Divákov sprievodca Cinematikom
Adam Straka 5/9/2018

Veľký sprievodca programom 13. ročníka Cinematiku v Piešťanoch

Život festivalového diváka vie byť náročný. Neraz sa ocitne na filme, od ktorého nič nečakal a aj tak dostal ešte menej. Prečo sa rozhodol práve pre tento, keď v ponuke boli ďalšie dva súbežne hrané filmy? Často pre maličkosť – dĺžka filmu, zaujímavý vizuál či blízkosť danej kinosály. Otrávený odchádza v strede filmu a ide si sadnúť do miestneho baru. Po hodine sa k nemu pridávajú známi a s nadšením opisujú detaily jedného z ostatných dvoch filmov. Zmeškal najlepší film dňa, možno aj celého festivalu. Vtedy sa zaprisahá, že na ďalší festival príde vyzbrojený informáciami o všetkých filmoch, aby mohol minimalizovať obdobné situácie.

Uplynú dni, týždne a divák navštevuje ďalší festival. K akreditácii dostáva tlačený program a pri jeho čítaní zisťuje, že poctivý rešerš ponúkaných filmov opäť zanedbal.

Viem, že na blížiacom sa festivale Cinematik bude podobných príkladov veľa a uvedomujem si, že naštudovanie festivalového programu si vyžaduje trpezlivosť a čas, ktorým nedisponuje každý. Ponúkam vám preto môjho osobného sprievodcu, ktorý vám môže pomôcť pri plánovaní denného harmonogramu na piešťanskom festivale. Na úvod malé upozornenie: preferencie filmov výrazne podliehajú subjektívnemu vkusu autora. Sprievodcu berte ako druhotný zdroj inšpirácie, tým prvým by mal byť váš jedinenčný filmový vkus.

Filmy v grafickom harmonograme (v obrazovej prílohe pod textom) som rozdelil do štyroch kategórií:

Must-see filmy
Filmy, ktoré by mal vidieť každý fanúšik súčasnej svetovej kinematografie. V tejto kategórii sú snímky, o ktorých sa v posledných mesiacoch na festivaloch hovorilo najviac. Väčšina z nich sa neskôr dostane do distribúcie, preto je užitočné zvážiť, či ich chce divák vidieť už na festivale. Na druhej strane treba uznať, že vidieť prvýkrát Climax (r. Gaspar Noé) v piešťanskom Dome umenia môže byť jedným z najväčších filmových zážitkov.

Slovenské filmy

Okrem premiér viacerých domácich titulov vie Cinematik poslúžiť na dobehnutie zameškaného. V programe sa ocitli viaceré filmy uplynulého roka, ktorých znalosť by v niektorých prípadoch mala patriť k základnej výbave občana našej krajiny.

Filmy čakajúce na objavenie

Najzaujímavejšia skupina v rámci festivalového života ponúka to, čo sa mimo festivalového okruhu do kín dostáva iba zriedkakedy. Je to periféria diskurzu, experimentálnee ladené filmy, debuty nádejných režisérov a dokumenty.

Festivalová vata

Zvyšný priestor festivalového programu býva vyplnený rôznymi staršími snímkami: retrospektívami, sekciami vzdávajúcimi hold filmovým tvorcom či národným kinematografiám. Nenechajte sa odradiť hanlivo znejúcim pomenovaním skupiny filmov. Dajú sa medzi nimi nájsť vynikajúce diela, ktorých kvalitu môže festivalová atmosféra ešte viac zvýrazniť.

Utorok 11.9.

