Odchod Jonasa Mekasa spomedzi živých (experimentálnych filmárov) nás pristihol nepripravených aj napriek tomu, že jeho vek mu dovoľoval a umožnil odísť bez prímesi dramatického naratívu. Redakciou Kinečka preletel jeho duch. Sašu inšpiroval k expresnej organizácii spontánneho komorného premietania, Petre sa zmienka o ňom votrela do recenzie na slovenský film, ktorý s Mekasovou tvorbou nemá nič spoločné a ja som oprášila tento starší text. Skôr než o recenziu ide o akési očarenie z mekasovského sveta, ktorý sa predo mnou otvoril vďaka výstave v galérii DOX.

 Some are talking about about the End of History.

There are others who say that we are at the End of Cinema.

Do not believe any of it!

Dovolím si začať citátom, ako je mojím zvykom, ktorého sa už asi nezbavím. Obzvlášť kontraproduktívne by to bolo v prípade písania o Jonasovi Mekasovi, ktorý je nie len básnikom filmu, ale aj slova. Dokonca bol najskôr básnikom slova, ešte počas svojej mladosti pred útekom z rodnej Litvy cez Rakúsko do New Yorku.

Slová a obrazy sú neoddeliteľné rovnako v prípade profilu tohto “šťastného človeka” , ktorý vytvoril v pražskom centre súčasného umenia DOX kurátor Jaroslav Anděl. Preto som sa rozhodla spestriť vám čítanie úryvkami z Mekasovho Manifestu proti storočnici kinematografie, podobne ako to urobil Anděl vo svojej kurátorskej koncepcii s pomocou tohto aj ďalších textov.

A filmový priemysel a filmové múzeá po celom svete oslavujú

sté výročie kinematografie; a hovoria o miliónoch dolárov, ktoré

filmy zarobili;  hovoria o hollywoodskych filmoch, hviezdach …

Nebudem sa  pokúšať predostrieť čitateľom Kinečka štúdiu o Mekasovej tvorbe, nakoľko to už urobili mnohí predomnou pri príležitosti osláv jeho deväťdesiateho životného jubilea– v neposlednom rade galéria DOX, keď vydala katalóg k výstave, ktorý obsahuje hodnotný text kurátora Jaroslava Anděla, fotofokumentáciu celej výstavy, úryvky z Mekasovej poézie aj preklad rozhovoru, ktorý s ním viedol Benn Northover. Radšej sa pokúsim evokovať vo vás nejakú predstavu a priblížiť moje dojmy z konkrétnej výstavy s názvom JONAS MEKAS, Pokračuji v cestě…Záblesky minulosti kolem…

..ale nikde ani zmienka o avandgarde, o nezávislých filmároch,

o NAŠEJ KINEMATOGRAFII. Videl som brožúrky, programy múzeí, archívov a kinoték po celom svete. Viem o akej kinematografii to hovoria.

Táto výstava mi takmer ušla a nebyť toho, že som sa rozhodla podstúpiť následky neospravedlnej pondelňajšej absencie v práci, nie len, že vy by ste ju nikdy nevideli, ale ani o nej nečítali (pokiaľ  nie ste čitateľmi českého Cinepuru). Nakoniec som sa však v duchu mekasovskej rebélie a úcty k intuícii a spontánnemu rozhodnutiu rozhodla vykašľať na prácu a do priestorov DOXu na pražských Holešovicích som vstúpila hodinu pred záverečnou. Po zakúpení lístku mi oznámili, že výstava, o ktorú mám záujem, sa nachádza v troch poschodiach veže, kam sa mám premiestniť výťahom. Nakoľko mi nikto nepovedal, či mám začať od najvrchnejšieho, alebo sa k nemu prepracovať odspodu, hneď sa ma zmocnil nepríjemný pocit, že sa vyberiem nesprávnym smerom. Lineárny pohyb umením je v nás kultúrnych pracovníkoch totiž dlhodobo zakorenený, podobne ako stres z možnej straty prehľadu.

Chcem oslavovať kinematografiu v jej drobnej podobe,

kinematografiu lyrickú, pripomínajúcu báseň, akvarel, etudu, skicu, pohľadnicu, arabesku, triolet a bagatelu, a piesne písané na 8mm film.

