Ponuka písať pre Kinečko ma prekvapila. Úprimne a radostne, preto som prakticky okamžite súhlasil. Okamžite, čo znamená bez rozmyslu a asi dobre, lebo ak by som premýšľal, asi by z toho nič nebolo. Vec sa má totiž tak, že už sa mi jednoducho nechce pri písaní o filmoch odosobňovať, predstierať akúsi estetickú dištanciu, nechce sa mi teoretizovať a dookola opakovať vždy inými slovami to isté a čo je azda najhoršie, nechce sa mi o filmy deliť.

O tie dobré nie a ani o tie zlé, zvlášť ak som si vlastne už vôbec nie istý, či nejaké zlé filmy poznám. Ako zlé? Ontologicky? Akože reprezentujú metafyzické zlo? Zlé z hľadiska svojho znakového systému, teda zle urobené? Zlé morálne? Esteticky zlé? Čo presne by to malo znamenať? Zlé na vnímanie? Zlé, že sú výrazom zlého vkusu? Existuje vôbec zlý vkus a ak áno, vieme definovať jeho kritéria? Na základe akého axiologického rámca? Má ten rámec axiomatickú povahu apriori, alebo sú kritériá odvodené z nejakého morálneho kódexu? Ktorého? A vôbec, prečo sa mi spája rozprávanie a písanie o filme s akýmsi jeho hodnotením? Čo toto je za obrovský nezmysel? A prečo vždy keď náhodou poviem, že sa mi nejaký film páči a iný nie, vzápätí – keď mi dôjde, čo presne som povedal – najradšej by som sa prefackal?

Neviem, samozrejme, nekonečne rád sa na filmy dívam, zas a znova, nekonečne rád sa o nich rozprávam a nekonečne rád o nich píšem, lenže nie kvôli tým druhým, ale kvôli sebe. Kvôli tomu neviem a kvôli filmom, ktoré mi pomáhajú nie síce priamo vedieť, ale myslieť si a ilustrovať ono myslené nejakou sumou argumentov. Dívanie sa na filmy a vypovedanie o nich ako forma poznania? Asi áno, ak môžeme film skutočne považovať za umelecký druh, metodológiu by nám mohla poskytnúť Cassirerova filozofia symbolických foriem.

Mohla?

Iste, ale neposkytne, lebo mojou dnešnou ambíciou nie je primárne vypovedať o tom, ako film ako jedno z umení reprezentuje jednu zo symbolických foriem skrz ktoré artikulujeme poznanie o svete, ale mojou ambíciou je zostaviť akosi relevantný filmový prehľad vlaňajšieho roka. Tak, a relevantný nech znamená overiteľný empíriou!

Vlani som si kúpil týchto osem filmov na blu-ray.

Buchty a klobásy, Doctor Strange, Prvý kontakt, Zodiac, Kráľ Artuš: Legenda o meči, Spider-Man: Návrat domov, Baby Driver a Valerian a mesto tisícich planét, zapísané chronologicky, tak ako vychádzali.

Prečo na blu-ray? Lebo filmy potrebujem vlastniť nielen ako mentálne objekty, ale aj ako objekty materiálne a blu-ray je lepšie ako dvd a drahšie a preto filmy, ktoré si kupujem na blu-ray vyberám podstatne precíznejšie ako tie druhé. Toľko k estetickým dôvodom, pragmatický dôvod je vlastne iba jeden. Bonusové materiály. Na blu-ray ich býva podstatne viac ako na dvd a platí to minimálne od roku 2009, od vydania prvého Abramsovho Star Treku. A prečo ma zaujímajú bonusové materiály k filmom?

Ale no tak.

Späť k prehľadu.

Osem exkluzívnych filmov, osem z tých plus mínus veľa filmov, čo vidím ročne, osem, ktoré potrebujem fyzicky vlastniť na nosiči reprezentatívnejšom ako proletárske dvd, lebo vzťah, ktorý som si k nim vytvoril je intenzívnejší ako zvyčajne a plánujem ho pestovať. Filmy, ktoré si budem môcť kedykoľvek pozrieť znova, pokojne kulisoidne, napríklad pri žehlení, ale určite osem, ktoré budem hýčkať premýšľaním o nich, osem, čo si ich pozriem s komentárom tvorcov, uvidím vystrihnuté a nepodarené zábery a tak ďalej.

