Los Feliz je road movie so všetkou žánrovou ikonografiou, no zároveň vo filme vystupujú traja konšpirujúci kardináli, Mao Ce-tung, cestujúcimi sú mladá žena, diabol a japonská bohyňa a najmä, v tomto road movie sa nehýbe auto, ale pozadie – ktoré je dvojrozmerné.

Výtvarník a filmár Edgar Honetschläger sa už od konca 80. rokov venuje strete kultúr, rozdielom v jazyku či výraze. Platí to aj pre jeho najnovší film Los Feliz, ktorý skúma podstatu moci, vytváranie obrazov a vzťah medzi nimi, prostredníctvom čoho hovorí o kultúrnej dominancii západného sveta: „Kresťania každému predávajú ilúziu: slobodu, lásku, tri rozmery.“ Sloboda je zdanlivá, pretože sme pod vplyvom všadeprítomných obrazov, či už ich vytvára katolícka cirkev, ako tomu bolo po stáročia, alebo Hollywood v súčasnosti. Japonská bohyňa nám zas pripomína kultúrny rozdiel slovami, že nepozná koncept lásky, pozná iba „like“ a „fuck“. Kým jej spolucestujúca sa ženie za láskou ako niečím dôležitým, pre ňu láska vlastne neexistuje. A nakoniec, centrálna perspektíva je iba jeden z možných konceptov vo výtvarnom umení, ktorý sa však stal na západe dominantným, stal sa samozrejmosťou a tým „správnym“ konceptom vyvážaným aj do iných kultúr.

Pre Honetschlägera sú obrazy nástrojmi moci. Preto hneď na začiatku filmu vidíme troch kardinálov, ktorí sa rozprávajú o tom, že o svoju moc prichádzajú:

– Strácame kontrolu.
– Peniaze?
– Nie. Obrazy.
– Obrazy?
– Niekto sa snaží pripraviť nás o nadvládu nad obrazmi.
– Hollywood?
– Nie, Benedikt. Hollywood je s nami. Pracujú s našimi obrazmi, našimi príbehmi, našimi emóciami.

Katolícka cirkev a Hollywood sú súčasťou tej istej kultúry, historicky sú to dve hlavné centrá výroby obrazov, prostredníctvom ktorých západ šíril svoju dominanciu. Ako sa neskôr dozvieme, ohrozuje ich Čína a lacné vyrábanie nekonečného množstva kópií. To však ešte neznamená moc. Diabol totiž pripomína, že moc nemajú tí, ktorí vyrábajú obrazy, ale tí, ktorí ich vytvárajú. Toto jemné rozlíšenie nám ukazuje, že cirkev a Hollywood prostredníctvom obrazov cieľavedome manipulujú a preto majú moc. Obrazy nestačí továrensky vyrábať, je potrebné, aby šírili myšlienky.

Moc obrazov symbolicky vyjadruje aj cesta hlavných hrdinov. Ich auto totiž v skutočnosti stojí a vedľa nich kardináli v slučke otáčajú maľované pozadie. Veľmi jednoducho by sme mohli povedať, že to, čo sa deje okolo nich (a nás v skutočnom svete) ovládajú iní, oni majú v moci obrazy okolo, ktoré určujú prostredie – to, ako sa hýbu, či sa nachádzajú na ceste, alebo v moteli a ako toto prostredie vyzerá. Zároveň v tomto postupe vidíme sebareflexívnosť. Keď postavy nasadnú do auta a vydávajú sa na cestu, akoby vstupovali do filmu, do ilúzie, do úplne iného sveta (podivných kulís a dvojrozmernosti).

Samozrejme, takýto film nie je možné vytvoriť bez veľkej dávky sebairónie. Los Feliz je tragédia o žene, ktorá podlieha sile obrazov a upíše sa diablovi, filmová esej o moci a strete kultúr, rozprávka o dobre a zle, skrátka, komédia o našom svete.

Film Los Feliz premietne Kino inak A4 v stredu 14. februára o 20h.