Prvým filmom 13. ročníka Cinematiku bude Okupácia 1968 (14:00, Kino Fontána). Projekt vzišiel z medzinárodnej koprodukcie a o jeho zrod sa ako producent zaslúžil Peter Kerekes. Päť dokumentárnych filmov z krajín Varšavskej zmluvy rozpráva príbeh okupácie Československa z pohľadu okupantov. Jedinečný projekt odkrýva rôzne historické verzie tej istej udalosti. O 19:00 bude oficiálne otvorenie festivalu s filmom Čo len ľudia povedia (19:00, Dom umenia). Príbeh založený na konflikte medzi vzdorujúcou dcérou a zväzujúcimi moslimskými tradíciami v jej rodine sa môže zdať ako vyčerpaná téma. Zahraničné ohlasy však vyzdvihujú formu filmu a jeho divácky potenciál. Ak sa rozhodnete otvárací film vynechať, dávam vám do pozornosti dva (česko-)slovenské filmy, ktoré by mal aspoň raz v živote vidieť každý slovenský divák. O 20:00 premietajú vo Fontáne dokumentárny film Terezy Nvotovej Mečiar (2017) a v Kino Klube Spalovača mrtvol (r. Juraj Herz, 1968), klasiku československej kinematografie (mimochodom, vedeli ste, že ho užívatelia csfd.cz zaradili k najlepším domácim filmom?). Prvý deň môžete zakončiť nočnou projekciou snímky Údolie tieňov (r. J. Matzow, 2017). Nórsky mysteriózny film pracujúci s tradíciou škandinávskej gotiky sa počas uplynulého roku dostal do výberov viacerých svetových festivalov ako Toronto či Premiers Plans v Angers.

Streda 12.9.

Dopoludnie prvého dňa odporúčam začať vo Fontáte so slovenským dokumentom Válek (r. P. Lančarič, 2018). Dôvod návštevy filmu sa v hutnejšej forme nachádza v recenzii E. Križkovej. O 14:00 máte možnosť vidieť menej známu Morgianu (1972), horor od Jura Herza, ktorý ponúka istotu kvality, čo sa rozhodne nedá povedať o súbežne hranom, nórskom filme Drevorubač (r. J. Myklebust Syversen, 2017). O 17:00 odporúčam návštevu Domu umenia, kde sa bude premietať úspešný belgicko-holandský film Dievča (r. L. Dhont, 2018). 27-ročný belgičan Lukas Dhont si z Cannes za film odniesol ceny za najlepší debut (Golden Camera), Queer Palmu a taktiež cenu FIPRESCI. Aj napriek súbežne hraným filmom ako Šťastný Lazzaro (r. A. Rohrwaher, 2018) či slovenskému filmu ruského režiséra Pivnica (r. I. Voloshin, 2018) by som uprednostnil holandský titul My (R. Eller, 2018), ktorý už v slovenských kinách možno neuvidíte.

Štvrtok 13.9.

V štvrtkovom programe sa zameriam na must-see filmy. Od 11:00 v Dome umenia premietajú srbský film Náklad (r. O. Glavonic, 2018), ktorý získal na Art Film Feste v Košiciach cenu za najlepšiu réžiu. O 14:00 sa odporúčam uprednostniť nenápadný nórsko-švédsky dokument Detstvo (r. M. Olin) pred súbežne hranými americkými snímkami Príbeh (r. J. Fox, 2018) a Puzzle (r. M. Turtletaub, 2018). Snímka zachytávajúca hravý spôsob vyučovania predškolákov sľubuje provokatívny pohľad na skutočné potreby malých spôsobom dokumentárnej observácie. Zvyšok dňa treba stráviť v Dome umenia, kde sa postupne premietnu snímky, ktoré značne ovplyvnili diskurz svetového festivalového diania: Studená vojna (r. P. Pawlikowski, 2018), Hrozná matka (r. A. Urushadze, 2017) a Jack stavia dom (r. L. von Trier). Pokiaľ chcete vyplniť priestor medzi Studenou vojnou a Hroznou matkou, o 19:00 odbehnite na pol hodinu do Kino Klubu, kde sa premietne slovenský dokument Po sezóne (r. A. Kalinová, 2018). Aby ste všetko stihli, medzi Kino Klubom a Domom umenia odporúčam využiť jeden z miestnych (a pomerne lacných) taxíkov.

Piatok 14.9.