Najprv vybavme Doctora Strangea a Spider-Mana, jediné dva filmy, o ktorých by som zapochyboval. Teda nie priamo ja, ale ten filmový zombie snob, čo vo mne prežíva napriek tomu, že som ho dávno zahubil a čo v tomto prípade nemá žiadne hlasovacie právo. Marvelovky totiž zbieram ako niekto známky, servítky či modely ropných plošín, nezaujíma ma kvalita, ale skutočnosť, že daná vec jestvuje. Preto si nakoniec kúpim aj tých zúfalo slabých Strážcov Galaxie 2, i Black Panthera až vyjde, a ďalšieho Ant-Mana a ďalších Avengers a tak ďalej, kým sa to bude nakrúcať. Nejde však o celkom iracionálnu záležitosť, tá séria ma fascinuje ako kus budúcej filmovej histórie. Metafikcia tvorená autonómnymi príbehmi zdieľaného fikčného sveta. Zároveň sú to filmy, čo mám vyslovene rád, hoci niektoré sa mi nepáčia a považujem ich za slabé. Ale srdcu nerozkážem, tak to uzavrime s tým, že do polemiky o kvalite týchto filmov by som sa s nikým nepúšťal, lebo je mi to vlastne celkom jedno. Bonusy uspokojivé, aj keď už to samozrejme nie je to, čo to bývalo medzi rokmi 2011 až 2014, keď boli súčasťou Marveloviek vydaných na blu-ray krátke filmy Marvel One-Shots.

Toľko k Marvelu, čo tam máme ďalej?

Zodiac, film Davida Finchera z roku 2007 vyšiel po prvý krát na blu-ray až vlani, ak by vyšiel skôr, kúpil by som si ho skôr, ak neskôr, tak neskôr, vlastniť ho potrebujem, lebo je až tak sterilne filmársky dokonalý. Pociťujem slasť, keď sa naň dívam, rozkoš, nie v erotickom slova zmysle, ale v existenciálnom. Apolónsky film, ktorý sa mi javí objektívne krásnym, keď o ňom premýšľam skrz výpravu. Ha, krásny nie je dobré slovo, hovorím o autentickosti, o zdaní pravdivého. Zodiac akoby predznamenával štylistickú manieru vlastnú Quality TV, fakt veľa energie a prostriedkov investovaných do subtílnej precíznosti výpravy, ktorá neohuruje lacnou efektnosťou, ale z hľadiska dramaturgie snímky je mimoriadne efektívna. Bonusov je požehnane, režisérsky zostrih je o päť minút dlhší, ako verzia, ktorú sme videli v kinách a vyšla na dvd. Sviatok.

Zodiaca však, podobne ako Doctora Strangea a Spider-Mana, nemôžeme považovať za reprezentatívny film minulého roku, aj keď tento krát nie kvôli diskutabilným kvalitám, ale kvôli prostému faktu, že ide o film desať rokov starý.

Zostali Buchty a klobásy, Prvý kontakt, Kráľ Artuš: Legenda o meči, Baby Driver a Valerian a mesto tisícich planét

Buchty a klobásy, film, v ktorom lavaš sodomizuje bagel vo finálnej potravinárskej orgii, čo sa nedá vidieť nikde inde a zároveň pripomienka, že formálne zavŕšenie existencie filmu nie je jeho premiéra v kinách, ale práve vydanie na „domáce použitie“. Vysvetľovať, prečo sú Buchty a klobásy nekonečne vtipný film je vopred prehratý boj, nejde o alibizmus, ale konštatovanie nemožnosti sprostredkovať humor jeho opisom. A skutočnosť, že Buchty a klobásy sú animák znova pripomína, ako veľmi kinematografiu skresľujú mainstreamové stereotypy. Je až absurdné, že dodnes treba pri takýchto filmoch pripomínať, že ak je niečo animované, nemusí to hneď znamenať, že je to primárne určené detskému divákovi. Nie je. Nadôvažok, Buchty a klobásy sú film, v ktorom tvorcovia akoby sa chytili do vlastnej scenáristickej pasce, a je veľmi zaujímavé sledovať, ako (ne)elegantne sa z nej dostali. Akože film, ktorý by azda aj mal ambície presahujúce rozmer jednoduchej priamočiarej zábavy a dal by sa nádherne nadinterpretovať, ale bolo by to len také viac menej zbytočné intelektuálne cvičenie. Významová polyfunkčnosť, teda čosi, čo ma na filmoch mimoriadne baví. Preto na Buchty a klobásy nedám dopustiť. Bonusy výborné, je ich raz toľko ako na dvd.

