Art Film Fest, môj najperspektívnejší vzťah
Lena Bohunicki 4/7/2019

Nedávno som sa zúčastnila na najväčšom slovenskom filmovom festivale Art Film Fest. O festivale som sa dozvedela počas štúdia na strednej umeleckej škole. Študovala som v Trenčíne, v mieste jeho narodenia. Naše „po prvé“ bolo v roku 2010. Odvtedy som mu bola neverná iba raz, po tom, čo sa s vidinou lepšej budúcnosti presťahoval do Košíc. Rýchlo som však pochopila, že zmena bydliska mu prospela, a dokonca si myslím, že aj on sám väčšmi vplýva na rozvoj mestského priestoru. Nakoniec, silu na to má, činil tak už predtým.

Počas štyroch dní mi predstavil deväť projekcií celovečerných a tri bloky krátkometrážnych filmov, z ktorých dva obsahovali šesť a jeden sedem titulov.

Prvú pondelkovú snímku, ktorú som mala možnosť vidieť, som si vybrala aj kvôli menu režiséra. François Ozon, autor titulov ako Sitcom, 8 žien či Len 17, získal so svojou najnovšou drámou s názvom Z milosti božej Veľkú cenu poroty na Berlinale. Tentoraz prišiel so spracovaním kontroverzného príbehu francúzskeho kňaza, ktorý bol obvinený z viac ako osemdesiatich zdokumentovaných prípadov sexuálneho zneužitia detí počas jeho pôsobenia v Lyone. Film, ktorým má Ozon v úmysle vyvolať verejnú diskusiu, bol nakrúcaný tajne a jeho festivalové premiéry ohrozovali ľudia, ktorých sa táto obrovská kauza priamo dotýka. Keďže všetky mená ponechal autor nezmenené, problém s uvedením snímky mal aj Bernard Preynat, skutočný pedofilný kňaz, ktorého príbeh Ozona inšpiroval, ale aj vysokopostavený kardinál Philippe Barbarin a laická dobrovoľníčka lyonskej diecézy Régine Maire.

V jednej z najlepších artfilmových kinosál, v Kunsthalle, som následne videla šokujúci skutočný príbeh sériového vraha z Hamburgu
v sedemdesiatych rokoch minulého storočia, ktorý zobrazuje titul nemeckého režiséra Fatiha Akina U Zlatej rukavičky. Ide o precízny portrét sociopata Fritza Honku, ktorý je zásadne ovplyvnený tým, že ním celý život ženy opovrhujú. Autor predstavuje extrémne násilné činy hlavného protagonistu v surovo naturalistických scénach, ktoré sú kontrapunkticky dopĺňané pozitívnou hudbou v štýle populárnych piesní Karla Gotta, čo brutálne výjavy ironizuje a zároveň odľahčuje. Akin svojím observačným až „rezignovaným“ autorským prístupom opisuje hierarchiu zla v najspodnejších vrstvách nemeckej spoločnosti. Kruté situácie necháva voľne plynúť a doznieť, a to najmä v miestach, kde by už mnohí iní dávno strihali. Herecké obsadenie typologicky nápadne pripomína kastingový výber rakúskeho režiséra Ulricha Seidla, keďže ponúka rôzne typy odpudivých, nepríťažlivých ľudí, stratených existencií s nemalým existenciálnym problémom z ďaleka nielen s alkoholom. Snímka prináša slasť tomu, kto vyhľadáva artovejší zážitok, naopak, mainstreamoví diváci hodnotia film takmer automaticky negatívne.
V slovenskej distribúcii bude v novembri uvedený v rámci prehliadky festivalových filmov Be2Can.

Režisérka Angela Schanelec pracuje vo svojom poslednom filmárskom počine Bol som doma, ale… s pre ňu typickým pozvoľným, pomalým temporytmom. Formálny koncept snímky je identický s plynutím životov obyčajných ľudí, ktorých vo svojich filmoch autorka spravidla prezentuje. Pomocou banálnych situácií a notoricky známej divadelnej hry Hamlet, adaptovanej deťmi v školskom prostredí, rozpráva o smútku a vyrovnávaní sa so stratou blízkej osoby.

Macedónsko-belgicko-slovinsko-francúzsko-chorvátska koprodukcia Boh existuje, volá sa Petrunia je piatym celovečerným hraným filmom režisérky Teony Strugar Mitevskej. Ide o ostrú feministickú kritiku cirkevných tradícií a svetských zákonov, ktoré sú determinované patriarchálnym systémom. A čo je podľa môjho názoru skôr prínosné ako kontraproduktívne, záver snímky značne polarizuje divákov na dva tábory. Nakoniec, tak ako reálne životné situácie ako také.

V rámci rôznorodých diváckych reakcií spomeniem ešte štyri festivalové tituly. Prostredníctvom ženského pohľadu spracovaný takmer výlučne maskulínny žáner westernu vo filme Vietor vykresľuje zväčša
v tajomných náznakoch nepokojnú atmosféru divokého západu a jeho rozľahlých vyprázdnených prérií. Žiaľ, len čo začnú byť sľubné a očarujúce hororové tendencie debutujúcej režisérky príliš explicitné, film recipientom celkom zbytočne navodzuje nízkorozpočtový dojem.

