Ejercicios de Memoria
r. Paz Encina, Argentína / Francúzsko / Nemecko / Paraguaj, 2016, 70 min.

Paz Encina sa vo svojich filmoch a inštaláciách opakovane venuje historickým traumám rodného Paraguaja, najmä 35-ročnému obdobiu diktatúry Alfreda Stroessnera. Prostredníctvom slow cinema či filmovej eseje skúma kolektívnu pamäť svojej krajiny, namiesto faktov a udalostí sa sústreďuje na okrajové momenty dejín, pomocou ktorých odkrýva mechanizmus teroru a jeho dopad na jednotlivcov.

Paraguajská hojdacia sieť (Hamaca Paraguaya), jej prvý celovečerný film ocenený v roku 2006 aj v Cannes, sa vracia do obdobia pred Stroessnerom. Odohráva sa počas jedného dňa v roku 1935, na konci vojny medzi Paraguajom a Bolíviou o sporné územie Chaco, keď starší manželský pár čaká na návrat syna z armády. Film sa sústredí práve na ich čakanie (okrem syna čakajú aj na dážď a na to, kedy ich pes prestane štekať), na každodenný údel, ktorý je maximálne oddramatizovaný. Hovorí o vojne a jej zbytočnosti, avšak historické kontexty ostávajú iba v hrubých náznakoch ako niečo, čo sa deje ďaleko od Cándidy a Ramóna, no predsa ich zasahuje. Neprenikáme pritom do psychológie páru, iba ho sledujeme – skôr z diaľky, prípadne od chrbta, sú pre nás do veľkej miery neznámi.

Dôležitým prvkom filmov Paz Enciny je rozpájanie obrazu a zvuku. V Paraguajskej hojdacej sieti nie sú žiadne synchrónne dialógy. Keď Cándida a Ramón čakajú spolu, nevidíme, že by sa rozprávali, hoci ich počujeme; keď sú v obraze mlčky sami, počujeme ich rozprávať sa so synom, ktorý sa prišiel rozlúčiť, alebo s inou postavou, ktorá im hovorí, že vojna sa už skončila, respektíve že ich syn zomrel. Encina dáva obrazu a zvuku rôzne temporality, možno ide o dve príbehové línie odohrávajúce sa v rôznom čase, možno sú dialógy iba spomienkami alebo predstavami. Vytvára rôzne svety, čo vidíme ešte výraznejšie v jej druhom celovečernom filme Ejercicios de Memoria.

Roky 2011 a 2012 strávila Encina štúdiom takzvaných archívov teroru (Archivos del Terror), teda archívov tajnej polície za vlády Alfreda Stroessnera (1954 – 1989) odkrytých po jeho zvrhnutí. Na ich základe vznikla okrem iného trilógia krátkych filmov Familiar (2014), Arribo (2014) a Tristezas de la lucha (2016), ktorý dal pomenovanie celej trojici. Kým posledný z nich je trochu iný a mieša archívne materiály s textami anarchistického spisovateľa zo začiatku 20. storočia Rafaela Barretta, v prvých dvoch Encina využíva iba policajné záznamy, spisy, fotografie či nahrávky výpovedí, aby zachytila komplexnosť jednej, možno nepatrnej udalosti – vyšetrovanie po postrelení a zatknutí 12-ročného dievčaťa pre podozrenie z protištátnej činnosti, respektíve vypočúvanie opozičného politika, ktorý sa po vyše 20 rokoch vracia do Paraguaja na krátku návštevu.

Encina sa pritom sústredí na tú ktorú konkrétnu situáciu, nedozvieme sa nič, čo bolo predtým, ani potom, nedostaneme žiaden ucelený príbeh. Pracuje s asociatívnosťou a rozbíjaním na fragmenty a krátky archívny záznam spája s vizuálnym rozjímaním. Pravdepodobne najzaujímavejším motívom je snímanie spisu zadržaného dievčaťa vo veľkých detailoch vo filme Familiar. Sleduje jednotlivé časti formulára o zadržaní, vidíme vždy iba úryvky, ktoré nevieme čítať ako celok. Z filmov však stále vieme odčítať praktiky autoritatívneho režimu. Ide o zdanlivo okrajové momenty v dejinách Stroessnerovej diktatúry, no autorka nám pripomína, že aj tie majú dopad na konkrétnych ľudí. Totalita je tvorená práve množstvom takýchto momentov.

Z archívov teroru vychádza aj film Ejercicios de Memoria z roku 2016. Encina sa v ňom venuje postave Agustína Goiburúa, jedného z najsilnejších opozičných politikov, ktorého Stroessnerova vláda nechala v roku 1977 zmiznúť a ktorého tela sa dodnes nenašlo. Film však o jeho živote a vôbec situácii v krajine rozpráva iba útržkovito prostredníctvom výpovedí jeho dvoch synov, dcéry a manželky vo zvukovej stope. Hovoria o tom, aké to bolo vyrastať počas diktatúry, čo zažívali, keď ich otca a manžela prenasledovali alebo keď zmizol. Nejde pritom o ucelené rozprávanie, skôr krátke úryvky, nespojité momenty. Sú to stopy pamäte, ktoré sa zlievajú do impresií.

Podobne ako v spomínaných krátkych filmoch Encina znova využíva archívne materiály, policajné záznamy, karty o zadržaní s odtlačkami prstov či fotografie. Väčšinu času sa však pozeráme na inscenované zábery, ktoré s Goiburúom na prvý pohľad nijako nesúvisia: v úvode je to opustený dom, v detailoch vidíme rôzne predmety, neraz nejakým spôsobom zlomené alebo zničené, rozmiestnené tak, ako keby ľudia z tohto domu odišli iba pred chvíľou a narýchlo, neskôr sledujeme skupinu detí, ako putuje lesom, lezie na stromy či je ovocie, alebo inú skupinu starších chlapcov na koňoch smerujúcich k rieke. Tento „dej“ nemá jasnú symboliku, nevieme povedať, že ide o Goiburúho dom alebo že deti reprezentujú jeho synov a dcéru aj napriek tomu, že Encina tieto scény nakrúcala v oblasti, kde Goiburú žil – pri rieke Paraguaj, ktorá tvorí hranicu s Argentínou a v ktorej skončilo množstvo obetí diktatúry.

Paz Encina nám vo svojich filmoch ukazuje, že pamäť netvoria iba tvrdé fakty, hoci archívne dokumenty sú jej súčasťou. Pracuje skôr s evokáciou. Ejercicios de Memoria naznačuje bezstarostnosť i smrť, osamotenie i kolektívnosť, medzigeneračnú pamäť i nemožnosť poznať históriu. Naznačuje, že pamäť môže byť spojená s miestom, či dokonca si predstavuje pamäť ako fyzické miesto, ktorým je potrebné putovať. Vyvoláva duchov v najrôznejšom slova zmysle.