Čerešničkou na záver série Burleska nie je Kabaret je rozhovor s hviezdnou Miss Cool Cat. Každý vie, keď táto žena vstúpi do miestnosti. Nesie sa k môjmu stolu v krátkych kvetovaných šatách, vysoké topánky, svieža tvár a rozpustené ryšavé vlasy. Na ten moment, kým Terézia prejde od vstupných dverí pár metrov, kaviareň skamenie. Čas by sa zastavil, keby ho podpätky každým krokom nepripomínali. Vládne ticho a nikoho nenapadne usrknúť zo svojho nápoja, až keď sa ona rozhovorí, až keď sa ona začne smiať a štebotať. Bola som prekvapená, že ešte niekto vie zamraziť hodiny a keby som mohla, na narodeniny by som si priala malú vreckovú Teréziu, aby som kedykoľvek mohla spomaliť svet. Koniec koncov, a že to je koniec série rozhovorov so scénou Prague Burlesque, zastavovanie času sa stalo pre mňa esenciou týchto predstavení. Či už s vami, alebo bez vás, teším sa na ďalšie.

© Šima Müllerová

ŠM: Ako si sa ocitla v Prahe? 

MCC: Som zo Slovenska, z Banskej Bystrice, a vedela som, že po strednej škole hneď pôjdem preč. Takže asi tri dni, maximálne päť dní nato, ako som zmaturovala, som si zbalila kufor a odišla. Pôvodne som si myslela, že pôjdem študovať žurnalistiku na vysokej škole v Nitre, aj rodičom som vravela, že do Prahy idem len na leto, ale vedela som, že sa asi už nevrátim. Plánovala som tu byť kratšie, ale zostala som dvanásť rokov. Som tu už zaseknutá a keďže som súčasťou Prague Burlesque Show, tak sa z Prahy ani len tak jednoducho nepohnem.

ŠM: Ako si začala? 

MCC: Kvôli chlapovi. Respektíve to bolo tak, že sme sa Davidom, Sonym Vargasom, stretli úplne náhodou a začali sme randiť. Vtedy bola burleska v punkovejšom období. Nemala pravidelnú šou ani divadlo a vystupovalo sa v punkových kluboch. Najprv som teda stretla jeho a on sa mi až na druhom či treťom rande priznal, čo robí, a hrozne sa bál, že budem žiarliť alebo niečo také. Začala som pre nich fotiť, pretože v tej dobe som sa zaujímala o fotku a veľa som fotila, občas aj pre časopisy, a mala som vlastný blog. Klasika, haha. Keďže som to začala fotiť, chodila som skoro na každú šou a hrozne ma to vizuálne zaujímalo. Mala som pocit, že sa to ešte dá posúvať niekam ďalej. Raz mu vypadla side dancerka na nejakom firemnom večierku a on mi zavolal, či by som ju nemohla zastúpiť. Pamätám si, že som vtedy varila halušky, čakala muža doma a on celý v strese, že je to veľký večierok a že ju musím zastúpiť. Súhlasila som. Hneď tento prvý raz sa mi to zapáčilo. Zastúpila som ju a už aj spriadala plány, ako by som mohla sama začať. Jedného dňa som Davidovi pri raňajkách povedala, že idem robiť burlesku, z čoho on bol úplne „nieéé, nieéé, to nebudeš zarábať, je to ťažké, budeš umelec“ a ja stále, že „hej, hej, musím“, a takto som vlastne začala. Tým záskokom som mu vtedy dokázala, že to skutočne chcem. Zaujímala som sa o históriu, kostým som si dala dokopy ako prvý a začala som vystupovať v klube Bar and Books, čo bola prvá regulárna šou.

ŠM: Čo v histórii burlesky ťa najviac fascinovalo, bavilo?

MCC: Hlavne ten vizuál. Tým, že som fotila, zaujímala som sa o fotografiu, dizajn, módu, robila som fashion editorku v jednej fotobanke, predtým som pracovala v Agent Provocateur, Vivienne Westwood, čo bolo celé spojené s erotikou. Tú erotiku som si možno toľko nepriznávala, ale vždy ma priťahovala. Milujem erotickú literatúru, mám doma veľa kníh, ale zároveň mi tie fotky imponovali.

ŠM: Aké knihy napríklad?

