ROZHOVOR S PAULOM ANTONOM SMITHOM

Paul Anton Smith je filmár a strihač, ktorý sa podieľal na slávnom a monumentálnom diele The Clock Christiana Marclayho, v roku 2011 ocenenom hlavnou cenou na benátskom Biennale. Aj jeho celovečerný debut Videli ste môj film? (Have You Seen My Movie?, 2016) je z kategórie strihových filmov. Smith vybral zo stoviek filmov scény odohrávajúce sa v priestoroch kina, aby skúmal toto jedinečné miesto, aby skúmal divácke správanie, aby rozpovedal príbeh diváctva a najmä, aby vyznal lásku.

Pri príležitosti premietania Videli ste môj film? v Kine inak A4 sme sa s Paulom Antonom Smithom (PAS) rozprávali o jeho filme, o kine, divákoch i filmovom priemysle.

TH: Ako vznikol nápad vytvoriť found footage film o kine ako mieste a inštitúcii? Prečo ste mu dali trojaktovú štruktúru, akoby išlo o „tradičný“ film?

PAS: Zjednodušene povedané, nemal som peniaze na to, aby som nakrútil celovečerný film – a nechcel som urobiť len tak niečo na svoj iPhone so zlými hercami. Napadlo mi zozbierať scény, ktoré sa odohrávajú v kine. Zdalo sa mi, že by som sa odtiaľ vedel odpichnúť k zaujímavému naratívu. Nepotreboval som príbeh, konkrétne postavy ani iné náležitosti tradičného filmu. Vedel som, že každá postava bude sedieť v jednom priestore a že existuje logický začiatok, stred a koniec. Diváci si kupujú lístky, sadajú si, pozerajú film a nakoniec idú domov. Chcel som, aby to celé pôsobilo ako film, nie ako esej alebo kompilácia; aby bolo cítiť, že to celé vychádza z istého osobného miesta a vyjadruje môj zmysel pre drámu, napätie, komédiu a tak ďalej. Samozrejme, do tej miery, do akej mi to umožňoval nájdený materiál.

TH: Páči sa mi, ako váš film pokrýva rôzne aspekty chodenia do kina, keď sleduje nielen divákov, ale aj predavačov lístkov a premietačov. Pôsobí ako film Roberta Altmana s množstvom postáv s malými príbehmi: niektorí diváci sú na rande, niektorí sa zabávajú a vyrušujú ostatných, iní emocionálne prežívajú film. A ako kritika ma teší, že súčasťou filmového zážitku je aj rozhovor o filme na ceste z kina…

PAS: Ako som už spomínal, samotné chodenie do kina má tri dejstvá, preto som využil aj tieto scény. Chcel som skúmať celok toho, čo to znamená chodiť do kina: niekedy váš sused nevie byť ticho, inokedy vás skrátka nezaujíma, čo sa deje na plátne, lebo vaša frajerka je krajšia ako herečka, a vždy je tam niekto, kto príde neskoro a všetkým lezie na nervy, keď sa snaží dostať na svoje miesto.

TH: Aj keď found footage filmy zväčša pracujú s efemérami alebo „sirotami“, vy ste pracovali iba s viac či menej známymi filmami. Nakoľko bol pre vás takýto postup zradný? Zrejme ste museli počítať s tým, že diváci môžu rozoznať jednotlivé zábery, a spájaním takýchto záberov môže potom vzniknúť široká sieť asociácií.

PAS: Pri strihu som si okrem iného uvedomil, že som sám vedel rozpoznať iba časť filmov. Poznal som hercov a herečky, no filmy ani veľmi nie. Scény v kine stoja často samostatne, málokedy sú zapamätateľné alebo zásadné pre príbeh. A všetky sú relatívne homogénne. V tomto zmysle som mal na vytvorenie nového príbehu z recyklovaných fragmentov voľnejšiu ruku, ako som čakal.

