Spencer r. Pablo Larraín, Veľká Británia – USA – Nemecko, 2021, 117 min., Forum Film
Záujem o životný príbeh Diany, princeznej z Walesu, neutícha ani 24 rokov po jej tragickej smrti. Dôkazom je aj snímka čilského režiséra Pabla Larraína Spencer. Oscarová nominácia pre Kristen Stewart za herecký výkon v hlavnej úlohe ešte zvýšila záujem filmovej verejnosti o túto hlboko emotívnu, psychologickú drámu. Vznik filmu Spencer bol navyše vynikajúco načasovaný: po nedávnom rozchode princa Harryho a jeho manželky Meghan s kráľovskou rodinou sa opäť rozbehla diskusia o tom, ako môže začlenenie sa k „firme“ ovplyvniť duševné zdravie mladej ženy, čeliacej požiadavkám rigidnej konzervatívnej inštitúcie. Spencer má ambíciu odsunúť nabok mediálny obraz zbožňovanej princeznej a pozrieť sa, kto sa v skutočnosti skrýval za ikonickým žltým kostýmom, perlovým náhrdelníkom či klobúkom s elegantnou francúzskou sieťkou.
Vianoce hádam ešte nikdy neboli menej radostné
Film Spencer mapuje tri dni zo života lady Di počas vianočných sviatkov v roku 1991. V úvodnej sekvencii princezná prichádza do vidieckeho sídla kráľovskej rodiny Sandringham House na svojom kabriolete. Na pohoršenie personálu rezidencie je sama, bez šoféra a navyše mešká. Na cestu sa opýta užasnutých hostí miestnej kaviarne a svoju rebelskú charizmu a prirodzenosť potvrdzuje nenúteným povzdychom: „Kde to, dopekla, som?“
Scenárista Steven Knight modeluje hlavnú postavu na základe typu girl next door, teda dievčaťa odvedľa. Diana napriek sláve a bohatstvu zostáva srdečná a prístupná, chce byť najmä dobrou matkou svojim synom, najradšej nosí rifle a šiltovku, pokojne si objedná jedlo z rýchleho občerstvenia. Táto predstava korešponduje so skutočnosťou, ktorú svojou prítomnosťou v očiach verejnosti lady Diana prezentovala – progresívna osobnosť so zameraním na charitatívne organizácie. Ako privilegovaná cis hetero biela žena sa stala vzorom mnohých, medzi inými ju za svoju spojenkyňu považovala queer komunita: slávna je napríklad jej fotografia z roku 1987, na ktorej podáva ruku pacientovi chorému na AIDS.
Jej nezávislosť a odlišnosť je však nežiaduca, čo vo filme naznačuje (v tom čase ešte) Dianin manžel princ Charles, ale aj komorník major Gregory či šéfkuchár Darren. Hrdinka pôsobí v obklopení opulentných hostín, prepychového nábytku či služobníctva s bielymi rukavičkami úplne opustene a bezútešne. Tento dojem podporuje aj práca s kamerou a mizanscénou: dominujú statické zábery a pomalá jazda kamery, pocit samoty umocňuje veľký celok. Obraz zároveň využíva studené, vyblednuté farby a pôsobí, akoby bol „zaprášený“.
Dianinu domnelú pozíciu v kráľovskej rodine dokonale ilustruje scéna kolektívneho vianočného fotenia, kde je už celá spoločnosť nachystaná vo vopred pripravených pózach, strnulo sa díva do fotoaparátu s oddaným výrazom v tvári a uhladenou vizážou. Vyzerajú ako súčasť neživého depozitára sídla, sú synekdochickým vyjadrením celej monarchie ako zastaralej ustanovizne. Pôsobia rovnako vzdialene ako portréty predošlých kráľov a kráľovien na stenách miestnosti. Diana sa k nim rezignovane pripája ako posledná. Analogický princíp je badateľný v scénach spoločného stolovania či pri streľbe na bažanty. Princezná nedodržiava etiketu, je príliš „živá“ na to, aby splynula s umelým a zošnurovaným prostredím. Svojimi neskorými príchodmi, mimikou, gestikuláciou či ironickými poznámkami dáva najavo, že chce o sebe rozhodovať sama. Snaha mať kontrolu aspoň nad jedným aspektom svojho života v prostredí, ktoré sa snaží ovládať celé jej bytie, vyúsťuje do bulímie. Jedine Dianu sníma kamera z bezprostrednej blízkosti a v pohybe.