MCC: Venuša v kožuchu, taká úplná klasika. Vďaka tomu, že som vtedy pracovala v Agent Provocateur a starala sa o vizuál ich obchodu, dostala som sa k starým číslam Playboya. Raz som mala pre nich urobiť budoár a k tomu som si objednala časopisy Playboy zo 70. a 80. rokov a potom sa to malo vyhadzovať, tak som si ich vzala. Bavia ma aj erotické fotografie z 20. – 30. rokov, síce je to Taschen, čo je dnes už komerčné vydavateľstvo, ale ja to milujem. Aj porno fotky. Staré porno fotky boli strašne naturálne, mali úplne inú energiu ako dnes. Všetko toto ma strašne zaujímalo, až sa to zbehlo k burleske. Veľmi inklinujem k erotike a nebojím sa o nej hovoriť. Čo sa týka historických kníh, zohnala som si literatúru, ktorá bola ťažko dostupná, a to sú rôzne staré americké popisy burlesky. Dnes je to už ľahšie, veci sa dajú nájsť na internete. Historicky je fascinujúce ako burleska ovplyvňovala od 20. do 70. rokov celú umeleckú scénu. Objavovala sa v divadlách, v kinách, bola vždy súčasťou kultúry. Úplne najväčšia inšpirácia aj pre mňa, aj šou samotnú vychádza z 20. rokov, čo bol Ziegfeld Follies a divadlo Minsky’s. Boli to opulentné šou s množstvom rekvizít, na ktoré sa hollywoodske hviezdy chodili pozerať s celými rodinami.

Na burleske je skvelé to, že pri nej nemáš stiahnutý zadok ako v divadle, aj keď ja milujem operu, milujem balet, ale najviac ma baví ten punk. Je to šou, kde sa chľastá a všetci sa bavia. V tých 20. rokoch to bolo najlepšie, bolo to úžasne odviazané. Tam sa šňupalo, popíjalo, súložilo na stole a všetci sa bavili, bola hudba. Samozrejme, že je to prehnané, ale dnes už je tá burleska iná. Rieši sa politická nekorektnosť. Sledujem scénu, viem, o čo ide, a zdá sa mi to už prehnané. Ja to vnímam ako entertainment. Samozrejme, je v tom feminizmus, politická satira, nejaká revolta pre ženské telo a vôbec telá ľudské, a je to všetko zaujímavé, ale pre mňa je to hlavne bavenie ľudí. Má to byť šou, má to byť krásne, ľudia majú zabudnúť na svoje problémy. Čím ďalej, tým viac je feministických čísel a je super, že existujú… Napríklad v Berlíne som v rámci festivalu videla feministické predstavenie. Akože fajn, ale celý večer sa pozerať na toto… Je to príliš vážne, performerky sa berú vážne a je to obrovský odkaz so svetovým dopadom. Je fajn, keď je jedno také číslo v rámci festivalu, keď robím vlastný festival, tak ho tam chcem tiež, ale nechcem sa na to pozerať celý večer. Takisto, ako sa nechcem pozerať len na klasickú burlesku. Vadí mi, že sa to rieši v celej spoločnosti, v americkej o to viac. Či je tam černoch, aby niekto náhodou nerobil Gejšu, lebo culture appropriation, a začína sa to veľmi vyhrocovať. To vidíš aj v Hollywoode, keď pomaly Popoluška je černoška, tak sorry, ale to by fakt nemalo byť, len aby sme boli korektní. Celé je to prehnané a zasahuje to aj do burlesky. U nás to ide hlavne cez entertainment, preto si tak dobre rozumiem s Davidom a robíme burlesku spolu, lebo to vždy budeme vnímať ako zábavu. Chodíme, bavíme ľudí, nechávame si za to platiť a je to tak v poriadku. Keď si vezmem úplne prvú burlesku, to je rok 1868 a Lydia Thompson. Skvelá ženská, vlastne prvá žena, čo sa na pódiu obnažila. Malo to politický kontext: zosmiešňovala vyššiu vrstvu a politickú situáciu. Niekedy to funguje, ale nie vždy a nasilu.

ŠM: Takže burleska má revolučný základ. 

MCC: Určite. Aj slovo burlesque je z talianskeho slova burla – vtip, zveličenie. Je to s tým veľmi spojené, aj performancia Lydie Thompson bola veľkou hyperbolou.

