„Ako to, že sme boli takí múdri?“
Eva Križková 31/3/2019

Elitza Gueorgieva (EG) je mladá filmárka a spisovateľka, ktorá sa narodila v Bulharsku, no vyštudovala a tvorí vo Francúzsku. Už počas štúdia na University of Paris VIII – Saint Denis vytvorila množstvo projektov v oblasti literatúry, performance a dokumentárneho filmu. Je autorkou kreatívnych dokumentov Foreigner, Waiting a Every Wall is Door. Posledný z nich prináša pod názvom Každý múr je bránou slovenským divákom medzinárodná distribučná platforma KineDok, čo znamená, že ho mnohí z tunajších divákov budú môcť v priebehu roka 2019 vidieť na vyše 20 miestach na Slovensku. Režisérka nám poskytla rozhovor pri príležitosti slávnostného zahájenia piateho ročníka KineDoku na bratislavskom Febiofeste. Film Každý múr je bránou, ktorý získal ocenenia na prestížnych festivaloch (napr. Cinéma du réel), zarezonoval u slovenských divákov hlavne aktuálnymi úvahami na tému slobody a zmyslu zmeny v spoločnosti, akou je revolúcia. Elitza Gueorgieva v ňom predstavuje koláž archívneho materiálu – úryvky televíznej relácie, ktorú na prelome režimov moderovala a redigovala v Bulharskej štátnej televízii jej vlastná mama.

 

EK: Prečo si sa rozhodla odsťahovať z Bulharska do Francúzska? Ako ťa tento životný krok ovplyvnil z filmárskeho hľadiska?

EG: Začalo sa to študijným pobytom vo Francúzsku. Vtedy som si uvedomila, že ma baví cestovať a vidieť nové veci. Veľa mojich priateľov odišlo z Bulharska za školou alebo prácou už predtým. Mne sa to na jednej strane nepáčilo, na druhej som nakoniec tiež neodolala. Mojím pôvodným zámerom bolo študovať literatúru alebo divadelné herectvo, ale keďže som sa pasovala s cudzím jazykom, nakoniec to vyhral film. Rozhodla som sa ísť študovať film jednak preto, že to bolo pre mňa ako cudzinku ľahšie ovládateľné médium, ale aj preto, že som si zamilovala filmy Jeana Roucha a rozhodla som sa, že chcem niečo podobné robiť. Typ kreatívneho dokumentu, ktorý experimentuje s formou a pohybuje sa na hranici dokumentu a fikcie.

EK: Každý múr je bránou je veľmi „bulharský“ film. Ako hodnotíš súčasnú situáciu v Bulharsku s tým, čo sme videli vo filme, teda s obdobím tesne po revolúcii?

EG: Je to dosť smutné. Situácia sa veľmi zmenila – k horšiemu. Väčšina tej nádeje, ktorú Bulhari cítili v roku 1989, vymizla a zmenila sa na rezignáciu. V politike sa pohybujú stále tí istí ľudia ako pred revolúciou. Ľudia akoby stratili nádej.

EK: Ako reagujú na film diváci, ktorých si stretla na medzinárodných festivaloch? Máš pocit, že zdieľajú podobné skúsenosti?

EG: Veľakrát sa mi stalo, že ľudia so mnou zdieľali rovnaké zážitky, ako máme my z osemdesiatehodeviateho. Nielen vo Východnej Európe, ale dokonca v Chile, kde mali v tom istom roku určitým spôsobom veľmi podobnú situáciu. Vlastne to podobne cítia aj ľudia vo Francúzsku. Všade na svete sledovali pád Berlínskeho múru a vnímali to ako veľký symbol.

EK: Každý múr je bránou je veľmi zaujímavým filmom aj z formálneho hľadiska. Môžeš nám prezradiť, ako došlo k rozhodnutiu pracovať z found footage materiálom? Prečo si sa rozhodla pre písané medzititulky namiesto tradičného komentára?

EG: Teraz už viem, že taký termín ako found footage existuje, ale aby som pravdu povedala, vôbec som o svojom filme takto nerozmýšľala. Keď vznikal, možno som tento pojem ani nepoznala. Mali sme ten materiál doma. Ak by sme ho nemali, tento film by nikdy nevznikol. Materiál si našiel mňa, nie ja materiál. Čo sa komentára týka, skúšala som aj verziu s klasickým hovoreným slovom, ale nehodil sa mi k tým archívom tak, ako písané slovo. Mám rada videoart a konceptuálne umenie, chcela som, aby sa môj film približoval svojou formou skôr niečomu takému, nie klasickému dokumentu. Okrem toho som aj spisovateľka a ak si všimnete, tie titulky hovoria veľmi písaným jazykom. Nie je to len komentár, je to iný typ jazyka a vyjadrovania. Chcela som, aby to tam bolo cítiť.

