Impresionistický obraz Dolanových expresií
Lena Bohunicki 4/11/2019

Matthias a Maxime (Matthias & Maxime, r. Xavier Dolan,
Kanada, 2019, 119 min)

Trinásty ročník Filmového festivalu inakosti otváral najnovší film talentovaného kanadského režiséra, scenáristu, herca, kostýmového dizajnéra a dabléra Xaviera Dolana Matthias a Maxime.

Dolan pokračuje v štýle Queer Cinema príbehom dvoch celoživotných kamarátov, ktorých mená prezrádza názov filmu. Ich vzťah sa začína meniť, keď sa ako protagonisti krátkometrážnej študentskej snímky pobozkajú. Táto udalosť funguje ako impulz celého príbehu. Dolan ani tentoraz neupúšťa od svojich autorských ambícií, je znova režisérom, scenáristom aj hlavným aktérom (Maxime). Z jeho doterajších ôsmich celovečerných hraných titulov ide o štvrtý, v ktorom sa situoval do role hlavného protagonistu, no prvýkrát (spočiatku) vystupuje ako heterosexuálny muž.

Matthias a Maxime už nie je „iba“ príbehom o „coming-out“. Napriek tomu, že o tradičných režisérových témach ako živote LGBTQ+ ľudí a zložitom vzťahu s matkou naďalej vypovedá, obsahuje viacero naratívnych vrstiev, ktoré lemujú príbeh počiatku lásky medzi dvomi dospelými mužmi. Niekedy až preexponovane výtvarne a esteticky pôsobiace prostredie z jeho prvotín, ako napr. detské izby a hudobné kluby, vystriedali bežné príbytky strednej vrstvy, v ktorých Dolan spolu so svojimi rovesníkmi, tridsiatnikmi, prežíva každodennosť obyčajných ľudí bez zbytočného glorifikovania a idealizovania situácií či charakterov. No i tak sa musím pýtať: Prečo takmer všetky postavy heterosexuálnych mužov pôsobia ako výber z Grindru?

V kontexte celej Dolanovej tvorby sledujeme značný autorský posun. Upúšťa od mladíckeho experimentovania, ktoré síce bolo divácky atraktívne, no pôsobilo aj ako (celkom prirodzené) hľadanie originálneho autorského štýlu. Svoje tzv. avantgardné postupy naďalej využíva, no iba vtedy, keď sú naozaj efektívne a funkčné. Scény, kde Matthias (Gabriel D’Almeida Freitas) pláva v jazere, zmätený svojimi novými pocitmi, demonštrujú esenciu dolanovského rukopisu, ktorý charakterizuje snaha vyjadriť emócie obrazom a hudbou a vizualizovať ich bez použitia zbytočne opisných a exaktných slov. Autor využíva živelnosť a otvorenosť vody, zobrazuje abstraktne pôsobiace, impresionisticky ladené zábery rozbúrenej hladiny, ktoré dynamicky spája s dlhým energickým plávaním Matthiasa. Dá sa povedať, že Dolan sa podobne ako autorka spomínaného študentského filmu snaží syntetizovať impresiu a expresiu.[1]

V Dolanovej staršej pro-diváckej snímke Mami! (Mommy, 2014) mal hlavný protagonista „moc“ meniť formát záberov, v Matthias a Maxime sa daný vizuálny experiment opakuje, avšak diskrétnejšie, prostredníctvom premyslenej vnútrozáberovej montáže, bez potreby postprodukčného zásahu. Tento autorský prístup, pri ktorom režisér spolupracuje s kameramanom, nie strihačom, považujú niektorí tvorcovia a teoretici za intelektuálnejší a väčšmi pôsobiaci na vedomie diváka. Ten je zároveň nútený do väčšej mentálnej aktivity a kritického vytvárania vlastných naratívnych štruktúr, čím sa podstatne rozširuje interpretačné pole diela.

Dej filmu je rozdelený na tri kapitoly: dvanásť dní, jeden týždeň a deň pred Maximovým odjazdom do Austrálie. Rovnako aj vnútorné prežívanie oboch hlavných protagonistov prechádza tromi zásadnými fázami. Spočiatku o svojej inklinácii k rovnakému pohlaviu netušia (alebo sa tak prinajmenšom tvária), neskôr sa tejto príťažlivosti bránia a nakoniec sa jej katarzne poddajú. Problematika vyrovnávania sa s vlastnou sexuálnou orientáciou je vo filme metaforicky vyjadrená aj ďalším vizuálnym prvkom. Maxime má na tvári červenú pigmentovú škvrnu, ktorá v istej chvíli pred zrkadlom v bare opakovane mizne a znova sa objavuje. Tento symbolický detail nesignalizuje len spoločenskú stigmu LGBTQ+ ľudí, ale aj ich osobný boj s identitou. Inokedy vidíme ako sa Matthias rozhodne poddať pocitom iba prostredníctvom nemej hereckej akcie a atmosférickej dynamiky lístia, ktoré okolo neho poletuje. Lístie tu opäť nahrádza jazyk a funguje ako prvok magického realizmu, ktorý scénu „dohovorí“. Daný autorský prístup asociuje okrem sekvencie z iného Dolanovho filmu Laurence Anyways (2012) aj slávnu záverečnú časť Antonioniho titulu Zabriskie Point (1970), ktoré predstavovali podobne transcendentálne okamihy. Zrýchlený pohyb a stlmenie dialógov pri nočných skupinových opijášoch zasa účinne vizualizuje rozmazávanie pamäte a strácanie sa konkrétností.

Autor svojimi originálnymi vyjadrovacími postupmi poskytuje divákom komplexnejšiu výpoveď o vnútornom prežívaní protagonistov, ako keby nám cez napísané repliky o sebe referovali samotné postavy. Matthias a Maxime je značne vyzretý počin, ktorý vyznieva rovnako ako moja predstava o Dolanovi: Tridsiatnik s pubertálnym šteklením v bruchu.


[1] Umelecké štýly impresionizmu a expresionizmu sú v titule priamo spomínané, ich spojenie je však vnímané ako póza, ako niečo protichodné či nezlučiteľné.