ŠM: Celá šou je založená na tom, že máš oblečenie a potom to oblečenie nemáš. Pre mňa veľmi špeciálna zápletka, point. Je to metaforické, dá sa to použiť ako odkaz. Na čokoľvek chceš odkazovať. Som tu a hovorím, som tu nahý a hovorím… dodáva to silu vyjadreniu. Nikdy si nerozmýšľala nad tým, že by si vymyslela číslo s politickým podtextom, reakciu tohto typu na niečo, čo ťa trápi?

MCC: Podľa mňa vôbec nie je jednoduché urobiť takú performanciu. Mňa baví viac tá zábava, opulentnosť a som veľmi inšpirovaná cirkusom. Takže som showgirl, nerobím politické performancie, netiahnem k tomu. Ak by ma niekto zavolal protestovať proti ANO a vyzliecť sa tam, tak to urobím a rada upozorním na toto zlo, ale sama si to nevymýšľam. Skôr tiahnem k odkazu na pôvodnú, komickú burlesku. Teraz pripravujem jedno číslo, ktoré je pre mňa veľkou výzvou: návrat ku komickej burleske. Väčšinou to baby nerobia, skôr David je ten vtipný. Mojou inšpiráciou je Lucille Ball. Chcela by som urobiť mega komické číslo! Podľa mňa nie je nič lepšie, ako keď sa pekná ženská vie zosmiešniť. Vyzliecť sa pri tom čísle, ale strieľať si zo seba, z ľudí, zo všetkého okolo. Bude to úplne cez čiaru. Komédia je podľa mňa najťažší žáner v divadle. Je ťažké, aby si sa nestrápnil, aby si to dobre zahral, aby to všetci pochopili. Komikov ako Jim Carrey veľmi obdivujem a chcem to veľmi robiť, ale mám predtým aj obrovský rešpekt.

ŠM: Akú máte tému?

MCC: Supersonic Women, nadzvukovo rýchle ženy. Vzniklo to ako superhrdinky. Ale vlastne ja tam nemám žiadnu superhrdinku, v tom extravagantnejšom čísle, takom tom „Sex a žena“ by som chcela mať „ženu ako superhrdinku samu osebe“, ale inak nebudem mať žiadnu wonder woman. Nerada sa stotožňujem s charaktermi, čo už boli vypovedané. Radšej si vymyslím niečo vlastné. Podľa mňa David narážal názvom tej sezóny na to, ako sú ženy dnes popredu, aké sú skvelé a rýchlejšie ako muži. Čo je pravda, haha.

ŠM: Nedávno ste vystupovali na Prague Pride. Mali ste na navrhnutú špeciálnu šou len pre festival?

MCC: Pozvali nás s Davidom a pridal sa k nám Chris Oh z Nového Zélandu, ktorý práve cestuje po Európe. Bol v Prahe, tak sme ho vzali s nami do šou. Je úplne skvelý predstaviteľ pridu. Baleťák, tanečník, farebný, vyzerá skvele, svalnatý a hrozne dobre sme sa doplňovali v burleskných číslach. Bolo to zadarmo, takže prišlo veľa ľudí, možno aj ľudia, čo si to normálne nemôžu dovoliť, a bola tam super atmosféra. Ľudia na pride sú hrozne uvoľnení a príjemní.

ŠM: Budete mať aj novú kolegyňu drag queen, Hayley the Strange. Ju ste nezapojili do šou na pride? 

MCC: Nezapojili, pretože tam vystupovala samostatne. Bolo tam veľmi veľa drag shows. Ja som ich veľký fanúšik a vlastne keď sme hľadali nového člena Royalu, tak som veľmi chcela, aby tam bola drag queen a aby tam s nami Hayley mohla vystupovať. Je to odvážne, pretože na naše šou chodia starší ľudia, ale podľa mňa to tak má byť. Čakajú klasickú šou a Hayley to dosť naruší, ale to ma na tom baví. Ona robí lip-sync and pritom tancuje, čo je veľmi ťažké. U nás bude robiť dva lip-syncové a jedno burleskné číslo.

© Šima Müllerová

ŠM: Ako vnímaš ženskú silu a integritu ty osobne? Ako sa cítiš?