No zároveň dúfam, že diváci si vytvoria vlastné a čo najdivokejšie asociácie. Chcel som, aby bol film a jeho jednotlivé epizódy otvorené interpretáciám. Čo znamená toto? Ani ja sám si nie som istý! Aj pre mňa je záhada, ako film vznikol. Skrátka si už celkom nepamätám. Tak ako to býva pri sledovaní filmu, aj jeho vytváranie bolo niečo ako sen – a možno preto má občas snovú logiku asociácií.

TH: Ak sa nemýlim, použili ste iba zábery z hraných filmov, teda v podstate obrazy toho, ako filmový priemysel vidí sám seba. Uvažovali ste nad tým, že z takéhoto hľadiska nejde ani tak o film o kine, ako skôr o film o tom, ako si filmári a priemysel predstavujú chodenie do kina?

PAS: Filmový priemysel vytváral a pretváral predstavu o chodení do kina desaťročia od filmov ako Zrodila sa hviezda alebo Spievanie v daždi. Tieto scény však nevnímam ako interpretáciu filmového priemyslu, ale skôr ako režisérsku a scenáristickú interpretáciu. A to, čo môžete vidieť, je zas moja interpretácia materiálu, recyklovaného z ich materiálu. Ich obrazy prechádzajú mojím pohľadom, mojou predstavivosťou. Vo svojej podstate je to film o sledovaní filmov v réžii niekoho, kto bol najprv divák. Keď som našiel jednotlivé scény, nevedel som, čo s nimi robiť, až kým som ich nevidel znova a znova. Akoby boli zo scenára vytrhnuté jednotlivé strany a rozhádzané bez akéhokoľvek systému: Ktorá strana nasleduje, ktorá je predchádzajúca?

TH: Keďže ste využili zábery zo stoviek filmov, na istej úrovni možno váš film vnímať ako prierez dejinami kinematografie. A aj keď zábery nie sú zoradené chronologicky, môžeme vidieť rozdiely v štýle alebo v tom, čo je zobrazené – vo filme je minimum záberov z nemej éry, akčné scény sú zväčša z 80. a 90. rokov, vidíme rôzne typy záberov… Mysleli ste aj na tento aspekt filmu, keď ste ho vytvárali?

PAS: Samozrejme, myslel som na to, svedčí o tom už len striedanie čiernobielych a farebných záberov… Tento film však nie je históriou kinematografie. Je krátkym resumé bez akejkoľvek chronológie. Každý strih bol dôležitý pre príbeh bez ohľadu na obdobie, z ktorého záber pochádzal. V mojich očiach ukazuje Videli ste môj film? jedno obecenstvo v obrovskom kine, kde sa všetci spolu dívajú na jeden film. Nie sú oddelení časom ani priestorom.

TH: Zdá sa mi, že váš film má aj sociologický rozmer. Môžeme vidieť, že do kina chodia rôzne sociálne skupiny, môžeme vidieť rôzne správanie divákov, od istého momentu je napríklad v kine výrazne menej ľudí. Mysleli ste aj na to? Strihom tematizujeme propagandu alebo rasizmus, no mám na mysli zábery samotné, ktoré sú na istej úrovni „dokumentmi doby“ aj v prípade, že ide o hrané filmy.

PAS: Snažil som sa zachytiť chodenie do kina v čo najväčšej šírke. Samozrejme, boli časy, keď boli v kinách uvádzači v uniformách, keď hral klavirista hudbu počas toho, ako si ľudia sadali, keď chodili do kina úchyláci a masturbovali spoločne, nie každý sám doma pred laptopom, alebo keď rozpadajúce sa kiná ponúkali úkryt samotárom a tulákom, zatiaľ čo tínedžeri postávali pri pulte s občerstvením a pri herných automatoch.