V prípade, že posledný štvrtkový film Jack stavia dom zvládnete dopozerať až do konca (nie každý to v Cannes dokázal), v piatok odporúčam začať až o 14:00. V konkurencii zaujímavých filmov (slovenský dokument Inde a nórsky veľkofilm Kráľov nesúhlas) by som dal určite prednosť filipínskej snímke Posledná návšteva červeného domu (r. P. Grae Grande, 2017). O tomto dokumente sa mnoho nenapísalo, no tých pár ohlasov hovorí o filme v superlatívoch. Posledná návšteva červeného domu môže byť najpríjemnejším prekvapením festivalu, obzvlášť s vedomím, že piešťanské premietanie je pravdepodobne jedným z mála na Slovensku. Podobne volím aj pri filmoch o 17-tej. Namiesto dlho očakávaného filmu Muž, ktorý zabil Dona Quijota (r. T. Gilliam) odporúčam nemeckú snímku Styx (r. W. Fisher, 2018). Hlavne kvôli tomu, že knfilm Terryho Gilliama už beží v kinodistribúcii a Styx patril k príjemným prekvapeniam berlínskeho festivalu. Piatkové rozhodovanie medzi trojicou filmov pokračuje aj o ôsmej. Na výber sú tituly: Dogman, úspešná snímka z Cannes talianskeho režiséra Mattea Garroneho (Gomora, Príbeh príbehov), Prípad Kalmus (r. A. Hanuljak, 2018), dokument o známom umelcovi a aktivistovi či Dánsko (r. K. Rune Larsen, 2017), realistický portrét o mladom poflakovačovi. V tomto prípade by som zvolil slovenský dokument, keďže pri ostatných dvoch filmoch vnímam vysoké riziko priemernosti titulu.

Posledným piatkovým filmom mal byť nenápadný klenot z festivalu v Cannes. Bizarná snímka Hranica (r. A. Abbasi, 2018) získala najvyššie ocenenie v sekcii Un certain regard a z nenápadného diela sa stal must-see film, ktorý už niekoľko týždňov rozdeľuje kritikov po celom svete.

Sobota 15.9.

Sobotný program patrí k najzaujímavejším. O 14:00 sa v Dome umenia premieta francúzsky film Xaviera Legranda Striedavá starostlivosť (2017), za ktorý získal pred rokom Strieborného medveďa na benátskom festivale. O 17:00 máte možnosť vidieť víťaza zo Sundance – Prevýchova Cameron Postovej (r. D. Akhavan, 2017), osobne ale uprednostňujem slovenský dokument Niečo naviac (r. P. Kadlečík, M. Šenc, 2018), ktorý sa namiesto politickej témy (hlavnej linky súčasného slovenského dokumentu) zameriava na intímny príbeh mladého dievčaťa s Downovým syndrómom. Poslednému titulu známeho talianskeho filmára Paola Sorrentina s názvom Loro (2018) sa doteraz nedostalo zvyčajnej pozornosti. Dopomohla tomu absencia na festivale v Cannes a krátke nasadenie do talianskych kín bez akejkoľvek pompéznosti. Nič to však nemení na skutočnosti, že očakávanie kvality je po seriáli Mladý pápež (2016) vysoké. Osobný vrchol festivalu si spájam s Gasparom Noém a jeho najnovším filmom Climax (2018). Po premiére v Cannes bol označený za najlepší film francúzskeho provokatéra.

Nedeľa 16.9.

Doobednú únavu po Climaxe a následnej debate pri pive pomôže prekonať cyklus Študentských filmov z VŠMU v Kino Klube. O 14tej hodine navštívte Fontánu, kde premietnu ruský film Leto (r. K. Serebrenikov, 2018). Film-spomienka vykresluje 70. a 80. roky v Rusku ako pomerne bezproblémové. Nie však v zmysle vedomého klamania diváka, ale skôr ako idylku, ktorá vznikla rokmi cyklického spomínania a zabúdania. Súbežne hraný film Utøya, 22 júla (r. E. Poppe, 2018) síce patrí k najlepším filmom festivalu, avšak jeho klasická kino-distribúcia štartuje v najbližších dňoch. Festival odporúčam symbolicky uzavrieť filmom Posledný autorportrét (2018), intímnou spoveďou Mareka Kuboša o jeho konci na poli autorského dokumentu.

eyelet 4326
array(0) { }