image vendo
Andrea Kalinová: Musíme zaznamenať prítomnosť
Tomáš Hudák 21/9/2018

Liečebný dom Machnáč v Trenčianskych Tepliciach je významná stavba československého funkcionalizmu a národná kultúrna pamiatka. Už 15 rokov je však zatvorený a chátra. Projekt Opustená (re)kreácia robí posledných sedem rokov aktivity aj v súvislosti s Machnáčom – workshopy, prednášky, výstavy, happeningy, petície.

Autorka projektu Andrea Kalinová (AK) teraz o Machnáči dokončila krátky film, ktorý túto budovu predstavuje a najmä zachytáva jej súčasný stav. Film mal minulý týždeň premiéru na MFF Cinematik v Piešťanoch, v stredu sa predstavil bratislavskému publiku v A4 – priestore súčasnej kultúry a pozrieť si ho je možné aj online na stránkach Kinečka. Mimochodom, keď sme robili tento rozhovor, zhodou okolností sme sa stretli iba pár metrov od bratislavskej Bezručovej s podobným osudom, kde však developeri už nad pamiatkarmi vyhrali.

TH: Machnáču sa venujete už sedem rokov, organizovali ste výstavy, workshopy, prechádzky. Prečo ste sa rozhodli nakrútiť film, keď nie ste filmári?

AK: Už si presne nepamätám, ako to vzniklo. Pôvodne sme chceli urobiť film o našom projekte Opustená (re)kreácia, nie iba o Machnáči. Opustená (re)kreácia sa totiž venuje opustenému funkcionalizmu v Trenčianskych Tepliciach, teda aj ďalším objektom. Najprv sme chceli, aby film nakrútil niekto iný, ale nikoho sa nám nepodarilo nahovoriť. Tak som ho začala robiť ja a takmer od začiatku bol prítomný aj strihač Jakub Fišer. Keď sme sa stretávali a rozprávali, vyplynulo nám, že Machnáč je nosný a film by mohol byť iba o ňom.

Ďalší dôvod bol ten, že aj keď robíme projekty sedem rokov, publikum je vždy približne rovnaké. Zdalo sa nám, že film by mohol mať širší dosah. Je totiž dôležité vybudovať povedomie o tom, aká vzácna je budova, aby mohol vzniknúť tlak verejnosti, keď s ňou majitelia budú chcieť niečo urobiť alebo naopak, ju nechajú chátrať. Nie je to totiž iba nejaká opacha, ktorá padá v parku. Chceme stále pripomínať, že je to dôležité, že to sledujeme, že budova je významná aj v medzinárodnom kontexte.

TH: Zaujímavé je, že Machnáč sa nachádza hneď pri parku, prakticky v centre niekdajšieho Art Film Festu. Je teda v istom zmysle spojený s filmom, z vlastnej skúsenosti viem, že návštevníci festivalu sa naň chodili pozerať.

AK: Áno, no zároveň je na kraji a zasadený bol tak, aby bol trochu stranou a jeho hostia neboli rušení. Ja sama som si ho začala všímať až po niekoľkých rokoch, hoci som o ňom mala povedomie. Zdá sa mi však, že čím viac je spustnutý, tým viac ľudí začalo odbáčať z hlavnej promenády (a možno je to trochu aj vďaka našim aktivitám) a išlo sa na Machnáč pozrieť.

TH: Prečo sa vo filme venujete hlavne súčasnosti a menej hovoríte o minulosti alebo samotnom význame budovy?

AK: Keď som sa snažila hľadať pamätníkov, často to skončilo pri lamentovaní, ako to teraz vyzerá a čo tam daný človek zažil. Možno je to tým, že nie som filmárka a neviem ľudí pritlačiť. Dôležité však je, že takéto výpovede nedávali príbehu ďalšie roviny. Taktiež bol problém s archívmi, Machnáč skrátka nebol často nakrúcaný.

