GoDo
Eva Križková 23/6/2018

Subjektívna reportáž z režijného workshopu Bélu Tarra

(Krátky film Boj si môžete pozrieť nižšie pod textom s heslom: LisboaViva.)

V marci som sa zúčastnila režijného workshopu so svetoznámym režisérom Satanského tanga, Prekliatia, či Turínskeho koňa. Béla Tarr po svojom nietzscheovskom opuse prehlásil, že ním zavŕšil svoje dielo a ďalší film už nenakrúti. Neznamenalo to však odchod na dôchodok. Odvtedy sa intenzívne venuje „pedagogickej“ činnosti. Prednedávnom opustil Film Factory, kurz, ktorý založil na Sarajevskej filmovej akadémii. Tvrdí, že sa vzájomne nedokázali akceptovať so školským byrokratickým systémom a on to chápe. Momentálne latentne plánuje naštartovať filmárske workshopy v Amsterdame v spolupráci s EYE múzeom. Nám sa pošťastilo vystihnúť fázu medzitým, kedy si našiel čas na dvojtýždňové pôsobenie v Lisabone, zorganizované agentúrou Fest Film Lab. Prečo tie úvodzovky na „pedagogickosti“ tejto činnosti? Pretože Tarr neučí a nechce učiť. A to je hádam aj esenciou a princípom tohto textu, ako aj výsledkov absolvovaného workshopu, z ktorého niektorí účastníci odchádzali viac či menej sklamaní, kým iní nadmieru spokojní.

Už je to mesiac, čo som sa vrátila z Lisabonu a dlžím mnohým pýtajúcim sa odpoveď na to, ako to celé vlastne prebiehalo. Problém je v tom, že odpoveď vôbec nie je ľahká a nedá sa poskytnúť počas cigarety či poháriku šampanského na recepcii. Keby to bolo možné, nemuseli by sme v Lisabone tráviť dva týždne a ja by som sa už nemusela živiť ničím iným, len päťminútovými rozhovormi pred kinom. Môžem sa však pokúsiť o dve veci. Jedna je vypichnúť v bodoch útržky konkrétnejších ponaučení a druhá zrekapitulovať môj vlastný pracovný proces, ktorý bol pre každého zo 14 účastníkov špecifický a individuálny.

  1. Fragmenty Tarra (rozšírená verzia textu Fragmenty Tarra 1.)
  • Béla Tarr nikdy nepíše scenáre. Sú podľa neho zbytočné a aj tak ich nikto nečíta. Vytvorí iba scénosled, ktorý si rozloží na stôl v podobe útržkov papiera. Zvyšok sa improvizuje počas nakrúcania.
  • Všetky Tarrove filmy sa ozvučujú postsynchrónne. Jedným z dôvodov je, že v nich hrajú herci rôznych národností a hrajú vo svojich jazykoch. Druhým je to, že na pľaci hrá hudba (podľa ktorej sa všetko hýbe), hučia stroje a Tarr vykrikuje pokyny. Riadi dianie pred kamerou ako dirigent orchester.
  • Kompozícia záberov je ako varenie. Nedá sa vopred nikoho naučiť, ako presne má variť. Záleží od momentálnych ingrediencií a jedinečnej chute každého kuchára.
  • Viete ako donútite 700 ľudí pochodovať o štvrtej nadránom a v zime? Zahráte im na bubnoch.
  • Tarrovi herci nehrajú, ale iba sú. Vyberá ich v súlade s fiktívnymi postavami, respektíve postavy prispôsobí hercom na telo. Nezáleží veľmi ani na tom, čo hovoria, dôležitý je výraz tváre.
  • Najdôležitejšie je vedieť, čo chcete povedať a povedať to tak, aby vám ľudia rozumeli. Na umení nezáleží. Tarr “neznáša umelcov” a sám sa za umelca nepokladá.
  • Režijná práca nie je umenie ale ťažká práca. Režisér je robotník.
  • Všetky Tarrove filmy začínajú predohrou. Úvodná scéna v malom obsahuje koncept celého filmu. Ak vás nechytí úvodná scéna, nemusíte film ďalej pozerať.
  • Film je správou v čase a priestore. Každá informácia musí byť starostlivo umiestnená v týchto dvoch súradniciach.
  • Dlhé zábery a ešte dlhšie zábery. Nový záber prichádza s novou informáciou ale trvanie záberu umožňuje „cítiť“ postavu.
  • Neexistujú výhovorky, prečo sa nedá alebo ešte nedá nakrútiť tvoj film. Dnes sa dá film nakrútiť na iPhone a to je podľa Tarra zároveň najlepší spôsob ako to robiť. Umožňuje to totiž obísť „systém“. Tvoriť treba mimo systému, ináč ho nie je možné efektívne kritizovať.
  • Fotiť aj točiť na mobil treba horizontálne. Vertikálny záber je najväčší hriech. (S výnimkou milostného skypového hovoru.)
  1. Boj

Pre workshop Bélu Tarra bolo príznačné, že sme nikdy vopred nevedeli, čo nás čaká. Viacerých účastníkov to nadmieru rozčuľovalo a dodnes sa (aj oficiálne) sťažujú na nedostatočnú organizáciu. Ja som však presvedčená, že išlo o zámer. Pre mňa osobne to samé bolo najväčšou školou. Vypestovať si rýchle a efektívne reakcie na neočakávané situácie cibrí intelekt a postreh, ktorý je pre filmára kľúčový.