„Povedzte im, že som duch.“
Herečka Kristen Stewart bravúrne stvárnila emočné rozpoloženie ženy, čeliacej veľkej existenciálnej kríze. Presvedčivo stvárnila fenomén, ktorý sa v psychológii nazýva derealizácia. Potrebu uniknúť z nepohodlnej situácie premieta do nonverbálnych prejavov, napríklad šklbania svalstva, neúprimných úsmevov či šeptavej reči v rýchlej kadencii. Namiesto toho, aby sa k zakliatemu palácu, kde zastal čas, niekto prebojoval a princeznú vyslobodil, nočná mora sa prehlbuje, stres a depresia naberajú intenzitu, realita stráca zreteľné kontúry a jedinými príchodzími sú prízraky a halucinácie. Režisér ťaží z toposu gotického románu, respektíve gotického hororu, ktorý sa vďaka vizuálne a motivicky podmanivým charakteristikám udomácnil aj vo filmovej tvorbe. Diana sa snaží uniknúť z nedobytnej pevnosti a luxusného väzenia zároveň. Za mesačného svetla sa vydáva do hustej hmly, narazí však na ostnatý drôt ohraničujúci pozemok, zatiaľ čo sa z dlhých tieňov vynoria strážnici, ktorí ju pristihnú pri čine ako zlodejku. Obaja majú na hlavách vysoké prilby známe ako custodian helmets, čo scénu ešte väčšmi vracia do viktoriánskej éry.
Minulosť sa zlieva s prítomnosťou a musí dôjsť k ich úplnému preklenutiu, aby sa hlavná hrdinka vzchopila a aktívne pristúpila k zmene svojej situácie. Budúcnosť je v priebehu deja naznačená niekoľkými signalizačnými motívmi, medzi ktorými vyčnieva spriaznenosť s Annou Boleynovou, druhou manželkou kráľa Henricha VIII. Ó, smrť, ukolísaj ma do spánku, recituje postava Anny, ktorú manžel odsúdil na popravu sťatím, kým hlavnú hrdinku ako slučka omína a škrtí perlový náhrdelník, rovnaký, aký dal princ Charles aj svojej milenke. Ďalším anticipačným momentom je chytenie čiernej biliardovej gule alebo hra so synmi pri svetle sviečok. William žiada: „Povedz nám, prečo si taká smutná.“ Diana odpovie: „Pre minulosť.“ Starší syn reaguje: „Myslím si, že za to môže prítomnosť.“ Mladší syn Harry dodáva: „Mne sa zdá, že je to v budúcnosti.“
Ako sa vymaniť
Medzi významné indície vedúce k rozlúšteniu obsahov Dianinej psyché patrí aj hudba, o ktorú sa postaral Jonny Greenwood, člen britskej kapely Radiohead. Do sláčikovej barokovej melódie reprezentujúcej hudbu kráľovského dvora sa vkráda znepokojujúca jazzová linka, pripomínajúca napríklad poetiku filmu noir (podobnou sugestívno-melancholickou náladou sa vyznačuje napríklad soundtrack Milesa Davisa k filmu Výťah na popravisko [Ascenseur pour l’échafaud] z roku 1958).
Syntéza a preskupovanie rôznorodých žánrových čŕt tu má ešte jednu podobu. Okrem kategórií ako psychologická dráma, životopisný film, melodráma či horor snímka Spencer zapadá aj do parametrov nového subžánru Good For Her (Dobré pre ňu), ktorý spopularizoval tweet užívateľa @cinematogrxphy. Filmoví fanúšikovia a fanúšičky ho charakterizujú ako príbeh o žene, ktorá prekoná počiatočnú nepriaznivú situáciu alebo traumu a vyslobodí sa spod (spoločenského) útlaku, predovšetkým vďaka vzbure voči spoločenským konvenciám. Ide o ženský ekvivalent príbehu o úspechu, často dostupnom iba mužským postavám.
Princezná Diana napokon nachádza spriaznenú dušu vo svojej krajčírke Maggie. Priamočiaru metaforu vyslobodenia sa z „väzenia” tlmočí scéna pri rozbúrenom mori, tanec, beh, ale predovšetkým spomienka na mladšiu podobu samej seba. Odchod z kráľovského sídla spolu so synmi sa odohral vo fikčnom svete filmu i v skutočnosti. Vianoce roku 1991 boli posledné, ktoré strávila Diana so svojím manželom Charlesom. V roku 1992 ohlásili odlúčenie, oficiálny rozvod prebehol o štyri roky neskôr. Film Spencer načiera do zdanlivo nevyčerpateľných tém slobody a (ženskej) identity. Inšpiruje publikum k premýšľaniu o zlomových okamihoch a ich úlohe nielen v živote princezien, ale aj obyčajných ľudí.