MCC: Na mojej práci ma baví, že veľa žien chce byť ako ja, keď ma takto vidí. Je to hrozne milé, svojím spôsobom, že dokážem ľudí inšpirovať. Začínaš od nuly, niečo vytvoríš, vlastne ani nechápeš. Baví ma, ako ma ženy vnímajú a ako chcú byť ako ja, keď to tak prehnane vyjadrím. Bude to najskôr preto, že sa nehanbím za svoju sexualitu, že sa viem nosiť, ale moje sebavedomie je vybudované tréningom, nemám to zadarmo a nikto to nemôže mať zadarmo. Veľa s tým musím pracovať. Po rozchode o to viac. S Davidom sme tvorili pár desať rokov a robíme tú šou spolu. Boli sme zasnúbení a všetci nás už mali za taký pár, čo bude navždy spolu a vezmú sa na pódiu. Máme spolu aj festival, boli sme ikonický pár, takže je to také komplikovanejšie.

ŠM: Viete spolu pracovať?

MCC: No jasné! Musíme. Samozrejme, bola okolo toho veľká diskusia, ale zahodiť desaťročnú prácu by bola veľká škoda. Naopak sa snažíme byť dospelí a myslím si, že sme takí kamaráti a soulmates, že už navždy nimi budeme. Inšpirovali sme sa, ovplyvnili, aspoň on mňa veľmi ovplyvnil, v dobrom slova zmysle. Nejde to vymazať. Naopak, chceme na tom stavať.

ŠM: Prečo ste sa rozišli?

MCC: To je proste tá šou. Obetovali sme jej svoj vzťah. Len sme pracovali, veľa sme pracovali a vzťah tým utrpel. Keď si to uvedomíš, už je neskoro. Posledné dva roky boli veľmi zvláštne, iba sme makali. Nevzali sme sa po tých zásnubách… a jedno s druhým. Zhodli sme sa, že to moc nefunguje, už sme sa príliš hádali a tak. Je to smutné, no nedá sa nič robiť. Takže ja mám nový začiatok od marca vo vlastnom byte a snažím sa byť happy a tak. Práve preto o tomto hovorím aj na instagrame, aby som ženy podporila a ukázala im, že sa zo všetkého nepokakáme. Ľudia si začali všímať, že už spolu nie sme, a keď sa ma opýtali, ako sa cítim, tak som odpovedala: „No na hovno mi je“, nebudem sa pretvarovať. Zároveň som showgirl a na pódium sme to nemohli prenášať. Ľudia, čo nás dlho poznajú, si všimli, ako sa tam podprahovo doberáme, čo je svojím spôsobom vtipné, ale nehovorím, že je to jednoduché spolupracovať ďalej, chce to veľa sebazaprenia a dospelosti. Niekedy sa cítim až privilegovaná, že môžem hovoriť o veciach, ktoré ma zaujímajú a trápia, a viem, že o nich skutočne niekto bude počuť. Som šťastná, že sa mi taká vec podarila, že dokážem ľudí inšpirovať.

ŠM: Aké veci ľudí zaujímajú?

MCC: Podľa mňa normálny život ich zaujíma. Ako si žiješ, čo robíš, čo ješ, kam chodíš. Dosť často sa ma pýtajú ako na to telo. Preto som sa rozhodla sharovať viac na sociálne siete. Všetko.  Zákulisie burlesk, veci, pri ktorých bežne nemôžu byť, ale aj každodenný život.

ŠM: Ako prebiehajú tvoje verejné kurzy burlesky?

MCC: Radím ženám toto: „To, čo máte teraz, je jediné, čo máte, tak s tým pracujte.“ Čakať na to, „až zhubnu, až se nechám ostříhat, až si najdu partnera…“, to proste nemá cenu, chce to veci robiť teraz. Ja som neurobila nijaké lepšie rozhodnutie, ako ísť na voľnú nohu. Nemôžeme byť, samozrejme, všetci na voľnej nohe a nevravím, že je to jednoduché, ani s peniazmi to nie je jednoduché, ale aj tak je to to najlepšie, čo som mohla spraviť. Sedieť v práci a robiť pre niekoho niečo, čo ťa nebaví, je strašné. Je to hrozný život. Chápem, že chcú všetci zarábať, ale musí ťa to baviť, musíš sa namotivovať. Chodí ku mne zmes od mladých študentiek až po vrcholné manažérky. Úplne rôzne ženy v rôznych postaveniach. Trochu sa boja, nevedia, čo od toho čakať, ale nakoniec z nich sú partičky kamarátok. Zomknú sa tam. Základom kurzu je totižto nesúdiť sa, pracovať s tým, čo máme, teraz, neporovnávať sa a inšpirovať sa navzájom. Väčšinou prídu s tým že: „prišla som o prácu, necítim sa dobre, manžel ma štve,…“, ide väčšinou o veci týkajúce sa sebavedomia. Je to veľmi terapeutické. Mám pocit, že ženy po kurze úplne rozkvitnú.