JONAS MEKAS, (Pokračuji v cestě…Záblesky minulosti kolem…) však žiaden nátlak na pohyb návštevníkov v priestoroch galérie nevyvíja a v troch poschodiach je inštalovaný, ako napovedá názov výstavy tak, že na vrchu je projekcia jeho najnovšieho diela a dolu po schodoch sa schádza k staršej a staršej tvorbe, alebo naopak, vystupuje sa smerom k súčasnosti. Či už sa nachádzate na najvyšom alebo najnižšom poschodí, stále sa stretávate s odkazmi na minulé alebo budúce obdobia, či už v živote média alebo tvorcu. V zmysle luhanovského “Medium is message” je práve koherencia  premien autora a média pre Mekasa príznačná. Obzvlášť jeho dielo posledného desaťročia sa vyznačuje silným remediačným nábojom, teda ústredným motívom samotného prekladu medzi médiami – analógovým a digitálnym záznamom. Pohyb v pamäti, čase na jednej strane individuálnom, na druhej prekrývajúcom sa s časom historickým, na jednej strane procesualita média a na druhej strane médium v čase, bol hlavným kurátorským zámerom výstavy, ktorej spoluautorom bol popri Jaroslavovi Andělovi sám Jonas Mekas v spolupráci s Bennom Northoverom a s pomocou Pipa Chodorova. Schopnosť čítať tento zámer ako konzistentný a naplnený ma oslobodzuje od ambícií kriticky hodnotiť výber z tvorby umelca, či absenciu niektorých neprítomných diel.

V dobe, kedy každý túži po úspechu a čo najvyšších tržbách,

chcem oslavovať tých, ktorí sa dokážu zmieriť so spoločenským

neúspechom a ísť za neviditeľnými, osobnými vecami, ktoré

neprinášajú peniaze ani obživu a ktoré nevstúpia do súčasných

dejín – či už dejín umenia, alebo akýchkoľvek iných.

Na najspodnejšom poschodí výstavy zoznamuje návštevníka výstavy s legendou amerického avatgardného filmu, zakladateľom Múzea nezávislého filmu (Antology Film Archives), kritikom, aktivistom a filmovým básnikom jeho “žiak”, vydavateľ a tiež experimentálny filmár Pip Chodorov prostredníctvom svojho dokumentárneho filmu Jonas Mekas stále točí (Jonas Mekas tourne jours, 2002). Vo filme sa striedajú úryvky z Mekasových známych denníkových filmov, nakrútených na jeho legendárny Bolex a zachytávajúcich okrem pre Mekasa dôležitého čara obyčajných momentov aj pre nás známe tváre Newyorského undergroundu, akou je napríklad Andy Warhol, ktorému  mimochodom práve Mekas pomohol etablovať sa v oblasti avantgardného filmu. Predovšetkým však ide o zoznámenie sa s Mekasovou poetikou, ktorú charakterizuje jednak  zachytávanie každodennej prchavej krásy a jednak povýšenie média pôvodne používaného pre potrebu domácich videí do kontextu filmovej avantgardy. “Vzdialenosť je” podľa francúzskej filozofky Simony Weil  “dušou krásy” a takúto krásu, v podobe obrazu okamihu, ktorý ho míňa a stráca sa v nedohľadne zachytáva v uliciach New Yorku na filmový pás aj prisťahovalec z Litvy, večný exulant  na love zábleskov pamäti zo strateného raja/zabudnutého detstva.

Veľmi spontánnym premostením galerijného priestoru a filmového média je inštalácia Séria Cahorská jar (The Spring of Cahors Series, 1998) – tlačených zväčšenín (130×90 cm) filmových pásov, ktoré v tejto podobe nadobúdajú fotografické kvality, napriek tomu, že sám autor v sprievodnom texte ich nazýva skôr “vlastnými obsesiami” než fotografiami alebo filmom.

Som za umenie, ktoré budeme robiť jeden pre druhého ako

priatelia, umenie, ktoré budeme robiť sami pre seba.

Ústrednému poschodiu Mekasovej tvorby dominuje Litva a pád SSSR (Lithuania and the Collapse of the USSR, 2008). Film vznikol tak, že v období rozpadu Sovietskeho zväzu zaznamenával autor z obrazovky televízne vysielanie a do výsledného diela postrihal časti, kde sa spomína jeho vlasť. Vo zvuku počuť zároveň rodinný ruch, dianie v obývačke pred televízorom.  Litva a pád SSSR, nakrútený na video kameru Sony, je nie len svedkom zlomu v dejinách prerozdelenia sveta, ale aj zlomu v dejinách médií. Prvý Mekasov film nakrútený na digitál a navyše reflektujúci aj TV ako médium v médiu.