Každopádne, nosné pre nás boli aktivity, ktoré sme robili a ktoré sa nikdy neocitli vedľa seba. Povedali sme si, že zaujímavá je pre nás súčasnosť, to, čo sa deje teraz. Budúcnosť nepoznáme, minulosť vidíme na starých fotografiách a my musíme zaznamenať prítomnosť.

TH: V čom je vlastne problém okrem nedocenenia kultúrnej pamiatky zo strany majiteľov? Je to nemožnosť pamiatkarov vymôcť právo?

AK: Problémov je viacero. Pamiatkari majú veľa práce a nevedia celkom bojovať s týmito veľkými rybami. Majitelia raz za čas niečo na budove urobia a akože ju opravia. Pamätám si, ako napríklad raz niečo očistili na streche, no urobili to iba veľmi povrchne – hlavný problém so zatekaním neodstránili. Občas zabednia dvere, aby sa do budovy akože nedalo dostať, no keďže Machnáč je celý zo skla, je to náročné a vždy ostane nejaký vchod, kadiaľ sa dá dostať dnu. Do roku 2011 mala budova napríklad svojho správcu a bola relatívne v poriadku. Keď však správcu prepustili, veľmi rýchlo sa rozkradla. Nehovoriac o tom, že budovu vlastnia neraz firmy, pri ktorých sa nedá dopátrať k reálnemu vlastníkovi. A akonáhle sa pamiatkari k niekomu dostanú a chcú udeliť pokutu, budova zmení majiteľa a všetko ide odznova.

TH: Na konci filmu voláte po vyvlastnení, je to reálna možnosť?

AK: Áno, je to legálna cesta. Pokiaľ sa majiteľ o pamiatku nestará a je v stave, ktorý ohrozuje jej štatút kultúrnej pamiatky, štát má právo na vyvlastnenie. Mimochodom, má aj predkupné právo, ale…

Ak sa nemýlim, na Slovensku ešte nebola vyvlastnená žiadna pamiatka. O vyvlastnenie Machnáča sme sa snažili, z Ministerstva kultúry nám prišla odpoveď, že na to nemajú možnosti.

TH: Aké sú možnosti ďalšieho využitia Machnáča? Film hovorí o problémoch s potenciálnou rekonštrukciou, no zaznie v ňom aj nápad, že by sa mohla využívať iba jeho časť, nie celý.

AK: Jeden z hlavných argumentov majiteľov hovorí, že izbám chýbajú sociálne zariadenia, preto sa uvažovalo nad rôznymi prestavbami. Pamiatkari napríklad aj kompromisne povolili spojenie izieb, aby vznikol priestor je toalety – s tým, že v pôvodnom stave by sa napríklad ponechala iba jedna chodba a ostatné by sa prispôsobili. Tým by sa však znížila kapacita, čo investori odmietli, lebo sa z toho skrátka snažia vytrieskať peniaze.

Chýbajúce toalety na izbách  bránia využívaniu budovy v tom zmysle, že z Machnáča nemôže byť luxusný hotel, ako si to predstavujú majitelia. Ak by bol Machnáč účelové zariadenie pre školy, dom seniorov alebo niečo podobné, sociálne zariadenia by neboli takým problémom. Alebo by mohol byť hotelom pre architektonickú turistiku. Napríklad v Dessau je podobný hotel taktiež bez záchodov na izbách a pritom majú vždy plno.

Lenka Borecká robila teraz diplomovú prácu o rekonštrukcii Machnáča. Rozpracovala možnosti, ako by sa priestor mohol využiť aj bez zmien. Izby sú naozaj malé, ale mohli by to byť jednotky a nie dvojky. Niektorí hovoria, že tam nemôžu byť manželské postele, no to predsa nie je nutnosť. Ak chce niekto manželské postele, môže si vybrať iný hotel. Machnáč môže byť špecifický typ ubytovania.

A ako vo filme hovorí Peter Szalay, možnosť je aj taká, že by sa budova využila iba čiastočne, pričom zvyšok by sa zakonzervoval a vzniklo by akési múzeum. Mohla by sa využívať reštaurácia, časť budovy ako nejaký kultúrny priestor a zvyšok by sa opravil a zakonzervoval.