TH: Samozrejme, pri scénach v kine ste boli obmedzený tým, aké zábery nájdete v iných filmoch. Ako ste však vyberali filmy, ktoré vaši diváci v kine sledujú? Predpokladám, že proces bol podobný ako pri výbere hudby…

PAS: Vybral som ukážky, pri ktorých som si myslel, že pomáhajú rozprávaniu alebo nejakým spôsobom dodávajú scéne ďalšie významy. Chcel som sa vyhnúť „klasickým momentom“ kinematografie. Hudbu som tiež vyberal z už existujúcich filmov. Väčšina hudby vo filme a taktiež toho, čo počujeme, že diváci sledujú, nie je súčasťou pôvodnej scény, no vzniklo v postprodukcii. Napríklad, keď som chcel, aby diváci sledovali Smrtonosnú zbraň, digitálnymi efektmi sme ju vložili na plátno v kine. Spolu so skvelými zvukovými dizajnérmi sme potom pridali špecifický efekt, aby zvuk znel ako z kina.

TH: Keď som sledoval váš film, uvedomil som si, že niektoré filmy využívajú kino ako miesto, v ktorom postavy sú a niečo sa udeje, zatiaľ čo v iných filmoch je dôležité, že postavy sledujú nejaký konkrétny film a nejako naň reagujú. A zdá sa mi, že tento rozdiel vidíme aj vo vašom filme. Uvedomovali ste si to, keď ste film vytvárali?

PAS: Bolo pre mňa dôležité, aby film nebol nudný, aby nebol iba sériou obrazov so sediacimi divákmi. Preto som bol rád, keď som našiel scény s prestrelkou alebo hádkou. Samotné usporiadanie je už tak trochu záhadou. Viem, že som sa chcel vyhnúť dvom hodinám sledovania hercov a herečiek s upreným pohľadom na plátno. Určite som chcel vytvoriť drámu – chcel som však drámu zo strihu, nezaťažovať sa pôvodným kontextom jednotlivých záberov.

TH: Keďže je váš film postavený na rekontextualizácii, na vytrhnutí záberov z pôvodných filmov a ich zasadení do nového, vami vytvoreného kontextu, vedeli by ste povedať, ako sa za dva a pol roka od premiéry zmenil kontext vášho filmu? Zdá sa, že váš film, ktorý je vyznaním lásky ku kinu, sa zrazu ocitá v prostredí veľmi intenzívnej diskusie o Netflixe a kine.

PAS: Spielberg nedávno oznámil, že sa pokúsi dosiahnuť, aby sa o ceny Akadémie nemohli uchádzať filmy Netflixu. Ja s tým súhlasím, pretože to, čo Netflix produkuje, vyzerá, znie a pôsobí ako televízia. Sú to televízne filmy, aké som v televízii pozeral ako dieťa. Fakt, že v nich hrajú hviezdy a majú o čosi vyššiu produkčnú hodnotu, nemení nič na celkovom dojme, že sú vyrobené pre malú obrazovku. Roma je možno výnimkou a zrejme bude za to stáť aj film Martina Scorseseho. No inak som skeptický a nemyslím si, že vo všeobecnosti ešte filmári komponujú zábery pre veľké plátno. Nemyslím si, že v netflixovom filme uvidíme kompozície v štýle Sergia Leoneho. A to hovorí za všetko, ak sa bavíme o rozdiele medzi kinovým a televíznym zážitkom.

TH: Myslíte si teda, že film ako taký je na úpadku?

PAS: Myslím si, že sa (kino) film ako médium stráca: nemáme už viac skvelých charakterových hercov ako kedysi. Takisto už viac nemáme veľkých režisérov-scenáristov (pozrite sa, akým scenáristom bol napríklad Billy Wilder) ani veľkých komikov. A polovica filmových kritikov sa odvoláva na osobnú politickú agendu. Na úkor rôznorodosti umeleckého výrazu a estetiky presadzujú skupinové myslenie a starú poveru, že umenie by malo zušľachťovať. No umenie niekedy uráža – najmä ľudí, s ktorými umelec nezdieľa pohľad na svet. V súčasnosti sa priemysel snaží hrať na istotu, snaží sa, aby bolo kino bezpečným miestom a ľudia sa v ňom nestretli s nejednoznačnosťou a ambivalentnými postavami, po ktorých sme kedysi túžili. V skutočnom živote sa ľudia nie vždy menia zo zlých na dobrých (a naopak), tak prečo trváme na týchto príbehoch?

