Tvorba vo Francúzsku narodeného režiséra je úzko spätá s Afrikou. Nepreberá pritom kolonizujúci pohľad, ale vychádza z rešpektu k miestnej kultúre, venuje sa problémom a dilemám ľudí, ktoré sú univerzálne, no zároveň špecifické.

Alain Gomis sa narodil a vyrastal v Paríži, hlási sa však aj k identite svojho otca, ktorý pochádza zo Senegalu s koreňmi v Guinea-Bissau. Komplikovaný vzťah diaspóry k starej i novej krajine, pocit človeka, že nie je súčasťou ani jednej kultúry, či záväzky ostať (a nesklamať rodinu) a zároveň vrátiť sa (a pomôcť krajine) vyjadril Gomis vo svojich prvých dvoch celovečerných filmoch L’Afrance (spojenie slov l’Afrique a France; 2001) a Andalucia (2007).

Predovšetkým prvý z nich je otvorene politický, postavy sa mnohokrát rozprávajú o svojej identite a svojich možnostiach prežiť. Hlavným hrdinom je senegalský študent politológie, ktorý sa po dokončení školy chce vrátiť domov, no zároveň nechce opustiť svoj nový život. Pohybuje sa v komunite expatriotov zo západnej Afriky a má milostný vzťah s beloškou. Keď príde o svoje víza, radšej utečie a pracuje na stavbe. L’Afrance je film s rozbitým rozprávaním a zdanlivo hrubý, neopracovaný. Spolu s Andaluciou vytvárajú akýsi diptych, hoci druhý film smeruje viac ku komédii a jeho hrdina, tentokrát zo severnej Afriky, je skôr romantická a zasnená postava, intelektuál a tak trochu klaun.

Gomisove ďalšie dva filmy Dnes (Tey, 2012) a Félicité (2017) sa už odohrávajú v Senegale, respektíve v Demokratickej republike Kongo. Sú aspoň navonok menej politické (v Dnes je iba nepatrná zmienka o tom, že hlavný hrdina sa po štúdiu v USA vrátil do Senegalu, čo mu ostatní vyčítajú) a viac univerzálne, vždy však silne spojené s miestom. V rozhovore pre Mubi Notebook, napríklad, Gomis hovorí, že východiskom pre Félicité bolo upraviť predstavu o Afrike ako rýchlo sa rozvíjajúcom kontinente. Bohatstvo totiž ostáva v rukách malej skupiny ľudí, väčšina ho nepociťuje a ich život je plný zápasov – tak ako všade inde vo svete. Avšak, ako pripomína Kiva Reardon, film sa nevyžíva v hrozných podmienkach, ktorým Félicité musí čeliť, namiesto toho oslavuje jej silu a odhodlanie a istú krásu okolo nej.

Myslím, že to vystihuje Gomisov prístup a vysvetľuje, prečo sú jeho filmy tak mnohovrstevné. Gomis jasne vychádza z istého miesta a mesta, no presahuje ho, kritika pomerov je vždy prítomná, no neutápa sa v nej, hľadá krásu, no nenechá sa zaslepiť – a už vôbec to nie je exotická krása, ako ju vidí (francúzsky) kolonizátor. Je to pohľad zvnútra a zároveň zvonku, pohľad, ktorý dôverne pozná, no zároveň má odstup.

Dnes sa dá chápať ako podobenstvo. Zobrazuje posledný deň v živote Satchého, obyčajného človeka v Dakare. Ráno sa prebudí a vie, že nasledujúcu noc zomrie. Podľa tradície sa zobudí v rodičovskom dome a lúči sa s rodinou, ktorá na neho najprv „spomína“ iba v dobrom, neskôr začne aj kritizovať. Podobne prebiehajú aj stretnutia s priateľmi alebo bývalou milenkou, oslava života či spomienok sa premieňa na výčitky či agresiu. Na základnej úrovni je to film o živote a smrti, o vnútornom zmierení sa. Ako Gomis sám priznáva: „To, čo film hovorí, je veľmi jednoduché a keď sa to snažíte vyjadriť slovami, znie to trochu hlúpo.“

Krása filmu spočíva práve v tom, že sa nespolieha na slová, že zo zdanlivej jednoduchosti robí mnohoznačnosť. Oproti predchádzajúcim Gomisovým filmom sa v ňom hovorí omnoho menej, sám Satché povie počas celého filmu možno 15 viet. (To, mimochodom, dalo Gomisovi voľnosť obsadiť do tejto úlohy amerického rappera a básnika Saula Williamsa.) Podobne, ako to neskôr uvidíme vo Félicité, pre situácie je zásadná choreografia, pohyb postáv – v tomto zmysle majú blízko k muzikálom, nie pre piesne. Jednoduchý, trochu alegorický príbeh necháva na divákovi, aby si v ňom našiel svoju tému: záverečná scéna naznačuje, že by mohlo ísť o vyjadrenie celého života v priebehu jedného dňa, môže ísť o príbeh vyrovnávania sa s minulosťou, môže ísť o príbeh, ako si človek začína vážiť tie drobnosti, ktoré v živote má, alebo príbeh o tom, ako obyčajný, nenápadný človek zasiahne životy mnohých iných, a tak ďalej.