Prvý kontakt. Arrival. Čo teraz? Esej na tri riadky? Nie, Arrival je hlboko osobný film o veciach, ktoré ešte nedokážem ironizovať. Je podstatný v tom zmysle, že, nazdávam sa, dotýka sa jednej z podstát umenia. V žiadnom prípade sa nechcem uchyľovať k prílišnému mudrovaniu, alebo k takému čomusi, ale ak by som veril na vysoké, vážne filmové umenie, Prvý kontakt zastupuje presne takéto filmy. Scifíčko takým spôsobom, akým je Siedma pečať fantasy. Prvý kontakt je filmovou adaptáciou poviedky Teda Chianga Príbeh tvojho života, a ak by sme k jeho interpretácii zvolili tento kľúč – teda v širšom význame vzťah literárneho a filmového diela, film a poviedka tu tvoria až mimoriadne zriedkavý ideál, teda ten spôsob adaptácie, na konci ktorého je symbiot – komplexné umelecké dielo, ktorého nositeľom sú dva umelecké druhy, film a literatúra. Film pomáha poviedke a poviedka pomáha filmu, bez problémov obstoja samé o sebe, ale ak sú vedno ocitáme sa, načo sa báť veľkých slov, na ihrisku geniality. Výnimočnosť Prvého kontaktu sa odráža aj v bonusových materiáloch, ktoré v tomto prípade nie sú iba fanúšikovsky atraktívnymi doplnkami, ale skutočne ponúkajú pohľad do zákulisia. Zvlášť fascinujúca je časť venovaná jazyku heptapodov, v ktorej sa pracuje s lingvisticko-antropologickými hypotézami Edwarda Sapira a Benjamina Lee Whorfa a ktoré dnes predstavujú až akýsi štrukturalistický folklór. Veľmi, veľmi, veľmi poučné, aj keď ide samozrejme o takú soft verziu jazykového relativizmu.

Kráľ Artuš: Legenda o meči je kusisko poctivej autorskej filmárčiny, také to rozhadzovanie perál sviniam, vo svojom jadre autorský film Guya Ritchieho, ktorému akoby nedochádzalo, že fakt drahý film by mal byť predovšetkým dobre predávajúcou sa komoditou. Akčný fantasy spektákel, ktorý mal byť radikálnou autorskou reinterpretáciou Artušovského mýtu, ale nestane sa, lebo do kina neprišlo dosť ľudí. Ale v poriadku, masový divácky záujem či nezáujem nie je relevantným kritériom estetických kvalít, aj keď je samozrejme škoda, že pokračovania nevzniknú. Kráľ Artuš je nelineárne fantasy, film, čo vlastne nie je rozprávaním, ale súborom rozprávačských glos, ktoré predbiehajú kauzalitu, rôzne sa vetvia, odbáčajú a vracajú sa, sujet vo vzťahu k fabule je natoľko roztrieštený, že ako veľkovýpravné epické fantasy by to vlastne vôbec nemalo fungovať a predsa to má hlavu a pätu. Rannostredoveká fantasy gangsterka o pasákovi, ktorý sa stane kráľom. Irónia, metairónia, sarkazmus a pátos. Veľmi dobre premyslené, vyčačkané, príliš pôvodné formou vo vzťahu ku kanonizovanému obsahu. Ak by takýto bol celý filmový mainstream, nákup blu-rayov by ma zruinoval. Hojnosť bonusových materiálov na blu-ray aj ich kvalita akoby bola labuťou piesňou Artušovského mýtu podľa Guya Ritchieho, také poďakovanie divákom, veľa sa vysvetľuje autorský zámer, čo je tak troška na škodu, lebo, zdá sa mi, že Kráľa Artuša na blu-ray si zadovážia predovšetkým tí diváci, ktorí podobné „ospravedlňovanie sa“ tvorcov nepotrebujú.

