Králi videa / Králové videa
r. Lukáš Bulava, Slovensko / Česko, 2020, 82 min

Králi videa už vstúpili do trolinka širšieho povedomia, zo Cinematiku si odniesli divácku cenu, premietajú sa kade-tade v českých, moravských a sliezskych kinách – ešte stále, takmer mesiac od českej premiéry, čo je v konečnom dôsledku možno ten najväčší príznak ich kvality a rozmer, ku ktorému sa určite ešte vrátim, a s takouto predprípravou sa hotujú aj do našej distribúcie.

Hocikto, ktokoľvek ich bude môcť vidieť v multiplexoch, na čo si však kvôli posunu premiéry z 1.10. budeme musieť ešte chvíľu počkať.

Ktokoľvek, hocikto, lebo takto nazeraní Králi videa sú veľmi dobrým historickým dokumentom o lokálnej podobe globálneho fenoménu, ktorý redefinoval kinematografiu. Volalo sa to domáce video, spoločným menovateľom nech je pokojne Netflix ako príklad pars pro toto,a spôsobilo to, že film v masívnej až dominantnej miere opustil kinosály a stal sa všadeprístupnou kultúrnou komoditou, navyše takou samozrejmou, že už nie je nevyhnutné, aby sme o ňom uvažovali ako o umeleckom druhu. A Netflix preto, ak by to náhodou ktosi nevedel, že spoločnosť, ktorá dnes vyrába a distribuuje v masovom meradle filmy a seriály v digitálnej podobe, vznikla v roku 1997 ako zásielková videopožičovňa, ktorej dominantným médiom síce už bolo DVD, ale princíp bol rovnaký.

Film na širokodistribuovateľnom médiu, film, ktorý si môžeme požičať či kúpiť, film, čo môžeme mať doma.

Toto už si ale pamätáme z rokov deväťdesiatych, nebolo azda dediny, ktorá by nemala svoju vlastnú videopožičovňu, samotný fenomén však aj do našej vtedy socialistickej vlasti prišiel o desať, pätnásť rokov skôr, na úsvite osemdesiatok, keď sa medzi tou hŕstkou vlastníkov videorekordérov začali šíriť filmy na videokazetách s amatérskym dabingom, čo v praxi znamenalo, že nad pôvodnou zvukovou stopou filmu bol počuť hlas kohosi, kto hovoril, čo hovoria postavy.

A najprv to bolo malé, malinké, aj tých hlasov bolo málo, a počas osemdesiatok to pučalo, aby sa to po roku 1989 rozlialo do celej krajiny. O tomto sú Králi videa, historický dokument o tom, ako fungovala paralelná a vlastne aj ilegálna distribúcia filmov v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch.

Dobre, stačilo, už sa mi nechce byť neosobný. Králi videa ma totiž nadchli takým zásadným spôsobom, že v akomsi hodnotení v jednom z viacerých textov, ktoré už som o nich napísal, som im nedal všetky hviezdičky iba preto, aby som sám pred sebou zachoval aspoň akési zdanie odstupu, ktorý ale aj tak nemám.

Lebo presne viem, koľko stáli videá, koľko nahrávacie káble a kde bola u nás otvorená vôbec prvá videopožičovňa s filmami v nemčine, ako bolo treba prepojiť videá s mixovacím pultom a mikrofónom, aby zvuk dabéra bol lepší, ako sa originálne videokazety s tou hŕstkou oficiálne vydaných filmov dali požičať v knižniciach, niekde aj prezenčne pozrieť, kedy a kde bývali v Československu burzy a kde v pohraničnom Poľsku, že inzertné noviny mali celé rubriky s ponukami filmov a existovali zoznamy a adresy, na ktoré stačilo napísať, a do týždňa, dvoch vám na VHS prišiel amatérsky nadabovaný prakticky akýkoľvek film. A ako fungoval nákup bonov do Tuzexu a kedy sa okrem rekordérov začali predávať aj prehrávače videa bez možnosti nahrávania, v akých časopisoch vychádzali čiarové kódy s dátumami, ak človek nechcel prácne vyťukávať dátum a čas, kedy sa mu z telky má čosi nahrať, aké boli sadzby za porušovanie autorského práva a kedy začali pandúri na burzách dobiedzať a robiť poriadky s ľuďmi, ktorí sa obohacovali predajom pirátskych videokaziet, pričom stíhať niekoho za dabovanie samotné bol vlastne problém, podobne ako je dnes problém stíhať niekoho za výrobu amatérskych titulkov.

A tak ďalej, a tak ďalej, seriál by sa o tom dal nakrútiť, nie sotva pol druha hodinový film.

Králi videa sa tohto všetkého aspoň čiastočne dotýkajú, keďže ale vidím v tom filme aj to, čo v ňom explicitne obsiahnuté nie je, chtiac-nechtiac (nechtiac) musím sa naň dívať aj ako na snímku, ktorá nie je ilustráciou môjho osobného filmového zrenia, mojej konštitúcie ako ortodoxného filmového fanúšika (hoci nikdy nezabudnem, že vôbec prvou videokazetou, ktorú som si sám kúpil na svoje vlastné video, nie na video starších súrodencov a nie požičal, nie nahral, ale naozaj sám kúpil na burze bol Indiana Jones und der letzte Kreuzzug a Batman), ale že je zachytením akejsi historickej epochy.

