Duša je opäť film konsenzuálnej zhody, podobne ako väčšina z dvadsiatich troch dosiaľ nakrútených celovečerných pixaroviek vzbudzuje nadšenie u divákov aj kritiky, pričom obe strany sa viac-menej zhodujú na tom, že to už vlastne ani nie je príliš film pre deti, ale skôr pre dospelých. A že podobne ako ideovo spriaznený film V hlave ide príliš hlboko na to, aby sa dal odbiť niekoľkými vzletnými frázami, pričom Pixaru, respektíve celému tomu gigantickému tímu reprezentovanému Petom Docterom, spolurežisérom Kempom Powersom a spoluscenáristom Mikom Jonesom sa znovu podarilo vytvoriť výnimočný animovaný film, ba priamo – vôbec sa toho slovného spojenia nebojme – umelecké dielo.

S tým všetkým sa dá bez dramatických výhrad súhlasiť. Duša je nádherné kusisko poctivej fortieľnej roboty, ktorej je vysoké umenie integrálnou súčasťou. Príbeh stredoškolského učiteľa hudby, ktorý si myslí, že vie, čo je zmyslom jeho života, a duše, ktorá sa odmieta narodiť, lebo o zmysle pochybuje, sa odohráva v dvoch ontologických rozmeroch súcna, vo fyzickom svete a v svete kvantového bezčasia. To jedno je nádherný štylizovaný New York, to druhé sú široké pláne metafyzična obývané dušami a dvojrozmernými bytosťami, ktoré akoby ušli z Picassových obrazov, a je tam rozkošná posadnutá mačka a nádherní ezoterický čudáci, ktorí sú doma v oboch vrstvách reality, a všetko funguje. Hudba, celkom legitímne ocenená Oscarom, free jazz, ktorý akoby naozaj mal moc oslobodiť človeka od útrap, animácia prívetivo pohodlná, avšak keď sa na ňu divák sústredí a vie, čo si má všímať, animácia takmer revolučná – čo je napríklad vidieť pri animovaní rúk so všetkými piatimi prstami, ktoré hrajú na klavíri, to, ako je animovaná voda a ako sú animované rôzne povrchy, úžasné, dychberúce spojenie ľudského potenciálu a technológie. Duša naozaj je, respektíve javí sa byť objektívne dobrým filmom.

A slovenský dabing to celé pointuje, a zrazu akoby sme tu mali film, ktorému nie je čo vytknúť. A nie je, Duša ma nadchla. Zároveň si však myslím, že Duša je na úrovni ideí až príliš ambiciózny film, film príliš zaujímavý, nie dobrý, ale zaujímavý na to, aby si nezaslúžil aj poriadnu analytický kritiku. Nie v jadre hlúpe vyjadrenia internetových trolov, ktorí sa potrebujú vymaniť, vyslobodiť zo všeobecného nadšenia, ale pohľad, ktorý by dokázal na úrovni argumentov narušiť ten jednoliaty obraz.

Duša totiž môže byť čítaná aj ako výraz až cynickej jednoduchosti, taký ten modelovo šťastný film, čo sa snaží svojich divákov udržať v presvedčení, že život naozaj má zmysel, že sme tu z nejakého dôvodu a každý z nás, ak naozaj bude hľadať svoje šťastie, môže ho nájsť. Film, ktorý niežeby distribuoval nejaké poznanie, ale naopak, poznanie popiera a namiesto neho distribuuje ideológiu. Len neviem akú, ako programový optimista som Dušu zožral komplet aj s titulkami, páčila sa mi a nadchla ma, a tak sa mi ťažko predstiera, že ma rozčúlila, neviem sa celkom presvedčivo štylizovať do podoby kritika, ale o to viac by ma ten seriózny kritický pohľad zaujímal.

Racionálne totiž, samozrejme, viem, že Duša jednoducho nemôže byť taký dobrý film, ako sa aj mne samému javí.

Narodili sme sa bez vlastného pričinenia a všetci do jedného skôr či neskôr zomrieme. Čas medzi tým trávime hľadaním zmyslu alebo len jednoducho prežívame, Duša je film o tom, že takto je to vlastne fajn a tomu jednoducho nedokážem uveriť, hoci idea sama sa mi náramne páči.