Koncom minulého roka odkúpila skupina KVIFF Group, ktorá „zastrešuje všetky aktivity“ okolo Medzinárodného filmového festivalu Karlove Vary, väčšinový podiel v českej distribučnej spoločnosti Aerofilms. Cieľom KVIFF Distribution bude podľa oficiálnej správy „prehlbovanie synergie medzi festivalom a online a kino distribúciou“, pričom postupne bude svoje pôsobenie rozširovať do celého regiónu strednej a východnej Európy. Odkúpenie zabehnutej distribučnej spoločnosti festivalom je možno ojedinelý akt, no zároveň je súčasťou širšieho trendu, ktorým sa uberajú veľké filmové festivaly v posledných rokoch.
Premietanie filmov vo festivalovom okruhu sa už dlho chápe ako forma „alternatívnej“ distribúcie. Časť filmov, pre ktoré je nie je z ekonomických dôvodov realistická tradičná medzinárodná distribúcia v kinách, si svoje publikum nachádza tak, že putuje z jedného festivalu na druhý. Nevyužíva teda sieť kín v tej-ktorej krajine, ale medzinárodnú sieť festivalov. V lepšom prípade film navštívi niekoľko desiatok krajín, pričom v každej sa uskutoční nanajvýš pár premietaní.
Kým v tomto modeli sú festivaly iba miestom, kde sa distribúcia „odohráva“, v posledných rokoch sú najmä veľké festivaly v distribúcii čoraz aktívnejšie. Súvisí to s ich snahou posilňovať svoje postavenie medzi inštitúciami v kinematografii – nielen na národnej úrovni, ale predovšetkým na tej globálnej.
Prakticky každý väčší festival má dnes program určený aj pre profesionálne publikum, neuspokojuje sa „iba“ s premietaním filmov. Prostredníctvom trhov, koprodukčných fór, workshopov či grantových systémov tak najväčšie festivaly zasahujú už do samotnej tvorby filmov a ovplyvňujú, aký typ filmových diel vzniká. A keďže ide o medzinárodné platformy, festivaly ovplyvňujú dianie aj za hranicami svojej krajiny. Tréningové platformy Berlinale Talents a Locarno Industry Academy sa dokonca organizujú na rôznych kontinentoch; je to niečo podobné, ako keď veľké futbalové kluby nemajú fanúšikovskú základňu iba vo vlastnom meste či regióne, ale mimo sezóny chodia hrať zápasy na iné kontinenty, pretože sú globálne značky a aj tam majú obrovské publikum. Filmové festivaly ovplyvňujú filmovú kultúru a komunikujú s ľuďmi vzdialenými tisíce kilometrov, ktorí reálne nemajú možnosť na podujatie prísť osobne.
Ak ostaneme iba pri premietaní filmov, teda istej forme distribúcie, historicky majú mnohé festivaly korene v prostredí filmových klubov či spolkov. Súčasná snaha festivalov ponúkať filmy aj mimo tradičného rámca podujatia je však opačným pohybom, ktorý stojí práve na festivalovej značke. Festivaly systematicky rozširujú svoj dosah mimo tých pár dní hlavného podujatia aj mimo svojho mesta.
Tieto ambície majú rôzne podoby. MFF Toronto má napríklad vlastné päťsálové kino s celoročným programom. Najväčší poľský festival MFF Nové horizonty Vroclav síce vyšiel z prostredia distribučnej spoločnosti Gutek Film, neskôr vybudované deväťsálové kino však už nesie meno festivalu. Asociácia Nové horizonty, formálne oddelená od distribučnej spoločnosti, okrem kina a medzinárodného filmového festivalu zastrešuje aj dva menšie festivaly, čím nepriamo rozširuje festival (a jeho značku) na celý rok a ešte výraznejšie zasahuje do filmovej kultúry v meste. Každodenné premietania však nepopierajú eventový charakter festivalov, ktoré majú v kalendári zásadné miesto.