Do podobnej kategórie spadá aj Hviezdica britského režiséra a hudobníka Ala Whita. Film, ktorý síce pracuje s vizuálnymi efektmi o čosi rafinovanejšie a precíznejšie ako Vietor, vypovedá o osobnom procese vyrovnávania sa so stratou najlepšieho priateľa cez prizmu žánru sci-fi. Vo filmovom priemysle nie tak úplne tradičné, no tým ešte sympatickejšie, je rozhodnutie režiséra odkázať všetok zisk, ktorý snímka prinesie, vedeckým organizáciám skúmajúcim rakovinu.

Islandský titul Nechaj ma padnúť Baldvina Z. zase ukazuje, aký radikálny dopad môžu mať zlé rozhodnutia mladých ľudí na ich ďalšie životné smerovanie.

Druhý celovečerný film Tima van Dammena Mega Time Squad je komediálnym príbehom zlodeja Johna, ktorý pomocou starého čínskeho náramku dokáže cestovať časom. Po jeho pozretí však viacero účastníkov festivalu, rovnako ako aj ja, usúdilo, že titul nesplnil kvality naznačené v anotácii, a vo finálnom vyznení bol iba zaujímavým komerčným nápadom, ktorý žiaľ spadol do neveľmi vtipnej akčnej slučky. Konflikt Mega Time Squad totižto vygraduje už v expozícii, z ktorej sa potom odvíja ľahko predvídateľný, a teda nedostatočne uspokojujúci ďalší dej. Dammenov koncept by zaiste lepšie fungoval v podstatne kratšej minutáži.

Zo súťažných blokov krátkych filmov ma najviac zaujali dve snímky. Šesť minútová švédsko-maďarská koprodukcia Tmavá komora mladého švédskeho režiséra Ottóa Bánovitsa, ktorá na minimálnom priestore inovatívnym spôsobom rekonštruuje tragický osud ilegálnych emigrantov, a dvakrát tak dlhý dokumentárny titul Tungrus indického režiséra Rishiho Chandnu, vizualizujúceho spolunažívanie rodiny v stiesnenom byte na predmestí Bombaja s rozmaznaným kohútom.

Jedným z najvydarenejších bol kritický titul Oleg. Lotyšský režisér Juris Kursietis podáva presvedčivú výpoveď o novodobom otroctve v krajinách Európskej únie prostredníctvom civilných hereckých výkonov profesionálnych, ale i amatérskych predstaviteľov.

Z filmov, ktoré som počas mojej návštevy metropoly východného Slovenska nevidela, ma mrzia najmä tri. Lillian Andreasa Horvatha, Beats Briana Welsha a komediálny horor filmového velikána Jima Jarmuscha Mŕtvi neumierajú. Posledný spomínaný však bude mať slovenskú distribučnú premiéru už 4. júla.

Aký je teda Art Film Fest? Najmä ľudský.

Je to realista, ktorý svojím obšírnym, inteligentným a triezvym pohľadom na svet dokáže meniť alebo dopĺňať názory a hodnoty mnohých jeho recipientov. Je však stále iba človek. Motivuje, teší, hnevá i skľučuje. Zároveň je manipulátorom, ktorému všetko zlé ihneď odpustíte. To tiež preto, že je atraktívny až neodolateľný, čím okolo seba vytvára nezabudnuteľnú atmosféru, ktorej chcete byť za každú cenu súčasťou. I keď o ňom hovorím v mužskom rode, je absolútne gender-free, a to aj napriek tomu, že jeho tohtoročný „look“ sa odvíjal od mladej ženy, vraj jeho najčastejšej návštevníčky. On však ponúka niečo pre každého. Nerozlišuje ani nesúdi, práve naopak, observuje a prednáša, čím jeho pozorovateľom poskytuje nekonečný priestor na ich vlastné kritické spracúvanie informácií.

Aj keď spolu už roky nežijeme v jednom meste, náš vzťah zostal zdravý a plnohodnotný. Keď sa ma naposledy spýtal ako by zo seba mohol „vystrúhať lepšiu formu“, poradila som mu, aby upustil od svojej (síce zaslúženej a rokmi vycibrenej) „naleštenej“ pózy a myslel aj na svojich alternatívnejších obdivovateľov, ktorí nepotrebujú červené „posh“ koberce ani partiové módne prehliadky. A aby takých radšej ako na Chiki Liki Tu-a zobral na kvalitné undergroundové kapely, pokojne aj začínajúcich slovenských hudobných talentov, prípadne zorganizoval viacero vonkajších premietaní súčasných kvalitných filmov. Nakoniec som si neodpustila ani jemné podpichnutie, že keď už jeho meno obsahuje umenie, mal by na ľudí s umeleckým cítením aj trochu viac prihliadať.