Daliborko podľa Klusáka
Adam Straka 7/1/2018

Film Svet podľa Daliborka rezonuje v česko-slovenskom kultúrnom svete už niekoľko mesiacov. Takto zhodnotil dokument študent audiovizuálnych štúdií Adam Straka v rubrike Študenti o filme.

Dalibor má takmer štyridsať rokov, nízky príjem, žiaden vážny vzťah a spoločné bývanie s mamou. Do svojho bytu pustil českého dokumentaristu Víta Klusáka, ktorému dovolil, aby zachytil jeho bežný život a problémy s ním spojené. Voľný čas trávi vo svojej izbe, kde sa venuje nakrúcaniu videí na youtube s výrazným rasistickým podtónom či šovinistisickým pesničkám (prítomný je tak národný, ako aj mužský šovinizmus). Vít Klusák si tak opäť vyberá kontroverznú tému, pričom ju spracúva formou rekonštrukcie.

Rekonštrukcia je absolútne legitímna stratégia pri tvorbe dokumentárneho filmu, preto sa nedá povedať, že by tento film svojim divákom podsúval nepravdivé informácie (reagujem tak na vzniknutú diskusiu v médiách a fórách, kde túto legitimitu spochybňujú). Sociálne herectvo v podaní hlavných protagonistov, ich štylizácia pred kamerou a sebaprezentácia o ich osobnostiach odhaľuje mnohé, zrekonštruované scény tu však narážajú na zjavný problém. Všetky sú až príliš umelé, konflikt v nich je tým pádom nevierohodný, strojený, stratený. Vianoce, stretnutie Dalibora s otčimom či márne pokusy o bližšiu interakciu so svojou priateľkou patria k hluchým miestam filmu, pričom podobných scén je príliš veľa. Akonáhle sa od rekonštrukcie upúšťa, prichádzajú najzaujímavejšie sekvencie, kde Daliborove názory narážajú na realitu.

Práve tu – v práci, na stretávke s bývalými spolužiakmi, na koncerte Ortelu – vidíme jeho ambivalentnú osobnosť. Tá sa snaží zapadnúť do sveta svojej zidealizovanej skupiny a mať plnohodnotný vzťah a pár kamarátov. Na tejto ceste mu však bráni jeho ostýchavosť, strach z väčších životných zmien, jeho rasistické názory a zároveň isté náznaky absencie agresivity. To napríklad v momente, kedy nevie svojmu otčimovi prisľúbiť neodôvodnené ublíženie členovi niektorej z menšín.

Svet podľa Daliborka nie je filmom o neonacistovi. Týmto by som si dovolil kontrovať slovenskej dokumentaristke Zuzane Piussi, ktorá sa v reakcii na tento film nechala počuť, že jej vadí, ako režisér Vít Klusák zobrazil neonacistickú scénu. Ambíciu zobraziť túto skupinu totiž film rozhodne nemá. Daliborko sa síce hrdo hlási k odkazu Tretej ríše, no to z neho člena neonacistických štruktúr nerobí. Svet podľa Daliborka je viac filmom o stratenom mužovi, ktorý by bol čímkoľvek, len aby mohol zanechať stopu na tomto svete. Keby mu nevypadali vlasy, trebárs i metalistom. A myslím si (dúfam), že takýto pohľad na ústrednú postavu je blízky väčšine divákov. Film tak nemôže a nechce zľahčovať závažnú situáciu s pravicovými extrémistami.
V čom sa však so Zuzanou Piussi zhodujem, je problém so záverečnou scénou. Režisér akoby celý čas hlavného protagonistu provokoval k vyjadrovaniu svojich rasistických názorov, no na konci, kedy Dalibor neprekvapivo prejaví svoje pochybnosti Vít Klusák vystúpi spoza kamery a Daliborka „otcovsky pokarhá“. Napokon tento moment kazí vopred pripravovaný a hlavný záverečný konflikt, ktorý si tvorcovia zjavne nechávali ako eso v rukáve. Dalibor na informáciu, že má židovských predkov vôbec nereaguje, predovšetkým z dôvodu straty dôvery k režisérovi filmu.

Svet podľa Daliborka očakávanú diskusiu nevyvolal, iba ak v negatívnych reakciách naň. A dôvod je prostý, film ani neotvára spomenutú tému neonacizmu, ani hlbšie neskúma psychiku strateného človeka. Namiesto toho sa akoby tvorcovia držali pôvodnej myšlienky z hlavného hrdinu vytvoriť karikatúru, grotesknú postavu. Pritom postava Daliborka by vedela fungovať oveľa viac ako pars pro toto veľkej skupiny ľudí, ktorí pri hľadaní svojho miesta v súčasnom svete narazili na to najnebezpečnejšie riešenie.

Svet podľa Daliborka
Vít Klusák