Viacero festivalov má celoročné aktivity za hranicami mesta, najmä v regióne či krajine, v niektorých prípadoch aj v zahraničí. Zväčša ide o premietanie filmov z festivalového programu a bežné sú aj edukačné aktivity. Visions du réel napríklad pod značkou VdR on Tour organizuje premietania v Nyone a ďalších švajčiarskych mestách. The Best of IDFA on Tour prináša ocenené filmy z amsterdamského festivalu do desiatok kín v Holandsku. Jihlavský festival má svoje Ozveny, ktoré sa okrem českých miest konajú aj v Bratislave alebo Bruseli. Podobne Týždeň kritiky z Cannes organizuje premietania krátkych filmov zo svojho programu vo Francúzsku a v ďalších krajinách nielen v Európe, Sundance má minifestivaly v Londýne a donedávna aj v Hongkongu a MFF Rotterdam na karibskom ostrove Curaçao.
Tieto aktivity sú v súlade s jedným z hlavných deklarovaných poslaní filmových festivalov – pomáhať filmom na ceste za publikom. Často pritom ide práve o filmy, ktoré si publikum hľadajú ťažšie, ako kreatívne dokumenty alebo krátke filmy. Festivaly výrazne pracujú so svojím menom a symbolickým kapitálom. Filmy sú premietané preto, že prešli prísnym výberovým procesom programového tímu festivalu a v niektorých prípadoch navyše aj výberom poroty. No ide o obojstranný pohyb – nielen festival „ručí“ svojím menom za kvalitu filmu, ale aj film „svedčí“ v prospech festivalu a podporuje jeho značku. Čím viac ľudí ho uvidí, tým viac ich ocení aj kvalitu festivalu a jeho dramaturgie.
Iné festivaly preberajú aktívnejšiu rolu distribútora v tradičnom chápaní. Festival krátkych filmov v Oberhausene má nielen putovný program Oberhausen on Tour (ktorý sa pravidelne premieta i v Bratislave), no pôsobí aj ako medzinárodný distribútor a každý rok zakúpi do svojho katalógu desiatky filmov z festivalového programu. Aj karlovarský festival začal s národnou distribúciou už skôr – v roku 2015 vznikol v spolupráci s Aerofilms a s Českou televíziou „distribučný label“ KVIFF Distribution. Navyše v lete minulého roku festival spustil aj online platformu KVIFF.TV, ktorá po odkúpení Aerofilms podľa všetkého výrazne rozšíri svoju ponuku.
Rozvoj digitálnych technológií a VOD platforiem ponúka festivalom nové možnosti. Predovšetkým môžu oslovovať globálne publikum a robiť to už počas festivalu. Vďaka digitálnym premietacím formátom a dostupnosti streamovania mohli festivaly v uplynulej dekáde experimentovať s paralelnými projekciami. Otvárací film kodanského festivalu CPH:DOX sa v roku 2014 simultánne premietal vo viacerých dánskych kinách a zároveň v kinách vo vyše 20 krajinách Európy, medzi iným aj v Bratislave. (Išlo o film 1989 režisérskej dvojice Erzsébet Rácz a Anders Østergaard o udalostiach v Maďarsku v danom roku a toto špeciálne premietanie 5. novembra 2014 sa konalo pri príležitosti 25. výročia pádu železnej opony.) Len niekoľko mesiacov predtým ohlásil MFF Rotterdam projekt IFFR Live. Počas štyroch rokov existencie projektu (2015 – 2018) festival premietal ročne päť až šesť filmov zo svojho programu paralelne v kinách v desiatkach miest v Európe vrátane Bratislavy i na ďalších kontinentoch. Ku každému premietaniu sa z Rotterdamu streamovali úvod aj diskusia po filme.
Tieto podujatia môžeme chápať ako snahu aspoň sčasti preniesť, či skôr rozšíriť festival aj s istou „atmosférou“ (gala, filmová delegácia, Q&A) do iných krajín. Takýto prenesený festival môžu ľudia navštíviť vo svojom meste a kine, nemusia cestovať stovky a tisíce kilometrov – festival príde za nimi. Už nepozerajú výber filmov z festivalu dodatočne, ale sú (aspoň zdanlivo) jeho priamou „súčasťou“. Sú na mieste vo svojej komunite a fyzicky v kine, zároveň sú prostredníctvom internetu s publikom v Rotterdame a môžu sa napríklad zapájať do diskusie s tvorivým tímom. Festival zároveň využíva vlnu medzinárodného mediálneho záujmu, ktorá vrcholí práve počas jeho konania a premieňa publikum sledujúce festival iba z diaľky prostredníctvom recenzií či reportáží na priamych účastníkov a účastníčky festivalu.