Priemysel sa momentálne zaoberá politikou identít – vždy rozdeľujúcou, vždy chybnou – a nie kvalitou filmu. Videli ste môj film? sa nedávno premietal v Dánskom filmovom inštitúte a mal celkom úspech. No jedna kritička tvrdila, že ten film prezentuje „heteronormatívny“ pohľad na to, čo sa deje v kine. Napísala, že som si zvolil zobrazovať ženské telo, no nie mužské – čo malo implikovať, že film je sexistický, pretože v pornokine vidno ženské prsia a nie penisy. Asi jej ušla časť s feláciou v Polnočnom kovbojovi? Alebo si ju nevšimla zámerne, aby mohla vniesť vlastnú politickú agendu do diskusie o reprezentácii, ako filmový svet vidí divákov? Kritici by sa mali zaoberať filmom, nie demografiou ľudí, ktorí stoja za kamerou. Ak film zobrazuje ženy alebo akúkoľvek minoritu neférovo, mali by sme o tom hovoriť. No neférovosť nemôžeme zamieňať s osobnou politikou. Nepochybujem o tom, že Sam Peckinpah by dnes nemohol nakrútiť Divokú bandu bez toho, aby ho kritici neoznačili za „sexistický“, pretože zobrazuje istý typ mužov a je napísaný aj nakrútený mužom. Umenie nie je zušľachťujúce. Neexistuje na to, aby vás urobilo šťastnejším, aby si s vami a vašimi priateľmi podalo ruky a spievalo. Ide o osobnú výpoveď. Muži a ženy každého etnika a sexuálnej orientácie by mali mať možnosť robiť filmy, aké chcú, nie filmy, ktoré majú najväčšiu šancu nikoho neuraziť.

TH: Ak Netflix nie je cesta, čo je?

PAS: Ak sa vrátim k Spielbergovi, on veľmi dobre vie, čo diváci chcú. Stačí sa pozrieť na tržby jeho filmov. A čo diváci chcú, sú silné obrazy na veľkom plátne a ľudský príbeh typický pre pracujúcu vrstvu. Pamätáte si na časy, keď Blízke stretnutia a E.T. – Mimozemšťan zobrazovali americkú pracujúcu strednú vrstvu a urobili z bežného predmestského života niečo zaujímavé? Myslím si, že toto sú „komerčné“ filmy, aké diváci chcú – filmy, ktoré spájajú a nie vylučujú. Spielberg podľa mňa vidí, že Netflix sa snaží zlákať najlepších filmárov, aby nerobili filmy pre kiná, ale pre televíziu. Každý, kto si myslí, že Netflix vdýchne nový život filmom so stredne veľkým rozpočtom, žije v sebaklame. Doposiaľ Netflix neukázal, že by mal najmenší záujem vychovávať nové talenty. Zameriava sa na ľudí ako Cuarón či Scorsese, osvedčených autorov s fanúšikovskou základňou. No koľko vzniklo článkov a tweetov, ktoré hovorili o Spielbergovi ako o „dinosaurovi“ alebo že je „odtrhnutý od reality“ a „nevie, čo hovorí“. Ako nekompetentní sú títo ľudia, neraz dvadsiatnici a tridsiatnici, ktorí si o sebe myslia, že vedia všetko, keď nevidia, že Spielberg naozaj vie, ako sa robia filmy a čo diváci chcú?

Myslím si, že ak má film prežiť, potrebujeme talentovanejších filmárov ako tu momentálne máme, najmä ak sa bavíme o filmoch, ktoré sa premietajú v multiplexoch.