Iracko-nórsky režisér Zaradasht Ahmed je autorom časozbernej snímky o politickom vývoji v Iraku po tom, ako ho v roku 2011 prestala okupovať americká armáda až po zrod brutálneho Islamského štátu. V podstatnej miere ju však nakrútil pomocný lekár Nori Sharif, ktorý dostal od Ahmeda kameru a školenie, ako nakrúcať. Snímka Niet sa kam ukryť (2016) je strihovou kompiláciou z množstva hodín materiálu z vojnou zdevastovaného Iraku. Hlavnou cenou ho pred dvomi rokmi ocenil prestížny festival dokumentárnych filmov IDFA. Niet sa kam ukryť prináša do slovenskej alternatívnej distribúcie projekt KineDok.

MS: Aký je váš vzťah k Iraku? 

ZA: Narodil som sa v Iraku. Moja rodina tam dodnes žije. Som Kurd, čo je druhá minorita v Iraku situovaná na severe. Môj vzťah k Iraku je vzťahom k domovine plnej spomienok z detstva. Moje sestry, bratia a ich deti žijú v Sulajmáníjy. 

MS: Existuje nejaký úzus, ako by mal vyzerať posthusajnovský Irak? 

ZA: Na túto otázku odpovedám pravidelne všade vo svete. Úprimne povedané, neviem na ňu odpovedať jednoznačne. Saddám Husajn bol brutálny diktátor, ktorý nerešpektoval ľudské práva a priviedol Irak do vojny a krízy. Po vysporiadaní sa s 11. septembrom a s napadnutím Afganistanu a neskôr v roku 2003 Iraku sa situácia zmenila. Po Husajnovom zvrhnutí sme boli všetci optimistickí. Sedel som vo svojom byte v Stavangeri, cítil som a myslel nostalgicky, fantazijne som sa zamýšľal nad Irakom z historickej perspektívy dobre vyvinutého štátu a čakal som podobnú budúcnosť. Pätnásť rokov po americkej invázii sme svedkami absolútnej deštrukcie Iraku a zrodu jednej z najbrutálnejších organizácii v dejinách ľudstva – Islamský štát. Dnešný Irak je krajinou na spodku desiatky najhorších krajín na svete. Týka sa to ľudských práv, chudoby, zdravotnej starolivosti, vzdelávania, smrti detí a chorých. Nijakým smerom sa nevyvíja dobre. Neviem, ako dlho potrvá, kým sa Irak pozviecha. Moje pocity ohľadne Iraku sú ambivalentné. Prečo by nemohol v budúcnosti vyzerať ako Škandinávia či ekonomicky ako Dubaj? 

MS: V akej ekonomickej kondícii je Irak dnes? 

ZA: Je to veľmi skorumpovaná krajina. Patrí k najskorumpovanejším krajinám na svete. Všetko bohatstvo ide do rúk politikov a náboženských lídrov. V zničených mestách je nedostatok služieb, veľmi zlá infraštruktúra, znečistená voda a životné prostredie. 

MS: Čo si myslíte o istým spôsobom naivnom období nezávislosti, ktoré prišlo po opustení Iraku americkými vojskami a situácia začala byť horšia? 

ZA: Predovšetkým si myslím, že americké vojská opustili Irak priskoro. Nevybudovali dobrú spojenú armádu, políciu a politický parlament. Model, s ktorým prišli, priniesol klany a opozíciu, ktorá už bola skorumpovaná. Nepopulárna protihusajnovská opozícia situovaná vo Veľkej Británii, Amerike či v Iráne sa na pozvanie Američanov do Iraku vrátila. Zrušili armádu a mnoho dôležitých inštitúcií. Otvorili dvere istej podobe deštrukcie a v roku 2011, kde sa môj film začína, jednoducho odišli. Nerozmýšľali pritom nad irackými civilistami. Obama používal otázku Iraku na svoju predvolebnú kampaň a sľuboval odchod amerických vojsk z jeho územia. Vytvoril tak vákuum moci. Odovzdal Irak do rúk veľmi slabej a skorumpovanej vlády a veľmi krehkej armády. Irak ostal zásadne rozdelený – etnicky aj nábožensky. Toto sa potom špirálovito valilo naprieč krajinou a vyvrcholilo ISIS, ktorý postúpil do veľkej časti Iraku. O desať rokov možno uvidíme Irak ako veľmi silnú krajinu. Raz to príde, ale neviem, ako dlho to potrvá.

MS: Je možné, aby sa Irak ekonomicky, ale povedzme aj ideologicky stal úspešnou krajinou svojpomocne? 

ZA: Je to možné. Ľudia nechcú krajinu, ktorá zlyhala. Ľudia chcú mať pocit bezpečia, dobrý vzdelávací systém, dobré jedlo… Irak bol v 70. a 80. rokoch veľmi vyvinutý s vysokým životným štandardom. Mal napríklad jeden z najlepších zdravotných sektorov na svete. Môže sa to preto stať znovu. Irak je krajina, ktorá bola viac ako tridsať rokov pod vládou diktátora. A medzinárodná komunita si musí najmä uvedomiť svoju zodpovednosť a nešíriť ideu vojny.

MS: Noam Chomsky tvrdí, že najjednoduchšie ako zastaviť terorizmus, je prestať na ňom participovať. 

ZA: Pre Američanov i Európanov je ťažké to pochopiť. Ako vyzerajú témy, ktoré sa diskutujú ohľadne utečencov? Hovoria tomu kríza, démonizujú ich. To je ale humanitárna kríza Európy, nie utečenecká. 

MS: Ako sa zrodila myšlienka dať kameru do rúk protagonistu a spraviť z neho dokumentaristu? 

ZA: V roku 2010 som bol v Iraku a chcel som nakrúcať film o samotnej okupácii. Bol tam jeden nórsky doktor, ktorý mi dal prístup k zdravotnej sieti a to bol jeden zo spôsobov, akým som mohol byť v styku s každodenným životom. Nakrúcať rozhovory je v Iraku takmer nemožné. Ľudia tu žijú v strachu a nebezpečí. Vtedy bola situáciá iná, dnes je občiansky žurnalizmus veľmi potrebný. Trvalo nejaký čas, kým som našiel Noriho Sharifa a naučil ho, ako má nakrúcať. Neskôr sa stal protagonistom aj dokumentaristom, ktorý sa postupom času sám ocitol uprostred pekla rozpútaného ISIS. 

MS: Ako sa dnes má Nori a jeho rodina? 

ZA: Nori je stále v IDP kempe (miesto pre vnútorne vysídlené osoby, pozn. red.). Stará sa o svoju rodinu a pracuje v tamojšej klinike. Jeho deti išli do školy a darí sa im. Myslím, že im pribudlo ďalšie dieťa. Ich domov je úplne zdemolovaný, ale ich život ide ďalej. Sú si vedomí hrozby, žijú v napätí, ale nachádzajú sa v lepších podmienkach, ako množstvo iných obyvateľov dnešného Iraku.