Boj za slušnosť a profesionalitu bol v roku 2018 prítomný aj v audiovízii
Adam Straka 30/12/2018

Ako vyzeral uplynulý rok v prostredí slovenskej kinematografie? Na ktoré filmy sa bude najviac spomínať a aké udalosti definovali atmosféru medzi filmármi?

Ešte pred ôsmimi mesiacmi sa na bilančnom podujatí Týždeň slovenského filmu často skloňovala otázka možnosti udržania priaznivého trendu v slovenskej kinematografii. Rok 2017 si budeme navždy pamätať ako výnimočne úspešný ročník. Aspoň čo sa týka návštevnosti slovenských titulov. Pravdivými sa však napokon stali skeptické predpovede. Okrem absencie divácky zaujímavých filmov sa na rok 2018 nebude spomínať ani v kontexte úspešných artových/klubových filmov, ako tomu bolo napr. v roku 2015. Vtedy zasvietila trojica Eva Nová, Koza a Čistič. 

Pri tohtoročnom bilancovaní je potrebné zamerať sa nielen na reflektovanie samotných diel, ale aj na širší kontext audiovízie. Ten okrem viacerých zmien v oblasti písania o filmoch či založenia významných filmových inštitúcií zrkadlil predovšetkým spoločenskú situáciu v krajine. 

Dominancia autorských dokumentov

Hraná filmová tvorba ostala tento rok v úzadí dokumentárnej. Z dvojice azda najočakávanejších hraných filmov jeden sklamal (Tlmočník Martina Šulíka) a premiéra druhého sa presunula až na budúci rok (dlhometrážny debut Tea Kuhna Ostrým nožom). K najpozitívnejšie prijatým slovenským filmom v roku 2018 tak patria hlavne dokumenty. Rozlúčka režiséra Mareka Kuboša s prácou autorského dokumentaristu v podobe filmu Posledný autoportrét získala ceny na MFDF Ji.hlava aj na košickom Art Film Feste.
Okrúhle výročie okupácie Československa inšpirovalo množstvo filmov, medzi ktorými patria k najzaujímavejším Okupácia 1968 (r. Evdokia Moskovina, Linda Dombrovszky, Magdalena Szymków, Marie Elisa Scheidt, Stephan Komandarev) a majoritne český dokument Môj neznámy vojak (r. Anna Kryvenko). Reflexiu minulého režimu ponúkol aj Patrik Lančarič cez portrét básnika a normalizačného ministra kultúry Miroslava Válka.

Dva kvalitné televízne cykly Biele vrany a hrdinovia medzi nami a Expremiéri priniesli dokopy 14 krátkych autorských dokumentov. Vyzdvihnúť treba aj angažovanie študentov či čerstvých absolventov Ateliéru dokumentárnej tvorby FTF VŠMU. Zdá sa, že mladý autorský dokument si našiel svoje miesto aj v televíznej tvorbe, čo sa z hľadiska filmovej tvorby na Slovensku môže po čase ukázať ako najdôležitejšia správa z roku 2018.


Nové formy, tvary a priestory filmovej kritiky

Počas prvých mesiacov sa ustálili dva nové priestory na filmologické texty a jeden podstúpil rekonštrukciu. Mesačník Kapitál sa vo svojej pravidelnej filmovej sekcii zameriava na analytické kritiky alebo rozhovory s filmármi a teoretikmi, pričom téma textov po vzore celého časopisu presahuje do spoločenských tém. Druhým zo spomenutých (staro)nových časopisov je Kinečko, ktorému sa po takmer ročnej pauze podarilo prevteliť z papierovej podoby na internetovú. Spolu s Kapitálom sa v tomto roku zamerali aj na filmové projekcie a diskusie k aktuálnym témam kinematografie.

Za dôležitú zmenu tiež považujem úspešný prechod periodika Film.sk z brožúrového formátu do väčšej a esteticky príťažlivejšej podoby. 


Potrebný krok k pozdvihnutiu produkcie na Slovensku

Prvého júna vznikla v rámci Audiovizuálneho fondu Slovenská filmová agentúra. Síce s veľkým oneskorením, ale predsa. Jej hlavnou úlohou je prezentácia slovenských lokalít a filmových profesionálov v zahraničí. V októbri sa stala súčasťou Medzinárodnej asociácie filmových agentúr (AFCI) a tiež členom Green-Screen, čo znamená, že Slovensko sa zaradilo ku krajinám, ktorých cieľom je zníženie uhlíkovej stopy pri výrobe filmov.

S manažérkou AFCI Zuzanou Bielikovou sa pre Kinečko rozprával Peter Badač.


