Film pre rodičov
Marek Šulík 9/11/2018

Bordel v Hlave – réžia: Richard Nichta, © FTF VŠMU 2018

Urbánna či skôr fakultná legenda hovorí, že v prvých rokoch štúdia si študent filmu prejde procesom vyrovnávania sa so svojou rodinou, procesom preskúmania vlastnej identity. K tomu len toľko, že je to pravda, i keď nie pravidlo. Áno, takmer v každom ročníku sa objaví niekto, kto nakrúca o svojom otcovi, matke, sestre, dedovi. Niekto to robí s radosťou, iný so zvedavosťou a ďalší s bolesťou. Nie je to však jav dnešných čias, o svojej rodine nakrúcal na škole ešte pred pádom komunistického režimu napríklad Mišo Suchý (filmové cvičenia Nedeľa, Obed u mamy) a zberné portrétovanie vlastnej rodiny sa stalo jeho celoživotnou náplňou. Je to v poriadku – štúdium na našej škole nie je postavené len ako učenie sa filmovému remeslu a technike, ale aj ako priestor, ktorý umožňuje osobnostné zrenie. Skúmanie problematických vzťahov vo vlastnej rodine k tomu patrí. Filmové dielo a predovšetkým proces jeho tvorby sa tak niekedy mení na nástroj akejsi autoterapie, ktorý v lepšom prípade môže poslúžiť v podobnom zmysle nielen tvorcovi, ale i divákovi. 

To by mohol byť aj prípad filmu Bordel v hlave. Richard Nichta využil prácu na svojom bakalárskom projekte na to, aby sa pokúsil rozseknúť traumatizujúci uzol svojho života. Film exponuje výrokom: „Nikdy som sa s otcom poriadne neporozprával a mám už pocit, že sa z toho zbláznim.“ Tým nás uvádza do témy a my intuitívne tušíme, koľká bije. 

Film je pokusom o hlasné pomenovanie zložitého, azda i nefunkčného vzťahu s nebohým otcom, pokusom o nájdenie katarzného momentu, ktorý by oslobodil autora z blokujúcich rodinných konštelácií. Jeho dej nám vzdialene pripomína príbehy hraných filmov o útekoch do prírody s cieľom vyriešiť akýsi problém (Záhrada, Proti prírode, Antikrist…). Nichta sa aj s kamerou a mikrofónom odtrepe na odľahlú chalupu, aby mal čas na seba a svoj problém, aby mal priestor vyrozprávať sa, nájsť úľavu, riešenie. Napriek téme, v ktorej sa rečnenie akosi očakáva, nejde o film postavený len na slove. Jadro otcovsko – synovského konfliktu je ukryté v náznakovitých výpovediach, v nedopovedaných vetách. Dôležitú úlohu hrá krajina, počasie a situácie, ktoré zdôrazňujú sebareflexnú rovinu filmu. Nichta si vybral neľahkú úlohu: pracoval bez štábu, kameru otočil na seba a film je tak vlastne autoportrétom. Okrem režiséra v ňom nik iný nevystupuje. Zároveň sa snaží o kinematografický prístup: obrazová a strihová rovina vylučuje náhodnosť či tvorivú neistotu. Nichta schováva pre diváka fakt, že je i kameramanom filmu, eliminuje prvoplánovú surovú autentickosť „rozdrncanej“ kamery, ale aj „selfie“ model snímania seba, nepracuje s prvkami, ktoré by spôsob snímania scudzili, resp. vysvetlili. Tvorivým prístupom skôr podporuje konvencie hraného filmu. 

Aby svoju úlohu porozprávať osobný príbeh Nichta zvládol, uskutočňuje so sebou sériu monológov v naaranžovaných záberoch na dané témy. Je zrejmé, že sa snaží pracovať so sebou experimentálne, provokovať sa tak, aby sám zabudol na kameru, ktorú si na seba aj sám nastražil. Niekedy sa snaží iba spomenúť na otca, prerozprávať príhodu, inokedy číta úryvok z námetu na film alebo sa podrobuje akejsi dialogickej psychodráme, v ktorej vystupuje v dvojitej úlohe moderátora a seba. Útržkovité rozprávanie je prekladané prácami okolo domu (rúbanie dreva, lepenie okna, zapaľovanie svetla…), ktoré však nie sú len obrazmi nevyhnutnej práce, ale nenápadne v divákovi sprítomňujú pocity uväznenia, samoty či bezmocnej zúrivosti. 

Voľba týchto tvorivých prvkov prináša pre diváka podvedomý rozpor a pre niektorých dokonca znedôveryhodňuje výpoveď. Je režisérova túžba po vyriešení autentická alebo ide len o potrebu zobraziť sa ako terorizovaná obeť a nutkanie pýtať si súcit u diváka? Tieto otázky sa pri sledovaní filmu môžu vynoriť, no pre mňa osobne bol autorov nepokoj, bezradnosť či nervozita z prítomnosti kamery autentickým prejavom človeka v danej situácii. Z hľadiska tvorivých riešení, dokonca práce s nehercom (v tomto prípade so sebou samým, haha) je Nichtov film inšpiratívna „podívaná“. 

Richard Nichta v rozprávaní sleduje linku odpúšťania alebo skôr zmierovania sa. Jeho neodbytná túžba získať rešpekt otca ostala po jeho smrti nenaplnená, dlho mu kalila zrak a znemožňovala tak pochopiť otcov život. Vo filme sa pomaly rozpúšťa a premieňa na akceptáciu stavu a najmä empatiu k mame, ktorú Nichta napokon objaví vo svojom zornom poli. 

Film Bordel v hlave prináša kvalitný myšlienkový pôdorys pre diváka, ktorý sa stáva účastníkom trápenia, ale aj premeny, možno vyslobodenia. Môžeme si vybrať: vcítiť sa do syna, matky alebo do otca. Predovšetkým však môžeme sledovať, aké celoživotné utrpenie vznikne v nezdravých rodinných vzťahoch. 

Film vznikol v Ateliéri dokumentárnej tvorby pod pedagogickým vedením
Jaroslava Vojteka a Ingrid Mayerovej.

Recenzia študentského filmu Bordel v Hlave študenta Ateliéru dokumentárnej tvorby Richarda Nichtu napísal pedagóg Marek Šulík. Ich spoločný rozhovor bol uverejnený na našom webe 7. novembra.

Bordel v Hlave
Richard Nichta