ŠM: Kam chodíte vystupovať?

MCC: Pravidelne do Varšavy, robili sme tam menšiu šou a teraz sa tam rozbieha ešte jedna väčšia. Občas nejaké súkromné večierky. V Čechách najpravidelnejšie. Do Bratislavy sme chodievali dlho, ale teraz sme tam prišli o priestor (Babylon). To sú miesta, kam jazdíme všetci spolu, ale sama som bola všelikde. Aj v Amerike, v Afrike… Tam sme raz boli s Davidom, v januári tohto roku sme boli vystupovať na otváračke jedného rezortu na Zanzibare. V Amerike som bola vo Philadelphii a New Yorku a inak po Európe jazdím pravidelne. Barcelona bola nedávno, teraz ma čaká Berlín, nejaké Anglicko, rôzne veci.

ŠM: Na akom najnezvyčajnejšom mieste si vystupovala?

MCC: Ten Zanzibar bol dosť bizarný. Otváral sa tam veľký rezort, bol krásny a ja som bola vďačná za to, že tam môžem byť. Avšak, Zanzibar je moslimská krajina, takže keby vedeli, že sa tam niečo takéto deje, tak by ma tam možno aj ukameňovali. Neviem, oni sú veľmi „free“, tí Afričania, ale nemalo by sa to robiť. Bola to súkromná párty neafrických spoločností a sponzorov. Normálne tam ženy chodia zahalené vo farebných šatkách a nezahaľujú sa celé, ale je to stále moslimská krajina a intervencia burlesky na také miesto je zvláštna.

V Čechách si nás občas zavolajú na veľmi, veľmi bizarné večierky. Najväčší bizár, a teda bolo to strašne vtipné, aj sa mi všetci smiali, bol veľtrh potrubí v Letňanoch. Ja som ani nevedela, že niečo také existuje. Proste normálne v Letňanoch boli vystavené rôzne potrubia a tých stánkov tam bolo veľmi veľa. Vôbec nechápem, načo existuje toľko potrubí! Zrejme je to dobrý biznis. Objednala si nás švajčiarska alebo nemecká firma, aby sme tam o piatej poobede vystúpili. Pije sa tam šáňo a všetko je ako na designbloku, ale okolo sú potrubia. Perfektné.

ŠM: Tell me about your fire, baby… kde si sa naučila robiť triky?

MCC: Tak trošku sama. Hrozne som chcela robiť také tie zapaľovania tela a vypľúvanie ohňa a tu v Čechách to veľmi nikto nerobí. Skôr sa žongluje so zapálenými kužeľmi. Videla som jedného kamaráta tiež žonglovať a už si presne nespomínam, ako na to prišla reč, ale nakoniec mi dal základy. Potom som hľadala na internete, skúšala ísť podľa tutoriálov, čo nie je práve bezpečné. A raz som robila workshop, vystupovala som v Rakúsku na jednej nádhernej svadbe. To bola snáď najkrajšia akcia, na akú ma kedy pozvali. Spolu so mnou tam vystupoval aj chrlič ohňa a kým sme čakali na vystúpenie, dal mi workshop. Takto nejako som začala.

Pasties with burning tassels vymyslela jedna Američanka v 50. rokoch a odovzdáva toto umenie vždy jednej osobe z daného štátu a posunula ho aj mne. Prihlásila som sa k nej, zaplatila si workshop, a vzhľadom na to, čo robím pre burlesknú scénu Čechách, mi toto dedičstvo odovzdala. Bohužiaľ, tento rok zomrela, ale určila ľudí v Európe a jedného v Amerike, ktorí to budú zas posúvať ďalším.

*rozhovor so zakladateľom Prague Burlesque Davidom Jahnom a burleskou VELL SV si môžete prečítať tu: Burleska nie je Kabaret (Vol.1)

*rozhovor s burleskami YAZZ a LADY MOUSELLYCA si môžete prečítať tu: Burleska nie je Kabaret (Vol. 2)