A toto robia Králi videa veľmi autenticky, tak, že na ten film sa vraj zvládajú dívať aj ľudia, ktorí si to už nepamätajú, hoci si to pamätať môžu, ale aj tí, čo si to pamätať nemôžu, lebo jednoducho neboli na svete. Mladí, celkom mladí ľudia, vraj sú medzi nimi aj diváci, ktorí sa na filmy nedívajú vôbec, len na trailery a ukážky, akože tie im stačia. Viem si to predstaviť a viem si predstaviť, že ich Králi videa nadchnú, lebo je to strihový dokument, teda ukážok z iných filmov je v nich naozaj hojne, často obskúrnych, ale vždy vybraných veľmi dobre. Veľmi presne, dramaticky a dramaturgicky presne, a tu už opúšťame rovinu filmového fanúšikovstva, či dokonca fanatizmu, a dostávame sa na úroveň, v ktorej sú Králi videa len vynikajúcim mainstreamovým dokumentárnym filmom, ktorý viac ako iné filmy odráža, že film samotný je umením strihu, že strih je tá súčasť filmového jazyka, vďaka ktorej sa rodí význam videného, a že každý film je len taký dobrý, ako dobre je zostrihaný.

A zase, stávalo sa, nie často, ale stávalo, že film, na ktorý som sa vtedy a tam díval, nebol tým filmom, ktorý vyšiel na originálnej videokazete, ale filmom, ktorý zostrihal pirát, aby sa mu vošiel na videokazetu. Keď chcete na jednu 240-minútovú kazetu dostať dva filmy, napríklad dva filmy Miloša Formana, „nášho“ režiséra, čo sa presadil v Hollywoode, bez strihu to nepôjde. A tak som Prelet nad kukučím hniezdom (133 min.) a Vlasy (121 min.) celkom po prvýkrát videl tak, ako nikto iný. Teda samozrejme okrem ľudí, ktorí sa dívali na tú istú videokazetu, respektíve jej kópiu.

Taká blbosť, iste, akurát, že tie filmy už som odvtedy videl veľakrát a veru neviem, či to prvé dívanie sa nebolo najsilnejšie.

Nie, nebolo, samozrejme, len som si jednoducho zvykol dívať sa na filmy viackrát, nielen na srdcovky, ale aj na filmy, čo som videl dakedy dávno, v mladosti, ale normálne a normálne sa dali vidieť, až keď prišli do kín alebo vyšli na originálnom nosiči. Na DVD podľa možnosti, VHS tvrdo presadzovalo formát obrazu 4:3, teda čosi, čo takého Lawrencea z Arábie celkom zabíjalo.

No nič, poďme to nejako dotrmácať ku koncu, nejako dôstojne to ukončiť.

Králi videa prichádzajú do slovenských kín a tam ich treba aj vidieť, myslím si, ako reprezentant toho modelu dívania sa na filmy, v rámci ktorého prirodzeným domovom kinematografie stále zostáva kino. Áno, nepomerne viac filmov som videl na monitore počítača a najviac, úplne najviac na videu, ale vždy to bolo substitučné dívanie sa, ktorým návštevu kina nemožno nahradiť. Toto zostalo a naozaj som úprimne zvedavý, koľko ľudí sa na Slovensku na Kráľov videa pôjde pozrieť do kina. V Česku hojne, až sa celkom oprávnene zrodil taký malý kult, čo je výborné, avšak je to možno aj preto, že Králi videa sa v Česku nepremietajú v multiplexoch, vraj preto nie, že davy by neprišli.

Pochybný argument, hoci asi opodstatnený, argument obchodníka, ktorý sa bojí riskovať a asi pozná svojho diváka. Tupú, nemysliacu masu, konzumentov filmu, čo ho ale nemilujú.

Video ma naučilo veriť, že ľudia takí nie sú, ale možno sa mýlim, preto sa veľmi teším, že Králi videa idú na Slovensku do distribúcie aj v multiplexoch. Je to totiž film, ktorý tam nemôže neuspieť, a to ani v tom prípade, že by naň nikto neprišiel. Králi videa sú totiž o fenoméne, ktorý sa zrodil ako výsostne menšinová, elitárska záležitosť a zrodil sa z nedostatku, nejako sa vyvinul a stal sa tou najprudšou masovkou. A masovosť ho zabila, hoci ortodoxné jadro, pravá dreň stále prežíva.

Ten film nakrútili práve takíto ľudia, fanúšikovia, ktorých video „urobilo“, a nakrútili ho ako výraz svojej veľkej lásky k filmu, ale nie sami pre seba, ale aby sa podelili. A buď im to vyjde a aj v multiplexoch sa ukáže, že podobných milovníkov je ešte dosť, alebo im to nevyjde a zase raz sa potvrdí, že je mnoho povolaných, ale málo vyvolených.

Vyvoleným to môže byť úplne jedno. Králi videa!

Ako oddaný poddaný sa môžeme len naozaj hlboko pokloniť. Neviem, či ide o autorský zámer, ale tá feudálna metafora je veľmi presná.