Film Diamantino môžete vidieť priamo pod článkom vďaka VOD službe Eyelet. Viac o Eyelet nájdete tu.
„Humor nie je nálada, ale svetový názor.“
Ludwig Wittgenstein
Tvorba amerického režiséra portugalského pôvodu Gabriela Abrantesa, na Slovensku takmer neznáma, priťahuje na filmových festivaloch pozornosť výstrednosťou svojich príbehov, uhrančivou spektakularitou, delikátnym vyladením sarkazmu a podvratnosťou podobne ako napríklad provokácie Harmonyho Korina. Niet preto divu, že sa po predchádzajúcom pravidelnom uvádzaní Abrantesovej krátkometrážnej tvorby na festivale krátkych filmov v Prahe, ktorú občas realizuje aj v tandeme s americkým režisérom Danielom Schmidtom (obaja 1984; spolu napríklad Paláce ľútosti, 2011), rozhodol aj MFF v Karlových Varoch zaradiť v roku 2018 do sekcie Iný pohľad ich spoločný dlhometrážny hraný debut Diamantino. Prvoplánovým dôvodom mohli byť v tom istom čase prebiehajúce MS vo futbale, ale „dystopická satira“ o Michelangelovi futbalu s číslom 00 na drese nebola určená práve skalným fanúšikom tejto hry.
Vizuálna podmanivosť filmov, dialogické napojenie každého z nich na vybrané dielo, koncept, tvorcu, obdobie dejín výtvarného umenia, bezpochyby súvisí s Abrantesovým štúdiom výtvarného umenia a filmu (Cooper Union, New York; Le Fresnoy, Paríž), pričom sa primárne, aj prakticky, venoval maľbe. Vo formáte krátkeho filmu následne neprestal preskúmavať a ideovo si prisvojovať predovšetkým diela, ktoré otriasli tradíciou, vyvolávali kontroverzie na umeleckej scéne, spochybňovali zavedené štandardy kritickej i laickej recepcie. Abrantesa fascinujú diela predstavujúce radikálny zásah do umeleckého myslenia danej doby, zmenu prístupu k téme, žánru, k technike maľby či „poslaniu“ umenia. Začal Édouardom Manetom (Olympia, 1863), pokračoval Constantinom Brâncușim (Princezná X, 1916) a v pláne má napríklad eseje venované dielu Gustava Courbeta (Pôvod sveta, 1866) či Paula Gauguina (Barbarské príbehy, 1902). (Metal Magazine) Do centra svojich filmových výpovedí tak stavia provokatívne, bizarné objekty konfrontované, resp. testované „svetom tam vonku“: socha-falus z pozláteného bronzu ako portrét Napoleonovej pranetere Márie Bonaparteovej sa ohýba pri pohľade do seba a vďaka materiálu aj reflektuje seba samu, a pritom ne-odolá každej selfie (Príbeh Princeznej X, 2016); robot v tvare malej lietajúcej loptičky zaľúbený do mladej brazílskej indiánky, snívajúci o tom, že sa stane stand-up komikom (Umelý humor, 2016); alebo bezvýznamná „okrasná“ socha mladej ženy, ktorú jednej noci oživí grécky duch slávnej Niké Samotráckej a ona utečie z Louvru, aby si nechránená baštou umenia vyskúšala krehkosť svojho bytia počas demonštrácie na Námestí Republiky (Nezvyčajné nehody kamenného dievčaťa, 2019). Kľúčový je tu najmä humor – „Podľa Wittgensteina by sa o najpodstatnejších problémoch malo diskutovať len vo forme vtipov,“ deklaruje Abrantes – a kritický nadhľad, ktorými dokáže demaskovať podoby dosahu umenia na človeka súčasnosti, resp. aktuálne aj presahu umenia do športu ako jednej z jeho posledných budúcností.
Hlavnou postavou filmu Diamantino je tiež prazvláštny rovnomenný subjekt. Športová hviezda na vrchole slávy pripomínajúca dokonale vybrúsený diamant (pochopiteľne s náušnicami v uchu ako príznakom takejto personálnej kryštalizácie). Je to značkový poloboh, útočník v portugalskom národnom tíme, ktorý si môže dovoliť všetko, len nie zaváhať, napríklad pri najsledovanejšej sólo akcii každého zápasu: pokutovom kope. Určite nie v aréne pred masou desiatok tisíc ľudí, ktorí sa v takýchto momentoch dokážu dostať do „spoločného extatického stavu katarzie“. (Senses of Cinema) Film zámerne odkazuje na grécku mytológiu a drámu, v jednom z jeho významových plánov sa teda futbalová plocha opäť stáva „dionýzovským javiskom“, potenciálnym miestom potupy (Brazília na MS 2014), dotykov „Božej ruky“ (Maradona), vyhrotených momentov (súboj Zidane/Matterazzi) a hlavne víťazných póz (Ronaldo).