Dnes zároveň nie je iba príbehom Satchého, ale taktiež Dakaru. Satchého putovanie mestom za známymi využíva film na rôzne odbočky. V krátkych scénach dokumentárne sleduje život ulice a ľudí na nej, ktorí s príbehom nemajú nič spoločné. Pre rozprávanie sú tieto epizódky nepodstatné, no posúvajú film do inej roviny. V závere sa tento Gomisov princíp ešte vystupňuje, keď do filmu vkladá úplne nesúvisiace zábery demonštrácií a výpovede ľudí o svojej nespokojnosti so systémom. (Výsledkom týchto protestov bolo odstúpenie prezidenta republiky asi dva mesiace po premiére filmu.)

Podobným spôsobom, hoci bez demonštrácií, skúma Gomis Kinshasu. Félicité totiž musí zohnať peniaze na operáciu svojho syna a tak chodí za známymi, ktorí jej peniaze dĺžia, alebo aj neznámymi, od ktorých žiada pomoc. Nie sú to však iba spomínané odbočky, ktoré dokumentujú život v meste. Gomis vo filme vytvára prostredie, v ktorom mieša skutočných ľudí na skutočných lokáciách s hercami. Tak je to, napríklad, s barom, kde Félicité spieva. Ide o skutočný bar a zväčša sa v ňom nachádzajú ľudia, ktorí doň pravidelne chodia, Gomis iba pomedzi nich umiestnil niekoľko hercov s inštrukciami. Dokument s fikciou sa tu prelína v tom zmysle, že niekoľko hercov hrá (sčasti) napísaný príbeh, jeho základnú líniu, zatiaľ čo život na pozadí je viac menej reálny – miestni ľudia v bare počúvali hudbu a zabávali sa bez ohľadu na to, či ich Gomis práve nakrúcal. Niečo podobné sa stalo aj pri nakrúcaní Dnes, v scéne, keď sa Satché lúčil s ulicou. Ide o ulicu, na ktorej vyrastal Gomisov otec, a ľudia, keďže ho poznali, sa počas nakrúcania začali spontánne „pridávať“ do príbehu a vytvárať sprievod, ktorý vo filme vidíme.

Snaha Félicité pomôcť svojmu synovi však tvorí iba prvú časť filmu. Ide o akúsi návnadu na diváka, ktorá ho privedie do druhej časti s výrazne voľnejšou štruktúrou. Prvá polovica filmu nás spojí s Félicité a skrz extrémnu situáciu nám predstaví jej život. V druhej časti už sledujeme tento život vo svojej všednosti – čo ešte neznamená, že je jednoduchší. Sledujeme jej rozvíjajúci sa vzťah s mužom menom Tabu, či (zrejme) zhoršujúci sa vzťah so zatrpknutým synom. Félicité je pritom nesmierne komplexná postava, tak ojedinelá v kinematografii. Vidíme jej odhodlanie i schopnosť obetovať sa, vidíme jej radosť zo spievania, no najmä to, že vždy ona sama je hýbateľkou svojho osudu a nikomu sa nepodriaďuje. Nie je bezcitná, alebo rezignovaná, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať z detailov na jej prísnu tvár, iba vie, že je sama za seba a podľa toho sa správa. (O tom však lepšie napísala už citovaná Kiva Reardon.) Film dokáže krásne balansovať medzi tým, čo všetko Félicité nemá a čo všetko má. Mimochodom, jej meno znamená vo francúzštine radosť. (Získala ho až ako dvojročná, dovtedy mala iné, lingalské meno, čo opäť odkazuje na komplikovanú identitu kolonizovaných.)

Myslím, že tieto slová Alaina Gomisa vystihujú nielen Félicité, no taktiež jeho tvorbu: „Veľmi mám rád pieseň Niny Simone Ain’t Got No. V prvej časti spieva: ‘Ain’t got no home, ain’t got no shoes, ain’t got no money…‘ No potom pokračuje: ‘I got my hair, got my head, got my brains . . . I’ve got life.‘ Týmto spôsobom je vystavaný aj film.“

Film Dnes premietne Kino inak A4 v stredu 23. mája a film Félicité v nedeľu 27. mája.