A4 v nedeľu 11. februára o 20h.