V inom pláne filmu zase autori asociujú vznešenosť Michelangelových fresiek zo Sixtínskej kaplnky s umením vznešenej hry, ktorá pod klenbami futbalových „katedrál“ rovnako povzbudzuje človeka vo viere. „Umelec“ na hracej ploche sa však musí od toho bezprostredného tlaku pohľadov, pokrikov, gest a očakávaní najprv odpútať, ak chce zapôsobiť majstrovským výkonom. Futbalisti, atléti, bežci, cyklisti, plavci sa ponárajú do svojich vlastných, vnútorných svetov, izolujú sa od hukotu naokolo, ideálne do akéhosi stavu prázdnoty. Abrantes a Schmidt hovoria, že sa pri koncipovaní podobnej postavy Diamantina výrazne inšpirovali dvoma textami o tenise od amerického spisovateľa Davida Fostera Wallacea Ako mi Tracey Austinová zlomila srdce (1992) a Roger Federer ako religiózny zážitok (2006). V prípade oboch hráčov Wallace naznačuje nutnosť prázdnej mysle, ktorá umožňuje maximálnu koncentráciu a nadľudské, dokonalé výkony. Pre tvorcov Diamantina sa teda kľúčovým inšpiračným impulzom stalo pochopenie, že tajomstvom génia môže byť jeho nezáživnosť, nudnosť, jednoduchosť a s tým spojená neschopnosť sa vyjadrovať. v „stave fúgy“, odpojenia sa od reality, nie je priestor na podliehanie stresu a tlaku. V takej chvíli si Diamantino predstavuje sám seba na ihrisku po kolená v kúdoloch ružového ligotavého dymu a namiesto spolu- a protihráčov sa okolo neho hrajú obrovské, chlpaté, ale neškodné šteňatá.
Od prvého záberu je pritom evidentné, že ako predlohu geniálneho Diamantina si tvorcovia vybrali ikonu súčasného svetového futbalu Cristiana Ronalda. Jeho extravagancia a narcizmus sa podľa Abrantesa priam ponúkali satire, „pretože je takmer paródiou seba samého“. (Cahiers du cinéma) Z istého pohľadu Ronaldo reprezentuje idiotizmus perfekcie dovedený do absurdna (od unikátneho lekárskeho dohľadu po naprogramovanosť životného štýlu a sebaprezentácie). Je tiež zaujímavý ako sexuálny idol, svojou nejednoznačnosťou nielen pre heterosexuálov. Režiséri však priznávajú, že Diamantino je „frankesteinovské stvorenie“, konštrukt inšpirovaný aj kariérami, resp. filmami o nich, iných športovcov (Lance Armstrong, Mike Tyson, Zinédine Zidane). (Cahiers du cinéma) Stavy detinskosti i prejavy arogancie, záľuba v tetovaní, hracích konzolách, vlastných značkách bielizne i parfémov, šperkoch, „lambách“, jachtách, to všetko sa tam vlastne naznačuje ako maximum „predstavivosti“ úplne každého futbalistu, resp. športovca tráviaceho toľko času v prázdnote. (O rok neskôr to v rovnako dobrej komédii Šampión zachytil aj Leonardo D’Agostini.) Aj preto sa na podobných diamantových idoloch priživuje dostatok parazitov, od rodiny po investičných poradcov a politikov. Diamantino však neostáva len karikatúrou jednorozmernosti, podobne ako Šampióna ho zachraňuje a obohacuje jeho naivita. Nemá predsudky a svojou otvorenosťou sa stáva nielen zraniteľný, ale aj slobodnejší. Diamantina vo filme vytrhne z onej izolácie náhodná konfrontácia s utečencami, jeho talent i kariéra náhle upadá. Ale tí, ktorí z neho doteraz žili, rozohrávajú bláznivý projekt jeho génovo inžinierskej záchrany. V tomto prípade s cieľom naklonovať celé mužstvo géniov, jedenástku replík. Rolu futbalistu, koncept až mytologickej postavy s mesiášskym komplexom, bravúrne stvárnil portugalský herec Carloto Cotta (známy z filmov Miguela Gomesa či Eugena Greena), ktorý sa šťastne inšpiroval tak tatiovskou, ako aj forrest-gumpovskou gestikou a pohybom. Toto je vlastne na filme Diamantino najzaujímavejšie: sila tvorivej vízie, vizuálny štýl (nakrúcanie na 16 mm film a digitálne efekty), suverénna znalosť nielen efektného, ale najmä esteticky efektívneho použitia rôznych prameňov z histórie, umenia (maľby Willa Cottona), popkultúry, politickej propagandy, reklamy, športu. Podobne ako dokázala Claire Denisová v Peknej práci (1999) expresívne vypointovať výpoveď o drile vo francúzskej cudzineckej légii scénou z diskotéky a hitom od Corony, aj v Diamantinovi vidíme podobnú prax povyšovania nízkeho (Wagner vs. Snap!) a naopak. Z hľadiska príbehu i jeho stvárnenia je potom symbolicky príznačné, že originálu vždy hrozí smrť. A dream team naklonovaných replík rozklad civilizácie nezastaví.
Text vyšiel pôvodne v časopise Kino-Ikon 2/2019. Publikujeme s láskavým súhlasom autora a šéfredaktora Kino-Ikonu.