EK: Počas medzinárodnej diskusie cez Skype po projekcii v Bratislave sme videli, že simultánnej projekcie v Bulharsku sa zúčastnila tvoja mama, ktorá je vlastne hlavnou postavou filmu. Predpokladám, že sa tam zúčastnila diskusie namiesto teba. Ako sa jej ten film páči?

EG: Samozrejme, je rada, že som ten film spravila, a že sa tie archívy, ktoré by ináč v podstate zmizli, takto uchovajú. Jej prvou reakciou bol však veľký smútok. Pýtala sa: „Ako to, že sme boli takí múdri?“ Bola smutná z toho, ako sa ľudia od revolúcie zmenili, ako sa stratila zo spoločnosti nádej, ako sme rezignovali. Aj keď si vezmete tú televíziu. Paradoxne pred pádom komunizmu vznikali v televízii formálne oveľa zaujímavejšie útvary autorského typu – na rozdiel od dnešných, prevažne zo zahraničia prebratých formátov bez akýchkoľvek hlbších ambícií.

EK: Každý múr je bránou je už tvojím tretím filmom. Spája ho niečo s tvojou predchádzajúcou tvorbou? Vidíš vo svojej práci nejaký ústredný motív? A na čom momentálne pracuješ?

EG: Nakrútila som predtým jeden krátky a jeden celovečerný film. Jediné, čo ich spája s Každý múr je bránou, je fakt, že sú všetky o Bulharsku. Môj prvý film sa volá Foreigner, je o štyroch ženách, ktoré žijú vo Francúzsku a uvažujú o tom, prečo opustili svoju krajinu, ako aj o tom, ktorá časť v nich je “bulharská”. V tom filme som mala veľmi osobný komentár. Aj keď ide o ženy v rôznom veku, vysvitne, že všetky spája spomienka na komunizmus ako niečo veľmi silné. Aj ja si dodnes spomínam, ako som sa v puberte hádala so starým otcom, ktorý bol komunistom, keď som bola malá, alebo ako sa moji rodičia tešili, keď komunizmus padol. V súčasnosti pracujem na filme o žene z Bieloruska, ktorá sa rozhodla napísať knihu o svojom starom otcovi. Čiže tu mám opäť podobnú tému. Bielorusko bolo jednou z posledných komunistických krajín. A nakoľko ide o písanie knihy, forma sa bude pohybovať na rozhraní kreatívneho dokumentu a experimentovania so slovom.

EK: Film končí otázkou švajčiarskeho spisovateľa Maxa Frischa “Ktoré sny sú dôležitejšie – tie, ktoré sa splnili, alebo tie, ktoré nie?” Aká je tvoja odpoveď na túto otázku?

EG: V skutočnosti film uzatvárajú dve Frischove otázky. Tá prvá znie: „Žiadna revolúcia nikdy nenaplnila všetky túžby svojich revolucionárov. Znamená to, že mať veľké nádeje je hlúpe a revolúcie sú zbytočné?“ A potom je tu tá, na ktorú si upozornila. Max Frisch kladie obyčajne veľmi rétorické otázky. Vlastne sú v nich obsiahnuté hneď aj odpovede. Odpoveďou je otázka. Ale aby som ti odpovedala, tak myslím, že je dôležité, aby nám vždy zostalo niečo, čo sme zatiaľ nedosiahli a môžeme sa o to ďalej usilovať.

Ak ste ešte nevideli film Každý múr je bránou, sledujte projekcie na www.kinedok.net.

 

 

Záber z filmu Každý múr je bránou
Foto: Tereza Križková
Diskusia po premietaní filmu Každý múr je bránou v bratislavskom Kine Lumiére. Na plátne vidno režisérkinu mamu a hlavnú protagonistku filmu v jednej osobe, ktorá sa zúčastnila projekcie v Sofii. Diskusia po projekcii prebehla prostredníctvom Skypu naraz v štyroch krajinách (6 mestách).