Dopad celospoločenskej situácie na filmárov

Uplynulý rok sa zaradil medzi ostatné výrazné osmičkové roky. Úkladná vražda Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej naštartovali celoslovenské protesty. Udalosť zadefinovala rok 2018 nielen z politického či sociologického hľadiska. Podľa Martina M. Šimečku sa Slováci konečne naučili nahlas vyjadriť svoju nevôľu a túžbu po slušnosti, profesionalizme a zodpovednosti. 

Tento kultúrny kód sa stal vlastný aj filmárom. Medzi najaktívnejšie skupiny na protestoch patrilo Nie je nám to jedno, za ktorým stáli viacerí študenti Filmovej a televíznej fakulty VŠMU. Spoluorganizátorka Juliana Horváthová za svoj prínos na protestoch Postavme sa za slušné Slovensko dostala poďakovanie v podobe symbolického pierka vrany na novembrových cenách Biele vrany. 

Lavína spustená „rekonštrukciou“ vlády zasiahla aj Ministerstvo kultúry. Po rezignácii Mareka Maďariča, za ktorého pôsobenia sa slovenská kinematografia pozdvihla, sa novou ministerkou kultúry stala Ľubica Laššáková. Na jej nekompetentnosť pravidelne upozorňuje z tohto dôvodu vzniknutý Kultúrny reparát. Medzi hlavné požiadavky zoskupenia patrí odstúpenie ministerky a návrh na „kandidáta alebo kandidátku, ktorí sa môžu o našu dôveru aspoň začať uchádzať“. Nejde o konkrétne pomenovaných predstaviteľov, k prvým signátarom patrí 322 osobností z kultúrnej oblasti a v rámci online formulára sa pod hodnotové idey podpísalo takmer 2000 ľudí. Z Kultúrneho reparátu sa tak stala amorfná skupina množstva osobností, ktoré sa počas roka angažovali napríklad pri obrane zaužívaných pravidiel pri financovaní filmov (kauza SaS vs. filmári), alebo podporovali protest nespokojných pracovníkov v RTVS. 

K ďalším občiansko-angažovaným udalostiam ovplyvňujúcim diskurz slovenskej audiovízie patrí Slovensko a Česko za Olega Sencova. Väznený ukrajinský režisér sa z dôvodu dobrovoľnej hladovky dostával do životohrozujúcej situácie. Početnej skupine slovenských a českých osobností (jadro tvorili ľudia z oblasti filmu) sa podarilo vyburcovať záujem médií i samotných politikov. Hoci ruský systém už od začiatku evokoval veterné mlyny, voči ktorým sa nedá zvíťaziť, za úspešný sa dá rozhodne považovať dosah interpelácie. Andrej Kiska sa na Sencovov stav pýtal ukrajinského prezidenta Petra Porošenka, Miroslav Lajčák túto tému otvoril pri rokovaní v Moskve s ministrom zahraničných vecí Lavrovom. Doterajším vrcholom slovenského úsilia je v tomto prípade udelenie Sacharovovej ceny za slobodné myslenie Olegovi Sencovovi, ktoré v Európskom parlamente inicioval náš poslanec Eduard Kukan práve s podporou platformy Slovensko a Česko za Olega Sencova.

Na záver pripomeniem aj spoločenský dopad študentského dokumentu Základná umelecká škola Petra Breinera. Edo Cicha sa vo svojej tvorbe presunul z oblasti experimentovania s filmovou formou k investigatívnej žurnalistike. Na príbehu pomenovania ZUŠ v Humennom poukázal na arogantnosť primátorky Jany Vaľovej (SMER-SD). Film, jeho medializácia a iné reportáže dopomohli k jej prekvapujúcej prehre v novembrových voľbách do mestského zastupiteľstva.

Rok, v ktorom sa o úspechoch či kvalitách slovenskej filmovej tvorby hovorilo pomenej, je príznačný dopadom celospoločenskej situácie v krajine na filmárov. Práve túžba po slušnosti a profesionalizme v audiovízii je najdôležitejším javom pri koncoročnom bilancovaní. A čo sa týka budúcnosti slovenskej kinematografie, zásadnou sa zdá byť zriadenie Slovenskej filmovej agentúry.

 

Zdroj náhľadovej foto: Diana Černáková/SITA

Kultúrny reparát (zdroj: TASR/Martin Baumann)
Posledný autoportrét
Tímliderka pre kultúru strany SaS Renáta Kaščáková diskutuje s producentkami Wandou Adamík Hrycovou a Ľubicou Orechovskou (zdroj: pravda.sk)
Na snímke protest na Hlavnom námestí pod názvom My sme Oleg Sencov na podporu väzneného ukrajinského režiséra.