TH: Ako na vaše aktivity reagujú ľudia v Trenčianskych Tepliciach? Machnáč slúžil turistom a tak k nemu miestni obyvatelia nemusia mať taký silný vzťah.

AK: Vzťah k nemu majú, pretože chodili do kaviarne, mnohí tam pracovali alebo majú aspoň rodinných príslušníkov, ktorí pracovali. Celkovo sa mi zdá, že nás berú pozitívne – že sa aspoň niekto o niečo snaží. No ako sa pri rekonštrukcii Zelenej žaby ukázalo, palce držia iba po istý moment. Napriek tomu, že všetci chodili na prednášky a viedli v krčmách debaty, akonáhle sa začala Zelená žaba rekonštruovať a pamiatkari začali tlačiť na investorov, aby zachovali viac pôvodných prvkov, obyvatelia spísali proti pamiatkarom petíciu. Aj my sme potom boli za tých, ktorí opravu chcú stopnúť a podobne.

TH: Páči sa mi vo filme moment, keď sa v Machnáči hrá skupina chlapcov – akoby sa z kultúrnej pamiatky stalo kvôli dlhému zanedbávaniu ihrisko.

AK: Samozrejme, mladí do budovy chodia, sú tam grafity, chodí sa tam piť. Deti však majú na škole regionálnu výchovu a učia sa o miestnom dedičstve. Keď sme tam raz robili workshop, mali o Machnáči dosť informácií a nebola to pre nich iba nejaká anonymná budova.

TH: Nie je problém trochu aj v tom, že stále celkom nevieme prijať umenie a architektúru 20. storočia?

AK: Je to problém, ale aj toto vnímanie sa pomaly mení a navyše, dá sa to ľuďom vysvetliť. Machnáč napríklad veľa ľudí obdivuje, ale mnohí ju považujú za nejakú divnú komunistickú nemocnicu, neuvedomujú si, že je iba o pár rokov mladšia od starých zámočkov, ktoré vyzdvihujú. Pri Zelenej žabe boli emócie takmer jednoznačné, tá sa ľuďom páči.

TH: V závere filmu vidíme akýsi happening, keď zrekonštruujete jednu izbu do pôvodného tvaru aj s jej farebnosťou. Vedeli by ste povedať viac, o čo išlo?

AK: Ešte v roku 2012 som v rámci jedného z workshopov rekonštruovala jeden balkón do pôvodnej farebnosti. Potom nás napadlo, či nezrekonštruujeme takto aj jednu izbu. Bola za tým naša fascinácia priestorom, chceli sme vidieť, ako to naozaj vyzeralo. Peter Szalay robil výskum farebnosti na Zelenej žabe a tak som ho poprosila, či by ho neurobil aj na Machnáči. Často máme totiž predstavu, že funkcionalistické budovy sú šedé, no pritom boli plné farieb.

Rekonštrukcia balkóna mala zároveň aj ten rozmer, že odrazu jeden balkón pri pohľade zvonku svietil. Nikto pritom nevedel, čo sa deje, bolo to také zneistenie ľudí, ktorí chodia okolo. Samozrejme, zrekonštruovanú izbu veľa ľudí nemohlo vidieť, keďže je vo vnútri objektu a ten nie je normálne prístupný. Videlo ju iba pár kamarátov, nakrútili sme ju a nafotili.

TH: Ja som to chápal ako akt občianskej neposlušnosti – ak budovu majitelia nechávajú chátrať, vy ju opravujete a tým odďaľujete jej zbúranie alebo radikálne zásahy do nej.

AK: Má to aj tento rozmer, hoci izbu vo vnútri dom veľmi rýchlo pohltil naspäť. Na balkóne však vidno, ako málo by stačilo, aby budovu majitelia dokázali ochrániť – hoci len tým, aby zábradlia nehrdzaveli.

Autori filmu na MFF Cinematik: Barbora Németh, Andrea Kalinová, Martin Zaiček, Jakub Fišer; foto: Miro Záhoranský, MFF Cinematik
záber z filmu
záber z filmu
záber z filmu