Stojím uprostred informačnej diaľnice a smejem sa…

pretože na jednom malom kvietku nachádzajucom sa bohvie kde

zatrepotal krídlami motýľ a mne je jasné, že toto zatrepotanie

krídel výrazne ovplyvní beh celých dejín…

Na tomto istom poschodí sa nachádza aj inštalácia ďalších dvoch projektov. Prvých 40 (The First 40, 2006), ktoré pripravil Mekas ako svoj svet do sveta internetu a virtuálneho tvorivého prostredia a zároveň revíziu a uzatvorenie predchádzajúcej filmárskej kapitoly, je štyridsať starších diel, ktoré zdigitalizoval, prestrihal a mierne upravil pre potreby internetu.

365 dní, sú krátke “haiku” skice z každodenného života mesta a Mekasových priateľov inšpirované Petrarcovým dielom 366 sonetov milovanej Laure. Mekas nakrútil každý deň v roku 2007 jednu skicu a pridal ju na svoju webstránku spolu s fotografiou a zhrňujúcim popiskom. Prostredníctvom internetu tak umožnil záujemcom podieľať sa na jeho každodennom živote. Nedá sa pritom hovoriť o fenoméne reality show, pretože Mekas umožňuje divákovi vstup do rýdzo poetického priestoru svojho života. Galerijná verzia projektu obsahuje už zavŕšenú zbierku skíc rozdelenú do projekcie na dvanástich obrazovkách. Interaktívny vzťah s divákom je tu transformovaný na možnosť stiahnuť si príslušné video podľa zhody dátumu jeho vzniku a návštevy galérie prostredníctvom QR kódu do telefónu.

málá 8mm kamera práve jemne zapriadla niekde na Lower East Side

v New Yorku… a svet už nikdy nebude rovnaký…

Na samom vrchu veže DOXu bol inštalovaný najnovší film s názvom Nepoužité zábery zo života šťastného človeka (Out-Takes from the Life of a Happy Man, 2012) vo forme video projekcie na celú stenu miestnosti. Drobné útržky zo starých analógových filmov sú popretkávané zábermi samotného Mekasa prehliadajúceho si vlastné filmové pásy a medzititulkami napísanými na písacom stroji, ktoré väčšinou v jednej vete alebo slovnom spojení zhŕňajú obsah nasledujúceho filmového fragmentu. Nakoľko Mekas nemá ambíciu budovať vo svojich filmoch naratív, postupňe dávkovať divákovi zmysel, nemá problém vopred mu oznamovať čo uvidí. Avšak formulácie v jednotlivých medzititulkoch sú básnicky podfarbené tak, že ozrejmujú zmysel, ktorý autorovi dáva zdanlivo neštylizovaný záznam prchavých okamihov. Obrazy, ktoré ukazuje vo filme, nie sú pre neho spomienkou na minulosť. Ako obrazy sú prítomnými entitami, je možné sa ich dokonca dotýkať, ako to vidíme v záberoch, na ktorých autor strihá svoj materiál.

…skutočné dejiny kinematografie sú dejiny neviditeľné…

je to príbeh o tom, ako sa priatelia stretávali

a robili to, čo ich baví…

Okrem spomínaných inštalovaných filmov mohli pražáci raz do týždňa zhliadnuť vždy jeden z Jonasových celovečerných filmov: Denníky, poznámky a skice s odborným úvodom Andrey Slovákovej (Walden: Diaries, Notes, and Sketches, 1969), Spomienky na cestu do Litvy s odborným úvodom Hany Rezkovej (Reminiscences of a Journey to Lithuania,1972), Ako som postupoval vpred, občas som zahliadol záblesky krásy s odborným úvodom Jiřího Horníčka (As I was Moving Ahead Occasionallly I Saw Brief Glimpses of Beauty, 2000) Stratený, stratený, stratený  s odborným úvodom Miloša Vojtěchovského (Lost, lost, lost, 1976) a Príbehy bezsennej noci s odborným úvodom Martina Čiháka (Sleepless Night Stories, 2011). Ja som túto možnosť nemala, čím chcem povedať, že hodina na prehliadku výstavy zďaleka nestačila. Myslím, že primeraný času na absorbciu vystaveného by bola zhruba hodina denne počas celého týždna, plus večerné premietania. Ak ste náhodou výstavu videli a pamätáte si z nej viac ako ja, chápte toto konštatovanie zároveň ako ospravedlnenie za prípadné faktické omyly v rozmiestnení jednotlivých inštalácií alebo nebodaj za opomenutie niektorej z nich.

pre nás je kinematografia začiatok

s každým novým zabzučaním projektoru,

s každým novým zahučaním našich kamier

nám srdce poskočí v hrudi,

moji priatelia!

Jonas