Na začiatku sme si všetci mysleli, že budeme nakrúcať spoločný film, že každý prispeje svojou troškou do mlyna, podľa toho, v čom je dobrý a skúsený a naopak, v skupine sa podučí trochu niečoho nového a doteraz neznámeho. Prvé dva dni sme sa zoznamovali, predstavovali a absolvovali premietanie Werkmeisterových harmónií, po ktorom nasledovala krátka masterclass (jej hlavné body sú obsiahnuté v prvej podkapitole tohto textu.). Až potom prišiel rad na individuálne stretnutia s naším hlavným lektorom ( s „naším guru“, ako ho nazýval švédsky účastník Magnus) a padla prekvapivá znepokojujúca otázka: „Čo máš v pláne nakrútiť na tomto workshope?“

Musím sa priznať, že som mala oproti ostatným účastníkom nesmiernu výhodu a to znalosť mesta Lisabonu, niektorých jeho obyvateľov a portugalského jazyka. Takmer okamžite som sa intuitívne rozhodla nakrúcať o tom, čo poznám najlepšie – moju kamarátku Andreiu, ktorú poznám zhruba 13 rokov a bývam u nej takmer zakaždým, keď sa ocitnem v Lisabone. Mala som deň na to, aby som si pripravila námet. Nie písaný. Zadanie bolo priniesť fotografie alebo videá plánovanej lokácie, protagonistov a stručne vysvetliť o čo pôjde. Zdanlivo jednoduché. Teda naozaj jednoduché. Akurát, že človek má sklon veci si komplikovať.

Na prvé stretnutie som si priniesla jemne prekomplikovanú (obzvlášť vzhľadom na to, že nie som skúsená filmárka) historku o dvoch ženách. Jedna mala byť Portugalka Andreia, ktorá pozoruje ulice svojej periférnej štvrte ďalekohľadom z okna svojho bytu na šiestom poschodí a druhá Američanka, ktorú Andreia pozoruje z okna, ako ju po hádke o peniaze vyhodí taxikár z auta v miestnom prístave, odkiaľ postupne stúpa na kopec smerom k Andrei a po ceste zažíva čoraz zničujúcejšie lokálne zážitky. Samozrejme, to všetko postupne odhaľované a nachádzané v procese komplikovanej jazdy kamery. Po predstavení tohto plánu, nasledoval nasledujúci krátky dialóg s Tarrom:

Béla Tarr: Čo tým chceš povedať?

Eva K: Niečo o vzťahu Portugalcov k turistom. Vyjadriť špecifický typ predátorstva a agresie, ktorý cítim v Portugalsku. Ukázať tú menej malebnú stránku zážitkov, ktoré čakajú na turistu v Portugalsku.

Béla Tarr: Ten ďalekohľad v tom byte naozaj je?

Eva K: Áno.

Béla Tarr: Prečo je Andreia nahá?

Eva K: Pretože práve vyšla zo sprchy.

Béla Tarr: V tomto počasí a zime by si nič neobliekla a zostala by nahá pozerať do ďalekohľadu?

Eva K: Pre ňu je to normálne.

Béla Tarr: Prečo ju vidíme stále od chrbta? Tvár je najdôležitejšia. Nemôžeš neukázať počas celého filmu protagonistovu tvár…

Eva K: OK.

Béla Tarr: Po tom, čo budem sledovať tie otrasné zážitky amerického dievčaťa, zabudnem na Andreiu. A ty ma chceš na záver vrátiť k nej. Nebudem vedieť naraz cítiť s oboma…

/Pomerne dlhé ticho, z očí do očí. Cca 3 minúty./

Eva K: Mám to zjednodušiť?

Béla Tarr: Áno.

/Ďalšie rovnako dlhé ticho./

Eva K: Mám sa sústrediť iba na Andreiu?

Béla Tarr: Určite.

/Kratšie ticho./

Eva K: To je všetko?

Béla Tarr: Áno. Čo ešte by si chcela?

Eva K: Ok. Tak ja porozmýšľam.

Béla Tarr: Čau.

Eva K: Čau.

Toto bola asi jediná, ale zato kľúčová lekcia, ktorú mi dal Béla Tarr. Ostatné mal na svedomí skôr Lisabon sám. Po tomto stretnutí totiž nastala nejaká drobná, ale podstatná zmena v mojom premýšľaní a čokoľvek ďalšie by som sa chcela tútora opýtať, vopred som poznala jeho odpoveď. Do hodiny som mala pripravený nový koncept a bolo vidieť, že tento sa Bélovi páči. Nepovedal totiž viac než: „Go and do it.“ Táto veta sa stala mantrou celého workshopu. Doteraz ju pri vzájomnej mailovej komunikácii používame s ostatnými spoluúčastníkmi ako pozdrav.

