Som chaotický človek a podľa toho riešim aj svoj problém
admin 6/11/2018

Rozhovor s Richardom Nichtom (RN), študentom 4. ročníka v Ateliéri dokumentárnej tvorby FTF VŠMU a režisérom filmu Bordel v hlave.

Marek Šulík: Rišo, aká bola vaša cesta k dokumentárnemu filmu? Ak sa nemýlim, pôvodne ste študovali psychológiu.

RN: Áno, pôvodne som študoval psychológiu, i keď štúdiom by som to úplne nenazval. Po prvom semestri som školu opustil a v tom čase som už mal informácie od kamaráta o dokumentárnej tvorbe. Nevedel som o dokumente takmer nič, no rád som nakrúcal, ešte radšej strihal videá a začínal som sa zaujímať aj o hudbu. Dokumentárna réžia bol pre mňa zaujímavo znejúci odbor a ďalší pokus o nájdenie akejsi cesty do budúcna. 

MŠ: Vidíte v tých odboroch nejakú spojitosť? Vaša doterajšia cesta, ktorá vyvrcholila prácou na autoportréte, bola neistá. Akoby ste hľadali témy, motali sa v nejakom kruhu a napokon ste sa rozhodli upratať filmom vlastné problematické skúsenosti.

RN: Samozrejme ten prienik disciplín tam je. Vždy ma bavilo hĺbať v ľudských pocitoch a medziľudských aférach. A tak trochu som mal potešenie, ak sa mi človek otvoril a hovoril o citlivom probléme alebo zážitku. Sám som však dlhodobo pociťoval, že toho nie som schopný tak, ako by som si prial. Bol som unavený z neschopnosti nakrútiť film, ktorý by bol silný v zmysle emócie alebo úprimnosti a nosil som v sebe tému, ktorá sa mi zdala ako vhodný kandidát. Chcel som, aby mal film a jeho tvorba citeľný dopad na môj život. Preto som sa rozhodol nakrútiť autoportrét.

MŠ: Čiže ten film bol skôr pokusom o autoterapiu? 

RN: Do istej miery, ale úplne som sa tak nad tým nezamýšľal. V poznámkach pred literárnou prípravou témy filmu som si napísal, že kompasom k téme má byť strach. A neviem, či som sa bál niečoho viac ako konfrontácie seba s témou otca. Možno to bude znieť trochu naivne, ale zdalo sa mi, že ak prekonám toto, bude zo mňa silnejší človek.

MŠ: Zo skúsenosti viem, že pracovať na osobnom filme je tá najnevďačnejšia disciplína. Autor sa musí odhaliť a zároveň si musí zachovať odstup. Ako ste sa cítili, keď ste na seba otočili kameru, keď ste sa vlastne donútili robiť úplne neprirodzené veci, hovoriť o svojich problémoch nahlas a pritom sám so sebou?

RN: Keď som na seba prvýkrát otočil kameru, bolo to ešte minimálne mesiac predtým, ako som šiel nakrúcať film o sebe. Chcel som vedieť, aké to je, keď sa zaznamenávam na kameru počas toho, ako sa cítim nepríjemne alebo som smutný. Sedel som ticho na posteli,pred sebou som mal starú kameru od sestry a potom som sa rozplakal. Vôbec som nechápal, čo sa deje a také bolo vlastne celé nakrúcanie. Nenazval by som to príjemnou skúsenosťou, no rozhodne zaujímavou. A čo sa týka odstupu od filmu, to vo mne vytváralo priam schizofrenický stav. Pocit akéhosi uvoľnenia z toho, že o svojom probléme rozprávam neprichádzal instantne. Bol to proces spojený s tým, že som sa na to spätne pozeral v strižni a ďalej pracoval s materiálom.

MŠ: Vo filme sa vlastne nedozvieme meritum veci. Samotný konflikt je predovšetkým v rovine diváckych dohadov, my sme účastníci toho, ako sa s tým tajomstvom snažíte vysporiadať vy. Prečo? Je to zámer alebo náhoda? Nepomohlo by vám, ak by ste sa pokúsili rozkryť práve psychologické pozadie traumy? Na druhej strane musím dodať, že pre mňa bol ten film zaujímavý práve tým, že ste ten stav zovšeobecnili, akoby ste vlastne hovorili o tom, čo môžu spôsobiť traumy potomkom, bez toho, aby ste to konkretizovali. Diváka ste nezaťažovali detailami „sporu“.