Baby Driver reprezentuje čosi podobné ako Zodiac, akurát to nie je kontemplatívno-meditatívne, ale hystericko-orgiastické, film o radosti z filmu a znova prísne autorská záležitosť. Režisér a scenárista Edgar Wright akoby v Baby Driverovi až machroval, že aha, čo viem, a ako ľahúčko mi to ide. O otvárajúcej sekvencii naháňačky už sa napísalo veľa, nádherná je ale sekvencia, ktorá bezprostredne nasleduje, hlavný hrdina ide kúpiť kávu v jedinom štvorminútovom zábere. Kompozícia nakrútená samozrejme na takt presne, ako celý film. Maniera, ale aká maniera? Wright si nakrúti film okolo obľúbených pesničiek a ešte je nebanálny aj z hľadiska príbehu. Veľké majstrovstvo, náležite zvýrazňované aj v bonusovej výbave, ktorá mohla byť štedrejšia, ale žiaľ nie je. Na druhej strane, v rámci bonusov sú veľmi dobre vyriešené nepoužité sekvencie, ktoré vlastne fungujú ako alternatívne videoklipy k piesňam, na ktoré ich Wright nakrúcal. Toto je veľká nádhera. A zvlášť ma na Wrightovi baví, že celkom principiálne nakrúca žánrovky, teda filmy, ktoré akoby trocha toho remeselného rutinérstva zniesli. Nie keď ich nakrúca Wright a je to vidno na všetkých jeho piatich celovečerákoch (Súmrak mŕtvych, Jednotka príliš rýchleho nasadenia, Scott Pilgrim proti celému svetu, Na konci sveta, Baby Driver).

Valerian a mesto tisícich planét, vraj najdrahší európsky film vôbec, je nádherný príklad totálnej autorskej slobody. Film, ktorý si ma získal prakticky okamžite po tom, ako sa stalo zjavným, že úplne prapôvodným zdrojom mesta tisícich planét bola misia Sojuz Apolo. Idealistický pravdoláskarsky manifest presvedčenia, že môžeme žiť vedľa seba a spolu, tento krát celkom bez irónie. Tak si ju tam človek vnesie a okamžite odpustí Lucovi Bessonovi všetkých tých Kuriérov, Taxi, Okrsky 13, Wasabi a čo ja viem čo všetko to produkoval a k čomu písal scenáre. Neuveriteľne okázalé míňanie peňazí na čosi, čo prakticky nemožno brať ani trolilinka vážne. A predsa to zafungovalo, oslava prvej signálnej, film v jednej zo svojich čistých podôb, show, cirkus, spektákel, jarmočná atrakcia. Samozrejme, že som čakal presahy, také to sofistikovanie, čo už sa dnes objavuje aj v snímkach o skladacích robotoch a nič. Film o tom, aké by bolo pekné, keby sme sa k sebe chovali všetci fajn. Svojím spôsobom detský film, ale ani trolinka nie infantilný. Ponúka sa slovo gýč, lenže gýč znamená kalkul a ten som vo Valerianovi nezazrel, hoci som ho očakával a rátal som s ním. Teším sa, len čo si na Valeriana spomeniem a okamžite mám chuť si ho pozrieť znova. Veľká vec, len škoda, že bonusy sú redukované prakticky na jediný dokument o vzniku filmu, síce má päťdesiat sedem minút, ale je to stále málo.

Nemôžem si pomôcť, ale dobre som nakúpil, 2017 bol mimoriadne úspešný filmový rok. Do čítania na Kinečku, ešte neviem, o čom na budúce, ale určite to bude podstatne kratšie.