image vendo
Arnaud des Pallières a filmy znepokojenia
Tomáš Hudák 2/2/2019

Posledné hrané filmy Arnauda des Pallièra majú zdanlivo všetko: hviezdnych hercov a herečky, premiéru v Benátkach, Cannes a Toronte, dva z nich sú adaptáciou známych predlôh. Aj napriek tomu však des Pallières ostáva na okraji.

To, že každý jeho film je výrazne iný, určite nepomáha. Ani s dvadsaťročnou kariérou tak zďaleka nie je festivalovým miláčikom a problém uchopiť jeho tvorbu má aj kritika. Jeho dokumentárne eseje, ktoré idú jasnejšie v tradícii francúzskej intelektuálnej kinematografie, majú u kritiky o čosi väčší úspech, no s jeho „prestížnymi“ drámami festivalový svet zápasí.

Asi najlepšie to vidieť na filme Michael Kohlhaas (2013), ktorý zobrazuje vzburu poddaných v 16. storočí. Mnohých zmiatol svojím nedostatkom výpravnosti, rozbitým dejom či „orezaním“ bohatej, filozoficky ladenej novely Heinricha von Kleista. Americká distribúcia sa neskôr snažila zviesť sa na úspechu seriálu Hra o tróny, dala mu absurdný názov Age of Uprising: The Legend of Michael Kohlhaas a vytvorila „veľkolepý“ trailer, ktorý pôsobí skôr ako paródia.

Michael Kohlhaas určite nie je týmto filmom. Des Pallièrove filmy nie sú divácky vďačné, hoci viaceré tak vopred môžu pôsobiť. Zrejme najbližšie k tomu má jeho zatiaľ posledný film Sirota (Orpheline, 2016) s Adèle Haenel a Adèle Exarchopoulos. Sledujeme v ňom ženu akoby neustále utekajúcu pred svojím životom, postupne sa dozvedáme o jej minulosti a možno začíname chápať, čím si prešla. Film je však rozprávaný cez štyri do seba vnorené príbehy, keď má hlavná hrdinka približne 30, 20, 13 a 7 rokov, pričom len veľmi málo naznačuje, že ide o jednu a tú istú postavu. V každom období života dokonca používa rôzne mená a nedá sa ani povedať, že by sa jednotlivé herečky na seba podobali.

Film vychádza zo života spoluautorky scenára Christelle Berthevas (s des Pallièrom spolu robili aj na Michaelovi Kohlhaasovi). Ako des Pallières vysvetľuje v rozhovore pre Cineuropu: „Chcel som sa pokúsiť verne zachytiť emóciu, ktorá ma premohla, keď mi [Christelle Berthevas] rozprávala svoj príbeh tým dezorganizovaným, rozbitým a nelineárnym spôsobom. Myslel som si, že by bolo zaujímavé skúmať tento spôsob rozprávania – ako človek rozpráva svoj vlastný príbeh.“ Vystavaný je teda ako matrioška, keď sa postupne posúvame hlbšie a hlbšie, keď pod každou vrstvou je ďalšia, ktorá je podobná, no zároveň iná. Vidíme, ako hrdinku dobieha minulosť, ako zažíva traumy a robí chyby, ako sa mení a zároveň sa nevie úplne pretvoriť.

Des Pallièrove filmy sú vystavané tak, aby nás neustále zneisťovali, či už ide o celkovú štruktúru ako v Sirote, o časové slučky a meniace sa časové roviny v Parku (Parc, 2008), o otázku kto a koľko rôznych osôb sa skrýva za „ja“ v Americkom prachu (Poussières d’Amérique, 2011) až po strihovú skladbu, ktorá nás dezorientuje v priestore, ako je tomu v Michaelovi Kohlhaasovi.

Tento princíp je jednou z mála spojníc v des Pallièrovej rôznorodej filmografii. Ako sám hovorí: „Snažím sa nakrúcať filmy, ktoré neviem, ako nakrútiť.“ To ho neustále núti pretvárať sa, a tak okrem už spomínanej psychologickej drámy o dospievaní ženy a historickom filme o pomste v jeho filmografii nájdeme aj found footage esej o Amerike alebo extrémne pesimistický osobný i politický dokumentárny film o parížskom Disneylande (Disneyland, mon vieux pays natal, 2002).

Práve niečo ako filozofický pesimizmus sa tiahne des Pallièrovou tvorbou. Park, adaptácia románu Bullet Park Johna Cheevera, má nádych existenciálnej drámy, je to film o troch zničených mužoch a prázdne, o snahe „uchopiť“ život. Michael Kohlhaas hovorí o strate a osamotení. Okrem toho otvára aj morálne otázky zodpovednosti za životy iných ľudí, keďže vzbura voči miestnej šľachte je skôr osobnou pomstou ako politickou revoltou. Americký prach, vyskladaný z anonymných domácich videí či zabudnutých priemyselných filmov, sa zas vo svojom melancholickom rozprávaní dotýka jedinečnosti i obyčajnosti Ameriky, amerického sna i kolonializmu.

No ešte presnejšie by bolo nazvať filmy znepokojujúce. Pokus o rituálnu vraždu v Parku nie je trierovsky šokujúci, je skôr temný – podobne ako rozprávanie Goofyho v Disneylande. No tento pocit je zrejme najsilnejší v Sirote, kde sa postupné ponáranie do psychiky stáva až nepríjemným. Bez zjednodušených psychoanalytických vysvetlení vidíme, čim si hlavná postava prešla, ako sa neustále točí v kruhu a keď sa zdá, že sa jej konečne podarilo úspešne sa vymaniť zo starého života, prepadá sa späť. Žiaden európsky artový film o smutnom osude dospievajúcej ženy, ale naozaj znepokojujúce svedectvo o bezvýchodiskovosti.

 

Od 3. do 6. februára uvedie Kino inak A4 v rámci profilu Arnauda des Pallièra filmy Park, Michael Kohlhaas a Sirota.

Arnaud des Pallières, "Parc"
Arnaud des Pallières, "Orphan"
Arnaud des Pallières, "Michael Kohlhaas"
Arnaud des Pallières, "American Dust"