RN: Toto bolo zaujímavé odsledovanie, ktoré som prvýkrát počul až od vás. Práve tá absencia detailov umožňuje divákovi možno jednoduchší spôsob projekcie na svoj vlastný život. Vyhýbať sa detailom však nebol zámer filmu. Je pre mňa celkom zaujímavé sledovať, ako ľudia vnímajú tajuplnosť konca filmu. Pravda je taká, že problém s otcom nevyplýval z jedného konkrétneho neodpustiteľného činu. Vo filme na samote som zo seba strašne chcel dostať von moment a spomienku, kedy môj otec strašne nakričal na mamu, ale z nejakého dôvodu mi to prišlo nefér a kruté. Prišlo mi ho ľúto. Možno aj toto moje rozhodnutie prispelo k tomu, že film je postavený na nejakom väčšom tajomstve.

MŠ: Viem, že porovnávať film s procesom terapie môže byť nemiestne, tu sa to však priamo núka. Aj v tej terapii je pochopenie, prijatie a odpustenie dôležitý krok, ktorý pomáha oslobodiť sa od traumatického zážitku. Ale možno sa mýlim a len tu amatérsky mudrujem. Ak ste zaťali do čohosi živého, nemalo to prejsť aj ďalším etapami?

RN: Popravde, neviem to úplne zhodnotiť. Ďalším krokom bol pre mňa rozhovor s mamou, čo mi opäť o kúsok pomohlo. Mám pocit, ak to nazveme terapiou, že to stále pokračuje, ale cítim, že nelipnem na pocitoch hnevu tak, ako v minulosti. Nie som terapeut a stavil som na to, že problému, ktorý sa má vyriešiť alebo byť pochopený, treba vykopnúť dvere úprimnosťou. Som chaotický človek a zdá sa mi, že podľa toho tak riešim aj tento problém.

MŠ: Existuje také vtipné „rčení“ u nás v Ateliéri (ale myslím, že sa to týka aj iných škôl), že nezanedbateľné množstvo študentov si do tretieho ročníka potrebuje usporiadať vzťahy s rodinou a nakrútiť o tom film. Niekedy tie filmy vznikajú z hnevu, z túžby sa s niečim vyrovnať, ale máme aj filmy, ktoré nie sú traumatizujúce, ale radostné. Každopádne, akoby sa tým psychomagickým aktom (musíme spomenúť aj Jodorowského, aby mal Robo Kirchhoff radosť) niečo zmenilo a konečne sa dá rozmýšľať aj nad niečím iným. Zahodiť železnú guľu z nohy. Ako sa v tomto zmysle máte vy? 

RN: V súčasnosti cítim potrebu a hľadám cestu, ako nakrútiť film, ktorý by prispel k zlepšeniu spoločnosti, menej spätý s mojím životom a menej introspektívny. 

MŠ: Chcete byť osožný svetu? 

RN: Zdá sa mi to byť ďalším prirodzeným krokom. Čiže určite áno. 

MŠ: Váš film bol prijatý na skúškach trochu rozporuplne. Niektorí diváci mali problém s presvedčivosťou toho, čo tam prežívate. Aké máte reakcie vy?

RN: Rovnako rozporuplné. Ale väčšinou nebol problém s presvedčivosťou. 

MŠ: A s čím? 

RN: Práve s tým, že sa to niekomu nezdalo dostatočne konkrétne alebo že finále filmu je tajomstvom.

MŠ: Mali ste nejaké inšpiračné zdroje? Mne to vzdialene pripomínalo Antikrista od Lars von Triera. Tiež sa tam trepali na odľahlú chatu a potom sa trápili.

RN: Dostal som odporúčanie, že si mám pozrieť film Arirang od Kim-ki duka, ale vaša asociácia s Antikristom sa mi páči viac, i keď to nebol inšpiračný zdroj. Ten odchod na samotu je už určitý archetypálny motív. A prakticky to limituje možnosť úteku od seba samého.

MŠ: Myslím si, že filmy, ktoré sa snažia analyzovať vzťahy medzi ľuďmi aj z hľadiska psychický potrieb či prežitých tráum, sú dnes veľmi dôležité. Rozpad (či premena?) rôznych inštitúcií a takzvaných autorít (od cirkvi, cez rodinu po štát) je fenomén, ktorý vytvára v ľuďoch neistotu. A tie rodinné vzťahy a istoty sú pre človeka tie najdôležitejšie, bez nich prežije veľmi ťažko. Tieto filmy nás vlastne učia postaviť sa rôznym problémom vo sfére žitia, a ak sa podaria, tak umožnia divákovi prežiť katarziu aj vo vzťahu k vlastnému životu. Preto si myslím, že aj introspektívne filmy sú osožné svetu! Čiže odteraz už iba komédie? 

RN: Haha. To asi nie, môj nový kompas je iritácia. Prinajlepšom to bude tragikomédia.