Môj nový koncept bol nasledovný: Keďže som vedela, že Andreia chodí na kung-fu a že sa prednedávnom rozišla po šesťročnom vzťahu a veľkých hádkach, rozhodla som sa prepojiť tieto dve veci. Andreia má rada kung-fu, pretože v ňom uplatňuje agresívnu stránku svojej povahy – to špecifické portugalské predátorstvo, o ktorom som chcela hovoriť. Poprosila som ju, aby sa dohodla s niektorým z priateľov, ktorý chodí na kung-fu s ňou, aby som ich mohla nakrúcať pri spoločnom zápase. V prestávkach zápasu som s nimi nahrala rozhovory: ešte zadýchaných som sa ich pýtala na ich partnerské vzťahy.

V priebehu nasledujúceho týždňa som nosila Tarrovi ukazovať obrázky lokácií a krátke videá s mojimi protagonistami. Celé to nebolo až také jednoduché, ako sa to teraz s odstupom javí. Napriek tomu, že som od začiatku chcela nakrúcať na autentickej lokácii, v telocvični kam Andreia naozaj chodí na kung-fu, najskôr to vyzeralo, že na to nebudem mať povolenie. Preto som pochodila pol Lisabonu a fotila rôzne alternatívne možnosti: galérie, súkromné byty atď. Takisto rozhovor s Joãom, mužským protagonistom, nebolo také ľahké získať, keďže nebol stále v Lisabone a ten prvý pokus, ktorý som na ukážku Tarrovi nakrútila, som promptne omylom zmazala. Nakoniec však všetko viac menej dobre dopadlo a vďaka ústretovosti inštruktora Guillerma sme mohli nakrúcať priamo na hodine kung-fu, avšak na celé nakrúcanie sme mali len pol hodinu. Ďalšie, pre tento workshop príznačné prekvapenie prišlo, keď som zistila, že neexistuje žiaden profi strihač, ktorý by bol k dispozícii, aby so mnou film zostrihal. To už som bola kompletne nastavená na „go do“ systém a bez dlhších úvah a po krátkom telefonáte s kamarátom, strihačom Rišom Chomom, som si stiahla do počítača program Avid – verziu „first“ pre začiatočníkov s presvedčením, že sa s tým naučím tak v priebehu hodiny narábať a za pár ďalších hodín film sama v obývačke u Andrei zostrihám. (Na druhý deň sa malo konať verejné premietanie výsledkov workshopu.) Precenila som sa. Po asi dvoch hodinách márnych pokusov som to s Avidom vzdala. Slzy na krajíčku a postupnú prípravu na rezignáciu nakoniec vystriedal nápad použiť nejaký úplne banálny program pre amatérov. A bolo to dobré rozhodnutie. Film bol za pár hodín zostrihaný. Podobným spôsobom som vyriešila aj problém s nenasynchronizovaným zvukom. V amatérskom strihačskom programe som klikla na náhodný efekt, ktorý vytvoril presne potrebnú atmosféru. Odrazu som v tom filme uvidela veci, ktoré som vôbec nevymyslela ja. A to bolo úplne to najlepšie. Béla Tarr ma donútil otvoriť oči a vpustiť dnu samotnú realitu. Nakoniec je ten film okrem iného aj o samote. Zvláštna náhoda, pretože niekde na začiatku workshopu sa spomínalo, že témou je „lost in Lisbon a „loneliness“, ale nikto to ďalej vedome neriešil. Ja som ho však nazvala „Boj“. Tento názov pomenúva úplne prvý plán filmu, ale tiež môj vzťah k nemu a k samej sebe, to čím som si prešla, než sa zrodil. Keď som ho priniesla na USB-kľúči ukázať Bélovi Tarrovi, nechcela som ho už viac vidieť. Neznášala som hlasy svojich protagonistov, vety a pohyby, ktoré som videla stovky krát. Tarr na to povedal: „Good job“. A potom ešte, že nenávidieť svoj film je dobré znamenie, že v ňom čosi je.

Keď som tento krátky film ukázala Eduardovi Grečnerovi, zhodnotil, že som „nasiakla naplno Bélom Tarrom“. A o také niečo tam presne išlo. Nedá sa povedať, že som sa niečo naučila, skôr, že som to zažila a nasiakla. Možno aj s pomocou nikdy nekončiaceho dažďa, ktorý nás tam neúnavne dva týždne kropil. Nasiakla som fascináciou poznávať svet a ľudí (to v prvom rade), ale tiež používať na to nástroje a metodológiu filmu. Teraz už len ísť a robiť to.

Film Boj si môžete pozrieť s heslom: LisboaViva

 

Účasť na workshope podporil