Ak však hovoríme o globálnom publiku a o prijatí digitálnych technológií, zásadná zmena prišla ešte skôr, keď v roku 2012 vytvoril MFF Benátky v spolupráci s VOD platformou Festival Scope koncept virtuálnej kinosály Venice Sala Web. V nej sa každoročne sprístupní približne 15 – 20 filmov z vedľajších sekcií festivalu (zvyčajne Orizzonti, Biennale College Cinema a Out of Competition) v nadväznosti na ich svetovú premiéru v Benátkach. Dostupné sú s malými výnimkami celosvetovo a za pomerne nízku sumu (4 – 5 €), avšak každý film má limitovaný počet lístkov (v zásade 400 mimo Talianska).
Tento model opäť zdôrazňuje úlohu festivalov nájsť filmom publikum, robí to však v celosvetovom meradle bez nutnosti uzavrieť partnerstvo s lokálnymi organizáciami, kinami či festivalmi. Už nielenže dáva filmu symbolický kapitál, aby ho lokálnemu publiku ukázal niekto iný (či festival, či distribútor), robí to sám. Počet predaných lístkov obmedzuje preto, aby film nevidelo príliš veľa ľudí a mohol sa predať na ďalšie festivaly alebo do distribúcie.
Práve platforma Festival Scope sa stala dôležitým partnerom festivalov. Príklad Benátok neskôr nasledovali festival krátkych filmov v Clermont-Ferrand, už spomínaný Týždeň kritiky alebo Quinzaine des Réalisateurs, ďalší paralelný výber z Cannes, hoci tie sprístupňujú svoje filmy online až krátko po festivale. Majú teda bližšie k festivalovým ozvenám (hoci okamžitým, nie s odstupom týždňov a mesiacov), no ostatné charakteristiky platia. Iné festivaly si zas vytvorili vlastné programy ako napríklad Locarno Shorts Weeks, keď v priebehu februára, teda najkratšieho mesiaca v roku, Locarno na svojej stránke zverejňuje každý deň jeden krátky film z minuloročného alebo predminuloročného programu.
Rotterdamský festival sa chytil ďalšej možnosti, ktorú ponúka digitálny svet. Po tom, čo sa podobne ako niekoľko ďalších festivalov vrátane spomínaných Nových horizontov v minulosti pokúšal sprístupňovať filmy domácemu publiku na VHS a DVD, spustil v roku 2018 svoju vlastnú VOD platformu IFFR Unleashed. DAFilms alebo Tënk takisto vychádzajú z festivalového prostredia, ale MFF Rotterdam pracuje so svojím menom ako so značkou a ponúka iba filmy, ktoré sa v minulosti premietali na festivale. Podobne ako spomínaný Oberhausen alebo v inom zmysle festival IDFA (odkazujúci na iné platformy, kde sú filmy z jeho programu dostupné) festival si takto buduje archív „svojich“ filmov a aj po rokoch sa stará o ich sprístupňovanie verejnosti. Nespolieha sa na to, že iné platformy budú vytvárať tematické programy filmov z Rotterdamu (hoci takýto program je napríklad na Mubi), pracujú s tým, že ich meno je dostatočne silné a publikum dostatočne veľké, aby si takúto aktivitu mohli dovoliť.
Keď na jar roku 2020 začali filmové festivaly pre pandémiu masívne prechádzať do digitálneho priestoru, nešlo o neprebádané prostredie. Mnohé základy už boli položené. Napríklad obmedzenie počtu predaných lístkov, respektíve prehratí filmov sa stalo samozrejmosťou – aj napriek tomu, že dostupnosť filmov je zväčša blokovaná iba na krajinu, kde by sa festival mal odohrávať. Viaceré veľké festivaly sa za posledné dva roky odohrali len v digitálnej podobe. Je to síce asi len dočasné riešenie, ale neznamená to, že po návrate k dominantne fyzickej podobe prestanú využívať potenciál, ktorý ponúka digitál. Festivaly sa začali pohrávať s možnosťami svojich digitálnych súčastí roky pred pandémiou, pretože ich k tomu viedla logika expandovania, budovania značky a získavania vplyvu. Pandémia tento proces „digitalizácie“ nezačala, iba zviditeľnila a urýchlila.
